Ja by som adoptovala, manžel nie
Ahojte🙂
Nepovazujem to sice za rodinny problem ale chcem sa spytat, ci su tu take zienky, ktore sa nevedeli zhodnut s partnerom na adopcii dietatka. A ci ste sa nejakym sposobom zhodli k adopcii alebo nie a pod. Co pomohlo k presvedceniu.
My zatial pracujeme na vlastnom, ale ja by som rada aj adoptovala nejake dietatko v buducnosti. Sme dobre zabezpeceni a chcela by som dat sancu aj takemuto dietatku na krajsi zivot a lasku. Len moj drahy je zasadne proti tomu a neviem ci niekedy bude suhlasit.
Ahoj. Rada by som sa vyjadrila k tvojej otazke. Ja uz jedno svoje dietatko mam ale vzdy som sa v myslienkach upierala k tomu, ze by som chcela mat jedno adoptovane.
Moje tehotenstvo bolo velmi narocne, bola som rizikova a naozaj som si to musela poctivo cele odlezat (nelutujem, kedykolvek by som to urobila znova). Rada by som mala dalsie, ale nikto nevie ci mi to moj zdravotny stav dovoli a v podstate aj rodinny lebo lezanie by uz nebolo pri starsom dietatku velmi realne.
Tiez som velmi naklonena adopcii (to, ze matka dokaze naozaj lubit len vlastne je podla mna pritiahnute za vlasy. Teda aspon pre mna osobne. Dietako dostanes od plienok - ja by som chcela urcite babatko, s tym, ze a teraz je tvoje, takze by som ho brala ako moje, tak ako moju dcerku, aj ked som ho na svet nepriviedla ja). Ale ono je to vsetko individualne a stoji to na tom ako je kto nastaveni. Su zeny, ktore dokazu naozaj lubit len deti z ich "krvi"....
Ale teraz k meritu. Ked som sa o moznosti adopcie rozpravala s muzom, tiez mi povedal, ze on chce vlastne a teda adopcii nie je velmi nakloneny.
Netlacim na neho, pockam ako sa vyvinie situacia s vlastnymi, ale tiez v buducnosti planujem este otvorit diskusiu na tuto temu.
Ale ak teda nazor nebude chciet zmenit, nechcem si "svoju pravdu" vynucovat, pretoze ak by mal na adopciu pristat len preto, ze to chcem ja, on nie a to dietatko by nedokazal lubit ako vlastne, vytrestala by som tym to dieta a v podstate aj celu rodinu, ktoru by som si tym s odstupom casu asi rozbila.
@milenke a ty ma aku skusenost ked tvrdis, ze adoptovane nemoze lubit rovnako ako biologicke? Je tu hromada skupin a diskusii, kde s tym maju zeny skusenosti.
@nevludna odporucam sa asi presunut tam
My mame bio syna a dalsie dieta(deti) si ideme adoptovat a kedze je to nase slobodne, uvazene a spolocne rozhodnutie, chceme dat synovi surodenca/ov, tak absolutne nepochybujem o tom, ze ich budem milovat rovnako.
@koniarova to, ze i ty nevies predstavit lubit nie biologicke dieta, neznama to, ze sa to neda a nezvladne to.
Beriem nazor kazdej z vas, len uz konecne prestante s tym, ze by to bola chyba a porovnavat deti. Dieta nemoze za to komu sa narodi a kazde jedno si zasluzi lasku a opateru
@nevludna preco sa ludia rozhodnu zalozit rodinu? Lebo chcu "pomahat" dietatu?
Nie. Rozhodnu sa, lebo chcu mat rodinu.
Cize ano, uspokojit vlastnu tuzbu po rodine. A ano, tak je to lepsie.
Pokial bude tvojou hlavnou motivaciou pomoc dietatu a snaha mu dat domov a blablabla, velmi lahko sa ti stane, ze ak sa to casom vyvinie tak, ze s dietatom budu vazne problemy, budes nasrata, ze ti dieta nie je vdacne za to aku milost si mu ty preukazala.
Ani od vlastneho necakame predsa vdacnost, tak ju nesmieme ocakavat ani od adoptovaneho.
A ak do toho ides s pocitom pomoci, podvedome tu vdacnost ocakavas.
@nevludna máš lásku, túžbu, dôvod, dobre podmienky, ale aj trošku naivity.A teraz budem krutá voči tým, ktorí nemôžu mať vlastné a adoptovali si.Vacsina tých detí je od problémovej mamy alkoholicka, fetacka, nízka sociálna vrstva s rôznymi poruchami, ktoré sa prejavia až neskôr.respektovala by som muža a spravila čokoľvek, aby som mala vlastne.U mňa by adopcia bola reálna iba, keby som vyčerpala všetky možnosti na vl.dieta.Tvoj čin a pohnútky sú ušľachtilé tiež tak rozmýšľam, ale často sa to otočí voči tebe.Moja kamarátka si adoptovala 3 r čakali dlho nebudem písať všetky tie negatívne veci, ktoré s ním majú má 10 r šťastná nie je iba tak napíšem....Dali všetko, chodili po prípravách, venujú sa na 100% krúžky, láska, super rodinné zázemie a ten chlapček je jeden mega problém za druhym.Mozgove dysfunkcie, problemove správanie áno možno by také bolo aj ich vlastné....
@milenke ty si asi ešte nevidela adoptovane dieťa a adoptivnych rodičov. Ja beriem tvoj názor ako matky, že by si bola schopna mat rada len svoje deti. Okej, niektoré ženy nie sú schopné mat rady ani vlastne deti. Ale to neznamená, že každý je taký. Ak nepoznáš adoptovanych dospelých a ich rodičov, ak nepoznáš ich príbehy, ako veľmi túžili po dieťati a aká je to láska na prvý pohľad, keď ti v tom detskom domove dajú do rúk to malé bezbranne dieťa, ktoré sa na teba usmieva a cíti z teba ľudskú lásku, pretože jeho vlastní rodičia ho opustili, tak tu netrep takéto bludy. Adoptovať si dieťa je veľmi slachetne, niekedy je to jediná možnosť ako prísť k dieťaťu a niekedy je to len túžba dat aj dieťaťu, ktoré všetci opustili domov. Dieťa je vždy len dieťa a je jedno, kto ho porodí, oveľa dôležitejšie je, kto ho vychová a akého človeka z neho vychová. Dúfam, že ty svoje deti nevedieš k takej nenávisti a odsudzovaniu, ako ukazujes v tejto diskusii. Môžeš sa na mňa hnevať, že ti to píšem, ale pokým nie si psychologička, tak tu s tebou nebudem viesť odbornú debatu, lebo to vidíš len zo svojej perspektívy ako biologická matka
@nevludna adoptovať si dieťa je veľký záväzok. My sme s manželom boli obaja naklonení adopcii, ja by som si hoc vzala aj africké alebo indické dieťa, také, ktoré naozaj potrebuje domov, ale v súčasnosti sa na adopciu čaká 4 roky, ak chceš aj rómske dieťa tak to vieš dostať aj hneď, je pravda, že tieto deti bývajú často problematické a rodičia do toho nechcú veľmi ísť. Vždy treba zvážiť aj svoje sily a to, či som ochotná sa starať o dieťa postihnuté, pripadne dieťa iného etnika, kde pomer výchova - gény nemusí vždy platiť rovnako. Ale samozrejme, sú rodičia, ktorí si s láskou zoberú Rómske dieťa, aj staršie a vedia z neho láskou a dobrým príkladom vychovať veľmi hodnotného, dobrého a pre spoločnosť prinosného jedinca. Ja som momentálne tehotná a poviem ti, že radšej by som čakala tie 4 roky na adopciu, ako toto utrpenie opäť prežívať. Nie všetky ženy majú to šťastie, že majú pekne tehotenstvo a sníva sa im o jednorozcoch a duhach. Niektoré proste trpíme 9 mesiacov. Ale zároveň sme si s mužom uvedomili, že tým, že by sme sa zapísali do zoznamu čakateľov na dieťa, ja by som síce prišla k dieťaťu "jednoducho a bez bolesti", ale obrala by som o príležitosť mat dieťa niekoho, kto ho z rôznych dôvodov nemôže mať a naozaj by dal všetko na svete len preto, aby ho mat mohol. Naše zákony celkom komplikujú adopciu zo zahraničia, ktorá je aj u nás už dosť komplikovaná, takže to cakatelom situáciu neulahcuje. Taktiež je tu fakt, že detí sa rodí oveľa menej, v mnohých prípadoch sú to deti "vymodlene", kde prvorodicka ma 35 a viac rokov. Ešte v 90tych rokoch boli detské domovy "plne" deti bez rodičov, teraz sú tam skôr deti, ktoré odobrala sociálka. Tieto deti ale nie sú "volne". Stačí, že im rodič raz napíše na Vianoce pozdrav, už sa to legislatívne berie ako prejav záujmu o dieťa a teda dieťa nemôže byť adoptovane do náhradnej rodiny, ak jeho biologická rodina vykazuje aspoň takéto známky záujmu oň. Je to na hlavu, ale je to bohužiaľ tak. Ak máš veľmi túžbu pomôcť, tak môžeš rozmýšľať aj nad pestunskou starostlivosťou, ktorá je platená štátom, dieťa nie je tvoje, ale staráš sa oňho a si oficiálnym pestunom do jeho 18.roku. Vlastne sa staráš o "štátne" dieťa. Niekedy je to jediná cesta ako sa u nás dostať k takému dieťaťu, o ktoré jeho biologicky rodič vyššie uvedeným spôsobom javí záujem. Samozrejme, dieťa nie je tvoje a jeho biologicky rodič si ho môže kedykoľvek od teba vziať, lebo ma naň právo. Je to na figu, ale aj takýmto spôsobom sa dá pomôcť. Ale samozrejme, platí to, čo tu už niekto písal, že na osvojeni si cudzieho dieťaťa, rovnako ako na splodeni vlastného, musia mať záujem obaja. Ak obaja rodiča nie sú vnútorne presvedčení, že áno, chcem dieťa a je mi jedno, či bude moje biologické alebo rovnako moje osvojene, tak rodina nikdy nebude klapat. Dieťa to vycíti a s veľkou pravdepodobnostou uňho nastanu nejaké komplikácie či už vo vývine, alebo v správaní. To, čo je kľúčom k správnemu vývoju adoptovaneho dieťaťa je bezhranicna láska jeho rodičov, ktorí o ňom neuvažujú ako o adoptovaom, pred nikým to nespomínajú, nebavia sa o tom (ak majú aj biologické deti), že tieto sú naše a toto je adoptovane. Správna adopcia je, keď sa rodič na prvý pohľad zamiluje do toho dieťaťa a už do konca jeho života je to JEHO dieťa, ktoré miluje, ktoré vychováva, ktoré je jeho súčasťou. A tak to platí pre každé jedno dieťa. Ten, kto nedokáže mat tento postoj si dieťa neadoptuje. A našťastie, psychologické testy a sedenia sú tak rozsiahle, že je možné odhaliť, kto je na adopciu vhodný a kto nie
Inak zeny, vy ste poniektore na moj vkus az prilis problemu znale (akoby ste kazda procesom adopcie presli). To ani jedna z vas nema kamosa, kamosku, kolegu, kolegynu alebo partnera z decaku?
Ja mam vela priatelov, ktori dostali moznost noveho domova vdaka adopcii. Su to cestni, slusni, laskavi a pracoviti ludia a nedokazem si predstavit, ze by som ich nepoznala keby kazda matka zmyslala tak ako povacsina z vas tu pritomnych.
Ano, tie deti mozu byt problemove atd, ale podvedome s tym, ze nie vsetko musi byt idealne pocita kazdy kto do adopcie ide. Preco ma mat "stastie" na "zle" dieta aj ona ked vasa znama dostala prave take? Teraz netvrdim, ze musi "dostat" len ukazkove dieta...
Vsak aj s tymi vlastnymi "bio" mozeme mat vselike problemy (lebo sorry ale ani jedna z nas si od muza nepyta kompket anamnezu rodiny az do neviem akeho obdobia a v kazdej rodine sa vzdy najde nejaky problem keby clovek siel do hlbky, nikto nevie v akom stave boli rodicia ked si robili aj nas.... ) a tiez ho nemozes "vratit" ked s nim nie sme spokojne.
A vacsinou pri matkach ktore su drogovo zavisle sa tie problemy pri detickach ukazu takmer hned (z krvnych testov) a na adopciu sa dostanu aj deti "normalnych" zdravych zien. Moja suseda tak dala na adopciu svoju 4 dceru, ktoru cakala s partnerom, ktory ju opustil hned ako sa dozvedel, ze je tehotna) a na zakrok uz bolo jednak neskoro a 4.te dieta by neuzivila ani keby velmi chcela, tak sa rozhodla, ze mu radsej poskytne domov kde vie, ze malej nebude nic chybat ani po materialnej stranke.
Je to osobna vec jej a jej partnera. A adopcia nie je ako "idem do obchodu a kupim si". Je to zdlhavy proces v spolupraci s odbornikmi, takze casu na premyslenie tak zavazneho kroku ma myslim si dost a nie je s prepacenim blba aby si toto neuvedomovala.
A za druhe, nikde nepise, ze do tej adopcie ide. Pyta sa na nazor ci bol niekto v situacii ak o adopciu stal iba jeden z partnerov a ci sa to casom nejak zmenilo alebo nezmenilo.
@nevludna prečo sa tomu tvoj manžel bráni? Aký dôvod uviedol? Ono je to naozaj dosť vážny krok a treba byť pripravený na špecifické situácie ktoré pri "vlastnom" dieťati nevzniknú. Odporúčam ti spojiť sa s komunitami mamičiek, ktoré to absolvovali, aby si mala predstavu na čo sa treba do budúcna pripraviť, ako tie situácie zvládnuť... Mne sa kedysi táto myšlienka tiež natískala, manžel sa k tomu postavil tak, že najskôr sa pokúsime o vlastné dieťa, ak by to nevychádzalo berie to ako alternatívu. Nemal potrebu sa tým zaoberať predtým... Vtedy som ho nechápala, pracujem s deťmi, mám k nim jednoducho iný vzťah. Dnes ho už chápem. Väčšina chlapov to vníma inak. Takže určite netlač na pílu, ale asi by som s ním túto tému rozoberala a snažila sa ho pochopiť a zároveň sa pozrieť na celú problematiku viac do hĺbky. Ukrýva v sebe rôzne "kulehy", ktoré by nepripravených rodičov mohli sklamať a odradiť.
@chvostik1 velmi múdro si to napísala 🙂 súhlasím s tebou. Môj manžel je adoptovany a preto trochu viem, ako adopcia prebieha a co všetko sa od rodičov vyžaduje... A zároveň poznam príbeh našich rodičov a aj to, ako si svoje deti zamilovali na prvý pohľad. A okrem toho poznam ešte niekoľko manželských párov, čo majú adoptovane deti a tie deti sú skvelé. Vždy je to o rodičoch. Mamina nám rozprávala, že za ich čias boli deti narkomanov neadoptovatelne. Tie zostávali bohužiaľ navždy v domove. Neviem popravde, ako je to teraz. Jasne, ze dieťa matky, ktorá v tehotenstve drogovala je poškodené. Nemusí byť na pohľad postihnuté, ale prejavia sa uňho iné poruchy. A to je proste fakt. Aj deti alkoholikov mávajú problémy. Ale tieto deti sa môžu adoptovať. Tiež je rozdiel, Ktorý rodič bol závislý. A dnes sa vypisujú (podobne ako v minulosti) papiere (kopa papierov), na ktorých sú úplne detailné veci o tom, akí sú rodičia, aké majú názory, presvedčenia, aké dieťa by chceli, aké sú ich pohnútky a tiež sa tam vyberá. Keď nechceš dieťa z rodiny alkoholikov, tak si to proste nezaskrtnes, ale budeš čakať dlhšie. Mam také papiere doma, lebo my sme si tiež chceli adoptovať. Niektorí rodičia presvihnu svoje sily, v dobrej viere a aj naivite, že však mi je jedno aké dieťa... Aby sa dostali k dieťaťu rýchlejšie, tak si zaskrtnu všetky kolonky a potom vyplakavaju, že majú dieťa, ktoré ma vážne psychické nedostatočnosti.. Však ale sa podpísali pod to, že chcú aj také
@elementissa Dakujem. Ano. Tiez si myslim, ze ti psychologocia a odborni pracovnici vedia velmi rychlo vyselektovat, ktory par je ako vhodny ci nevhodny. A ano, tie dotazniky su veelmi velmi podrobne, takze to miestami posobi akoby bol decak obchod v ktorom si vyberas presne to co chces. Doslova.
Teraz ma napadol priklad z bio rodiny. Bol to moj spoluziak tak preto o nom viem. Manzelsky par, vsetky tri deti vlastne (dve dcery, jeden syn) a paradoxne az u toho najmladsieho syna sa po uraze na prvom stupni zistilo, ze trpi nevyliecitelnou a bohuzial smrtelnou chorobou). Ked sa s nimi rozpravali nasi tak oni sami az po patrani ked sa na chorobu prislo zistili, ze ju mal nejaky stryko ich pra pra pra neviem koho (testy podstupila cela rodina. U bab, ktore boli v tom case v puberte sa prislo na to, ze su prenasackami tohto genu, takze hned ako to bolo mozne podstupili zakroky aby nemohli mat deti - nechceli riskovat). Potom dlho dlho nic a... Tiez ti manzelia povedali, ze keby boli vedeli, tak radsej ani deti nemaju....ale zvratit sa to uz nedalo. A naozaj si vytpeli lebo zit s vedomim, ze viem, ze sa mi dieta nedozije 22rokov je pre rodica ten najvacsi trest. Takze naozaj ani pri svojich detoch clovek nevie co ho caka, tak neviem preco maju mat deckari "napisane na cele" uz po narodeni aki budu.
@elementissa si úplne mimo precitaj si ešte raz moje všetky!! spravy!! v tomto príspevku☝️a keď máš aspoň trocha inteligencie tak na druhý krat by si to pochopít mala...
Kde píšem že by som nemala rada cudzie dieťa? Nikde!!! Len by som mala strach ci mu dokážem dat to co dava mama dieťaťu ci by necítili že je niečo iné.....
Odporúčam adopcie túžiacim párom po deťoch!!!
Ale samozrejme keď o tom túžia obi dvaja partneri!
A autorke tohto príspevku som poradila najviac mat svoje dieťa keďže aj jej partner si nevie predstaviť adopciu... A načo by mali si adoptovať keď môžu mat svoje deti? Je toľko párov co nemôžu mať sú v čakačke taky si hlavne zaslúžia adopciu!!!
Nabudúce si precitaj všetko pozorne alebo si upne blbá?
@nevludna Moja kamoška má adoptované dievčatko, už má 19 rokov teraz a je to úplne normálne dievča, dokonca veľmi pekné, blonďavé, modré oči, dobre sa učí, je milá, priateľská, nemajú s nou vôbec žiadne problémy. Jediné, čo kamoška ľutuje, že si neadoptovali ešte jedno dieťa a teraz už je neskoro. Tiež poznám 2 dievčatá, ktoré vyrástli v detskom domove a sú to normálne slušné baby a veľmi túžili po rodine, žiaľ už boli vačšie a nikto si ich neadoptoval. Veľa ľudí vidí len tie negatívne príklady, lebo to si hned každý zapamatá.
My máme dve vlastné detvákajy a ja by som veľmi chcela ďalšieho drobca - adoptovať alebo aspoň do pestúnskej starostlivosti. Najradšej tak 3-4 ročné. Prečo otáľam je strach - či budem mať dosť sily a lásky vyliečiť mu všetky rany a či by prípadné osvojenie nenarobilo problémy pri začínajúcej puberte najstaršieho syna. Čo je však isté. Do adopcie sa ísť nedá, ak po nej netúžia obaja partneri.
@aminak je tam rpzdiel, su ludia, ktori si adoptuju aj romske deti a su taki, co chcu, aby sa dietatko na nich podobalo, co je na tom divne?
@aminak ja by som neadoptovala ziadne, ja hovorim o jej manzelovi, ze mozno zvazuje racionalne, ako by to narusilo dynamiku v rodine, ona to vidi, ze ake to bude super, ked bude dalsie dietatko, problemy samozrejme mozu byt aj s vlastnymi detmi, nielen s adoptovanymi, toto je troska ina situacia ako ked su len adoptovane deto alebo len vlastne deti. V konecnom dosledku sa musia dohodnut oni dvaja. Nie kazdy je namakko z babatiek, nie kazdy dokaze milovat cudzie dieta ako vlastnu krv, zato nie sme rasisti ani monstra.
@nevludna Na toto je lahka odpoved. Adopcia je jednoznacne rozhodnutie dvoch a to treba citit na 100 percent. Ak sa dokonale na to nezhodnete treba od takého planu ustupit. Ja som bol tiez za adopciu druhého no manzelke sa to nepozdavalo. Takze tym to bolo vyriesene a viac som sa k tomu nevracal.
Toto sú také paradoxy modrého koníka, keď tu tak čítam tie reakcie...prednedávnom tu bola téma, že 22 ročné dievča otehotnelo zo znásilnenia od bývalého a hľadalo rady od žien, ktoré si prešli niečim podobným, bola na tom psychicky veľmi zle, pokúsila sa o samovraždu a aj po porade so psychoterapeutmi sa rozhodla pre UPT, ale diskusia na xy strán a skoro všetky ju tam presviedčali, nech sa zľutuje, že dieťatko za nič nemôže, že nech utajene porodí a dá na adopciu, že inak je vrahyňa a podobne a že na biele bábätká sa čaká roky a že určite sa im dostane hromada lásky. Ale potom si človek otvorí diskusiu o adopcii a tam samé názory, že ja by som si dieťa neadoptovala, ani biele, majú zlé gény, ktovie čo z nich bude a podobne.
Kde sú teraz všetky tie orodovačky za vynosenie, aj keď žena trpí, a venovanie na adopciu?
Iba to potvrdzuje moje dlhodobé pozorovanie, že dieťa je väčšinou zaujímavé iba kým sa narodí, potom už aký je jeho ďalší osud, to už je im ukradnuté.
Zrejme som dosť odbočila od témy, ale naozaj sa mi to žiadalo povedať, lebo reakcie mnohých ma veľmi zaskočili.
@elementissa dakujem🙂 pri pestunskej starostlivosti by ma bolelo to, ze by ho chudatko kedykolvek presuvali:( alebo ako profesionalny rodic-to sa mi nepaci, ze je kazdeho pol roka dieta u inych.
@tecko28 to Ti svedčí ku cti, že máš koherentné názory.
Tiež mám skúsenosť z okolia, boli to rodičia mojej spolužiačky, ktorí si adoptovali chlapca (bieleho, lebo v tejto diskusii je aj to zjavne dôležité) lebo sa veľmi dlho snažili a neúspešne. Mal menej ako pol roka, keď ho dostali domov. Veľmi pobožná veriaca rodina, chodili aj na všelijaké misie a podobne, tuším saleziáni laici, dobrí ľudia no a chlapec môže mať teraz už tak 13-14 rokov a majú s ním neskutočné problémy. V škole alebo mimo školy, chalan ide z prúseru do prúseru, je jedno či sa mu venuje školský psychológ, katechét alebo kňaz u nich vo farnosti. Tým nechcem vôbec odrádzať autorku príspevku od adopcie. Len tým poukazujem na to, že ak dieťa bolo nechcené, počaté násilím alebo pod vplyvom nejakých omamných látok, ktoré matka potom užívala celé tehotenstvo, tak tam je určitá pravdepodobnosť, že sa to odzrkadlí na psychike dieťaťa (nehovorím, že vždy).
Takisto aj opačná skúsenosť, kolegyňa mojej maminy si adoptovala bábätko dievčatko a teraz už má tak 6-7 rokov a je šikovná, veľmi inteligentná a dokonca sa veľmi podobá na "maminu", že by nikto nepovedal, že je adoptovaná. Môže sa stať aj jedno, aj druhé.
Potom sa ale nečudujte ženám, ktoré sú v zlej situácii a tehotné, že nepovažujú vynosenie a adopciu za veľmi šťastné riešenie. Hlavne, keď si na MK prečítajú reči ako "či biele či čierne, všetko je jedno, aj tak bude kradnúť v puberte" alebo "keď nemilujem adoptované dieťa ako vlastnú krv, tak to zo mňa nerobí monštrum". Každá mama, aj tá, čo si bábätko nemôže nechať, a uvažuje o tejto možnosti, chce pre svoje dieťa to, čo považuje za najlepšie.
Keď si prečíta, že si niekto takéto dieťa adoptoval a ľutuje, alebo že by si niekto také dieťa ani náhodou neadoptoval, lebo má "zlé gény" (s prepáčením to už čo je za sprostosť, asi má táto prispievateľka iba dobré gény), tak ako sa má tá tehotná žena cítiť? Ja sa vôbec nečudujem, že sa nakoniec radšej rozhodne pre UPT...
@nevludna
S manželom sme adopciu nikdy neriešili nakoľko máme svoje detičky, ale aj tak by som si adoptovala. Nie pre uspokojenie túžby po rodine, ale pre krásny pocit, dať nejakému dieťatku rodinu a urobiť ho tým šťastným.
Je to krásne gesto, škoda že tvoj partner nezdieľa tvoj názor, ale tiež ho chápem.. Myslím, že môj manžel by súhlasil s adopciou, len v tom prípade, že by sme vyčerpali všetky možnosti na vlastné dieťa. Čakacie doby sú veľmi dlhé, zatiaľ čo sa budete snažiť o vlastné, môžte čakať v poradovníku niekoľko rokov. Kamarátka s manželom najprv dieťatko odkladali, že však najprv sa zabezpečia, zoberú sa, postavia dom a keď sa po tridsiatke rozhodli, že tak už prisiel čas aj na dieťatko, tak zistili že nemôžu mať, ona mala nejaké zdravotné problémy, on mal tiež veľmi zlý spg, tak 3 roky chodili do car, kde sa aj tak žiadny zázrak nekonal a nepodarilo sa im vlastné dieťatko, tak až potom požiadali o adopciu a teraz čakajú už tretí rok na dieťatko a sú z toho už úplne vyčerpaní a tvrdia, že keby vedeli, ako dlho budú čakať a koľko papierovačiek je okolo toho, že asi by už do toho ani nešli..
@koniarova mala som dieta, viem co to je.