Je toto nevera? Chaos v duši

Ahojte,
som na koníku už dlhé roky. Založila som si nový nick z pochopiteľných dôvodov, keďže tu chcem byť inkognito.
Potrebujem od vás možno iný pohľad na vec, možno radu, možno ..... ani neviem čo .....(možno otvoriť oči, možno výčitky, po papuli)

Začnem.....
Mám manžela 14 rokov, predtým sme 3 roky spolu chodili. Bola to veľká láska. Ako to v živote chodí, pekne sme si žili, mali prácu, vlastné bývanie bez úveru, časom prišli dve deti (6 a 9 rokov). Ako každé manželstvo mali sme aj malé nezhody, ktoré sme vždy prekonali. Aj sa mi zdalo všetko veľmi dlho ideálne.
Prvý zlom nastal, keď som sa po dvoch materských vrátila do práce. Bolo to náročné ..... Manžel ráno odnášal deti do škôl ja som všetko riešila poobede (učenie, krúžky). Keď narátam na dvoch rukách, tak aj to je veľa, koľkokrát sa manžel učil s deťmi. Nikdy nerozumel tomu, čo toľko robíme, prečo to všetko tak dlho trvá.
Ja som bola z toho unavená (zmena režimu), veľa povinností.
Manžel je taká povaha, že všetko robí on, asi preto lebo má pocit, že to urobí najlepšie (takto to funguje aj v práci), umýva riad, žehlí, perie, vysáva, proste robí veľa domácich prác. Mnohé ženy mi to závidia, ale má to vždy dve strany. Ja povešiam prádlo, on ho prevesí, lebo tak to je lepšie. Žehličku si zapne aj o 22,00 keď som už veľakrát spala. Nevravím, že ja vôbec nežehlím. Ale tým, že toto všetko robí, a tým, že stále mi stojí za zadkom a kontroluje či to robím dobre, ja som proste všetko nechala naňho, keď to on vie najlepšie. Načo robiť to iste dvakrát. Tak isto robí deťom suchú večeru. Proste maká. Mnohé by ste ho na rukách nosili. Ale všetko má dve strany.
Ja tiež robím veľa vecí, varím na 99 percent ja. Na druhej strane mi začal všetko vyčítať, že veľa míňam na nákupy potravín, keď sem tam kúpim deťom drahší jogurt, alebo nejakú lakocinku (že načo???). Pritom peňazí máme viac než dosť. Keď príde večer z práce tak mi aspoň pár vecí hodí na oči, že prečo nie je urobené toto a hento. On je strašný puntičkár. U nás je vždy max. čisto. Ja už mám pocit, že som úplne nemožná, neváži si to, čo robím, makám okolo detí, všetci OCR, všetky vyšetrenia absolvujem ja. Doteraz keď sme sa pohádali, tak sme to vždy urovnali. Sexu máme málo, ale keď vždy dostanem vynadané keď príde domov, tak ma aj chut prejde, a nemám chut sa ani na neho pozrieť. Aj to mi vyčíta. Za nič mi nikdy nepoďakuje, nikdy neohodnotí, že je niečo dobre.

On je celkovo pesimista, na všetko pozerá z tej zlej stránky. všetko mu vadí. Uráža ma tým, že hovorí, že bohvie, čo robím s kolegami v práci. Že iste si svitoríme, alebo, že mam s niekym dohodnutú schodzku preto chodim do prace zavcasu (chodim na 6,00) aby som stihala potom poobede deti.

No a už to bolo tak zle, že som bola aj rada ked nebol doma, nebol stres, mali sme pohodu, vsetko bolo porobene.

No a teraz k veci......
Cez vikend sme boli mimo domu s detmi a ja som sa v noci zobudila, ze este nespi, a pozeram, ze smskuje..... tak som vyskocila z postele, nech mi da mobil, ze s kym si pise. On hned, ze s nikym .... vsetko hned vymazal a hodil mi mobil. Bol uplne vyplaseny. Potom sa priznal, že s kolegynou. Ze sa len pytal ako sa ma, lebo vraj sa zle citila v praci. O 23,00 pisal. Ale ja mu neverim. Tak on mal o nu starost o 11 v noci a ja ked som bola pred tyzdnom chora, tak mne len povedal, ze to si ako predstavujem, ze to akoze teraz budem chora alebo co?????? Tak to sa ma strasne dotklo. A ja som mala teploty a ani mi nezavolal ako sa mam. Ale o nu ma starost. Pytala som sa ho, ze ako dlho si s nou pise. Ze pol roka. A o nas, ze on sa jej stazuje ako to je medzi nami. Chapete, namiesto toho, aby to riesil so mnou, tak to riesi s kolegynou. V noci, kym ja spim. Ja mu neverim ani slovo. Podla mna klame. Pytala som sa ho, ze ci s nou mal aj nieco viac. Vraj nie, ale to pozname, zatlkat.Povedal, ze ma k nej platonicky vztah, ved ma mna a nase deti. A ze ma ma rad.
No mali sme nejake rozhovory, ale k nicomu to nevedie. Povedala som mu, ze ok, ze mozeme to vsetko riesit, ale ze si prestane s nou pisat a chodit na teambuildingy, kde samozrejme vzdy bola ak ona. Ona je od neho o 10 rokov mladsia.

Realne uvazujem, ze by som sa s nim rozviedla, lebo ten psychicky natlak co robil aspon rok a pol, vsetky vycitky, uz nevladzem a este aj toto. On a deti su na seba velmi naviazani, bolo by to pre deti neskutocne. Prenho urcite tiez, ale ja mu neverim a asi nikdy nebudem. A takto zit???? Ja chcem v zivote niekho kto oceni aka som, a co robim. On je z rozvedenej rodiny, a povedal mi, ze nech neberiem otca detom. Ale vzdy to otaca na mna.... vsetko.

Co vy na to? Ako dalej ??????