Mám 18 rokov a problém s mamou

floretine
25. máj 2013

Ahojte, mám taký zamotaný problém. Mám 18 rokov, som v prvom ročníku na pomerne náročnom vysokoškolskom štúdiu. Vzhľadom na to, že nebývam veľmi ďaleko od Bratislavy, mi na začiatku roku internát nedali, až ku koncu zimného semestra sa uvoľnilo miesto aj pre mňa. Aj tak som chodila každý víkend domov a ak som mala voľný deň v rozvrhu, aj to som šla domov na otočku. Jadro môjho problému spočíva v tom, že moji rodičia sa rozviedli, keď som bola ešte bábätko a ostali sme samé s mamou. Keď som mala asi 10 rokov, mamina si našla nového partnera, za ktorého sa o dva roky vydala a teraz mám dve nevlastné sestry, 2 a 5 ročné. Mamina je na materskej dovolenke. S maminým partnerom som si moc nesadla, v puberte keď so mnou plieskali hormóny som na neho dosť žiarlila, verím že to mama mala občas ťažké s našimi konfliktami, ale myslím že pre dieťa ktoré nikdy v podstate nemalo otca je ťažké len tak zrazu prijať do života niekoho, s kým sa musí o mamu deliť. Vždy som sa snažila mame maximálne pomáhať, ako bolo v mojich silách, či už strážiť deti, kedykoľvek bolo treba a pritom sa dostatočne venovať škole, s ktorou som nikdy nemala problém. Nikdy som sa neopila, nefajčila, vonku som mohla bývať až donedávna maximálne do deviatej, čo moji rovesníci pokladali sa nepochopiteľné ale vždy som argumentovala tým, že sa o mňa rodičia boja. Mama sa so mnou nikdy nemaznala, vždy maľuje čerta na stenu, ako zle dopadnem keď sa nebudem učiť a flákať, pritom som nikdy nemala so školou problém. Keď ma aj nejaký známy za niečo pochváli, vždy má akúsi potrebu ma pred ním zhodiť, štýlom : "Veď tá škola jej naozaj ide, je šikovná." odpoveďou: "Veď príde chvíľa keď sa jej prestane dariť."...alebo jej priamo po skúške volám že mami, dostala som áčko a odvetí mi niečo v zmysle máš ty ale šťastie. Narozdiel od mojich rovesníkov namiesto toho aby som sa flákala po vonku, som sa venovala hudbe-klavíru a spevu, a aj teraz účinkujem v niekoľkých uznávaných telesách. Nepochváli ma, neobjíme ma, keď mám nejaký problém a chcem sa jej zveriť, tak mi vynadá ako som hlúpa, že si za to môžem sama. Neviem čo mám robiť aby som sa jej nejak zavďačila a aby som konečne zažila ten pocit, že je na mňa pyšná. Stále poukazuje na to, že doma je mama hotel , že nič nerobím, keď prídem domov, lenže vždy jej poviem, že ak niečo potrebuje, nech mi povie a ja to rada spravím a tak keď nič netreba tak som v izbe a učím sa, no samozrejme že mi nič nepovie a potom mi len nadáva že ma ani len nenapadne niečo robiť. Ak náhodou spravím niečo, čo nie je podľa jej predstáv, tak mi to pri každej príležitosti neustále pripomína, ako som sa zle v danej situácii zachovala. To isté nastáva v prípade, že mi niečo umožní(u iných ľudí v mojom veku by to boli banálne veci, napr. prespať v stane na historickom festivale, ktorého som bola organizátorom). Neustále sa hádame, mávam z toho občas takú žalúdočnú nervozitu a kŕče, že nemôžem ani poriadne jesť, už som sa bála aj že by to mohli byť žalúdočné vredy. Keď jej poviem, mami choď si odpočinúť, postrážim ti deti, alebo prečítaj si časopis, alebo choď si niečo kúpiť, tak mi odvrkne že ona na také veci na materskej nemá čas. Jej prístup zabil akékoľvek intímne puto medzi matkou a dcérou, niekedy mi je strašne smutno, že si s ňou nemôžem lahnúť na posteľ a porozprávať sa s ňou o dievčenských problémoch, alebo si niekam vyraziť na dámsku jazdu. Mám pocit že ma vôbec nepozná, nezaujíma sa o moje názory a pocity. Je mi to strašne ľúto. Problém má aj s mojim priateľom. Študuje totiž v ČR tak sa vídame len cez víkendy, samozrejme aj on má doma svoje povinnosti tak to zvyčajne ideme večer niekam, ak je v meste nejaká kultúrna akcia alebo sa bicyklovať alebo tak. On je super, je ochotný sa hrať so sestrami, aj ich vziať von niekam na ihrisko. Ale mama to zneužíva vždy pri hádkach, že keď sa mi doma nepáči, že mám ísť bývať k nemu a mňa to vždy strašne raní. Všetko si prekrúca, hovorí aká som ja strašne zlá dcéra a keď jej pripomeniem, že keď budú mať sestry 18-20 rokov, ona bude mať už 60 a ja budem tá, čo sa o ňu a aj o ne bude starať, tak ma odpíše s poznámkami, že ona sa už zmierila s tým že ja sa o ňu nepostarám. Strašne ma to bolí. Nehovorím, že som bezchybná, samozrejme niekedy mama má dôvod byť na mňa nahnevaná, ale nevládzem už. Ako by ste takéto problémy riešili vy?

stardust
25. máj 2013

@floretine rodinu si clovek nevybera..si mlade a sikovne ziena, musis popracovat na sebe, aby si si nebrala tie veci az tak k srdcu....co dokazala tvoja mama v tvojom veku? A co ty? Nema take blbe poznamky zo zavisti? Sucasne by som rozmyslala, ako by som sa odstahovala z rodicovskeho domu a venovala sa sama sebe.
Vela stastia v zivote ti prajem 🙂

romanovic
25. máj 2013

@floretine zlatko, je mi luto, co prezivas. Neviem davat univerzalne rady, ale nieco podobne (myslim celozivotnu "cudzotu" som prezivala aj ja s mamou. Nikdy som nebola dost dobra, ani moje jednotky, ani moja vysoka skola (bez znamosti a pomoci), ale moj o 7 rokov mladsi brat so stvorkami a 15-timi rokmi na vysokej skole (vdaka otcovym peniazom a znamostiam) bol vzdy hviezda. Nikdy ziadne objatie, ziadne doverne rozhovory, brutalna kontrola, zakazy na vsetko (ako ty s festivalom, taka ja skolsky vylet v stane - ze sa s****m - podotym ako 14-rocna), krute telesne tresty za vsetko, podla maminych vyjadreni predo mnou aj ostatnymi som bola stale jednou nohou v base ( a to som nepila, nefajcila, chodila na VS a brigady, aby som mala aspon nejake peniaze, sedela doma, doma vsetko robila, mama nevedela, co je pracka, zehlicka, vysavac od mojich cca 13-rokov), o panenstvo som prisla dost po 20-tke)...v 25 som chcela dobrych 5 rokov v kuse zomriet a zaroven som sa nenavidela za to, ze to nedokazem urobit, verila som, ze moje pracovne maximum bude upratovanie zachodov, bola som totalne zdeptana a nenavidela som mamu a seba. Potom som pochopila, ze TAKTO NECHCEM ZIT, ze mama sa nikdy nezmeni, ze jedine, co mozem zmenit som ja. Zacala som chodit ku psychologicke, prvy rok som v kuse plakala v kresle, nebola som schopna nic suvisle povedat a potom sa to rozbehlo. Chodila som k nej 5 rokov a mozem povedat, ze ta zena ma zachranila...
Psychologicka chcela hovorit s mojimi rodicmi, otcovi som to dokazala povedat asi po 3 rokoch a mame po 4 a jej reakcia: "vzdy si chcela byt zaujimava, ale si bola iba trapna a toto je dalsi tvoj pokus, ako sa urobit zaujimavou" a o nejaky cas dovetok: "prosim ta, nikomu nehovor, ze sa liecis na psychiatrii, ja tu hanbu neprezijem, ze moje decko je jeb***e"....nikdy viac som sa o nic nepokusila...
Na zaver Ti chcem povedat, ze iba Ty mozes zmenit svoje vnimanie tejto veci a svoj postoj. Tvoja mama ina nebude a ked bude, tak len preto, ze Tvoje vnimanie reality a postoja k veci sa zmeni a Ty budes na nu posobit...
U nas sa to zlepsilo, dnes mame viac-menej normalny vztah, samozrejme nikdy to nebude doverne matersko-dcerovske milujuce priatelstvo, ale zije sa mi minimalne 100x lepsie sama so sebou a so svetom ako predtym...
Ja som dokonca vo finale pochopila, ze moja mama je chudera, ktora chcela v 20-tke odist z domu, lebo tam boli 3 mladsi surodenci a ziadne peniaze a ziadny otec a chcela si konecne uzivat v statnom byte (ako bolo dakedy zvykom), miesto toho som sa narodila ja so zdravotnymi problemami a ju miesto uzivania si cakalo nieco uplne ine. Takisto jej vecna nespokojnost s mojimi znamkami, po kazdom rodicovskom som si (este na gympli) nemohla tyzden sadnut a hanbila som sa vyzliect na telesnej, vysoku skolu technicku odsudila jedinou poznamkou "ze deti jej kamaratov chodia na medicinu, atd. a ona sa musi za mna medzi nimi hanbit...a vies co? nasla som je vysvedcenia zo strednej skoly s patkami, samozrejme ziadna vysoka skola sa nekonala....a mne jej bolo normalne luto, ze kam sa to az dostala, chudera ambiciozna matka....
Drz sa, vsetko je na Tebe a na Tvojej voli to zmenit...

cerez
25. máj 2013

@floretine Odkazujem tvojej mame, že lepšiu dcéru si ani nemohla priať. Neviem čo ti poradiť. Skôr by som niekde vytiahla mamu, kde budete len vy dve. Všetko jej povedz o svojich pocitoch, ako ju máš rada, čo pre teba v živote znamená a povedz, čo cítiš ty, čo ťa trápi, čo si želáš z jej strany. Asi by som sa porozprávala aj s otčimom a požiadala ho o pochopenie a aby ti pomohol vytiahnúť mamu niekde mimo domu. Aby tam nebol nikto, len vy dve. Vy dve sa potrebujete nájsť a mama musí prísť nato, že si úžasná.

monhla
25. máj 2013

@floretine
Ja si tiež myslím, že v takýchto prípadoch je chyba v matke. Hoci "deti" si to často nepripustia. Niektorí rodičia svoje životné sklamania dávajú za vinu deťom. Možno je problém v tom,že Ti dáva za vinu odchod Tvojho biol.otca, možno ho opustila ona a bojí sa, že budeš ako on, možno..... je miión možností a všetky musí riešiť Tvoja mama sama so sebou ☹
Gratulujem k tomu, že @romanovic sa s tým "popasovala" a prajem @floretine aby sa jej v živote len a len darilo.

floretine
autor
25. máj 2013

@monhla otec od nás odišiel sám, ale je pravda že keď sa na mňa hnevá, tak mi hovorí, že som povahovo presne ako on, tvrdohlavá a nedám si povedať. To nemôžem ale posúdiť nakoľko otca nepoznám.

matozazzo
25. máj 2013

@floretine AHoj, presne viem, ako sa citis... Sice som prisla o otca v 16, mamka si uz nikoho nenasla, ale mala som toto iste :( Mam 35, mamca 65 a je to rovnake, ale... trosku sa to zmenilo, kedze je po 2 cievnych mozg, prihodach a ja som bola ta, ktora ju vytiahla z najhorsieho, nutila ju byt s mojimi detmi, aj teraz je to tak, ... Az ked som sa vydala a mala vlastne deti, pochopila som, preco bola a je taka... Je nestastna... Myslim, ze aj tvoja mamka je nestastna, asi aj s terajsim priatelom nie je spokojna a mat teraz male deti tiez nie je lahke, uz je starsia, unavena, asi jej nema kto pomoct.
Nechcem ju obhajovat, viem, ze ju potrebujes, ale je to o cloveku. Aka bola jej mama? Napr. moja mamka mi nikdy nepovie lubim ta, kym som nestretla mojho manzela a nevidela, ako to funguje u nich v rodine, neuvedomovala som si to,. ☹ Svojim obom dcerkam vzdy poviem, lubim ta, ako aj manzelovi, lebo to tak citim. Ak objimem moju mamku, je z toho nesvoja, tym, ze to asi velmi nepoznala, ale beriem to tk, ze mozem byt stastmna, ze mam aspon ju a nezmenim ju. Neda sa to. Ak toto prijmes, pochopis ju, uvidis, ulavi sa ti.
mam 35 a 2 a 6 r dcerku, a mam pocit, ze uz som na nich stara, unavena, nevladzem.. Neviem, kolko ma tvoja mamka a ci sa nahodou niekedy neciti takto aj ona. Poznam maminy, ktore maju po 40 a po 15 - 18 r dieta, a su na tom este horsie, proste svoje si odzili, ked mali prve dieta a teraz su uz unavene, nevyspate atd. Hocikedy az nestastne a tym, ze ich vycerpava starat sa o male dieta a domacnost, na starsie uz ostava len veta - ved mi pomoz. Vola z nich zufalstvo, prosba o pomoc.
Ak ti mozem poradit, neobvinuj ju, ked s nou budes, skus si najst niekedy chvilku, ked uz mali surodenci budu spat a mamka polomrtva sadne do kresla, sadni si k nej, objim ju, chyt za ruku a takto sa mozno rozhovori...

monhla
25. máj 2013

@floretine Možno preto je taká, že sa bojí...Ty si podla nej ako otec - on ju opustil. Asi ju to ranilo viac ako si sama dokáže priznať a to ako sa správs k Tebe je jej obrana.
Bohužiaľ neviem poradiť ako ďalej. Ten psychológ mi inak príde ako dobrý nápad - možno dá radu ako jej /a tým aj Tebe/ pomôcť.

Držím palce

milka1978
25. máj 2013

@floretine ahoj ... to je presne ako by som videla svoj životný príbeh ... síce trocha s iným dejom ale pointá je istá ☹ smutné 😢

floretine
autor
25. máj 2013

@matozazzo mamina má 43 rokov. Ja som sa snažila robiť všetko možné už, a ani ju neobviňujem, chápem, že to mala ťažké keď ostala so mnou sama, a aj keď jej obaja rodičia, moji starí rodičia zomreli v jeden rok tak zatiaľ čo ona behala s nimi po lekároch tak ja som mala sestru stále, ktorá ale nemohla ísť dnu do nemocnice tak zima-nezima, kočíkovala som ju po areáli a nemohla som s nimi byť tolko čo ona, i keď mne boli takmer ako rodičia, lebo zatiaľ čo mama bola v robote do noci tak ja som bola u babky a u dedka a odkedy zomreli, mala som pocit že nemám nikoho. Ja ju chápem prečo je také ale že to jej neni blbé a že si to ona nejak neuvedomí, ako to mne robí zle.

jatamido
25. máj 2013

@floretine...ja sama mám 40rokov a 18-násť ročnú dcéru a preto mi je veľmi ľúto,čo prežívaš ☹ myslím,že každý by chcel mať dcéru ako si ty 😉 nerozumiem,prečo sa mama ku teba tak správa,mala by byť maximálne hrdá!!!...musím povedať,že my máme s dcérou super vzťah a som rada,že sa mi zdôveruje a tiež má dosť náročnú školu,chodí na bilingválne nemecké gymnázium a som na ňu patrične hrdá,že ju zvláda bez problémov!!!.....si múdre a šikovné dievča,držím palce,aby sa ti v živote darilo!!! 😉

floretine
autor
25. máj 2013

@jatamido ja študujem biológiu-vedecký smer, ani s tým nie je spokojná, lebo to nie je medicína, alebo farmácia :(

janinah
25. máj 2013

@floretine mama má toho veľa na krku,byť v jej veku s dvoma malými deťmi nie je sranda,tým ju neospravedlňujem,len si myslím,že to nemá jednoduché...vieš čo? raz by si ju mohla trochu pripiť vínom a podebatujte si spolu....si šikovná a inteligentná,čím skôr toto prestaneš brať ako problém,tým lepšie pre teba,nechoď tak často domov,ber nejaké brigády cez víkend,viac sa osamostatni,buď s priateľom,ži si svoj život,nejakú super lásku od mamky nečakaj,aspoň nebudeš sklamaná..aj keď nepochybujem,že ťa ľúbi svojim spôsobom,len ti to nedá najavo

miriam11
25. máj 2013

@floretine ahoj, akoby som citala o sebe a svojom vztahu s matkou. Asi to nepotrebujes zrovna pocut, ale ona sa nezmeni. Proste je taky typ. Nevie vyjadrit lasku. Si uzasna dcera, nikdy viac si uz nepripustaj tie jej poznamky. Necitala som ostatne prispevky, mozno Ti niekto bude radit, aby ste sa porozpravali a Ty si jej povedala vsetko to, co si tu napisala. To vsak bude zbytocne, lebo taky clovek Ta pocuvat nebude. Stale Ta berie ako male dieta. Ja som s mamou odcudzena. Byvame od seba 3OO km daleko a je to tak dobre. Nie ze by som ju nemala rada, ale tym svojim spravanim (presne ako Tvoja mama) som prestala mat chut jej nieco vysvetlovat, proste vzdy som bola ta najhorsia. Nikdy ziadna pochvala, nikdy som od nej nepocula - Mam Ta rada , mam vas rada, lubim vas (mam este 3 sestry). Nie. nikdy. Teraz mam malu dcerku a obcas si premietnem, ze moja mama nikdy neprejavila lasku. Ja osobne som nemala stastne detsvo, pamatam si len to, aka bola prisna, nic sme nesmeli, dokonca si pozvat ani kamaratky na navstevu k nam do bytu, aby sme sa hrali. CHORE. To som si vsak uvedomila az neskor. Nepocuvala nikdy moj nazor, vyhravala som kadejake sutaze, dokonca aj na promocie sa chcela vyhovorit a neprist. Po nich zacala "rypat", ze teraz aky jazyk sa budem ucit, ze z jazyka mi treba statnice, lebo to je dolezite...... ja som vsak po statniciach chcela mat UPLNE CISTU HLAVU a klud a ziadne ucenie. Proste len rype. Nejdem to tu rozpisovat, ale jedno Ti poradim sustred sa na seba, skus mysliet na to, ze po skole si zabezpecis vlastne byvanie. Je mi luto, ale darmo budes cakat to, co Ti chyba. Ona nie je spokojna so svojim zivotom, vidi len to, kolko ma ona roboty, nema chut ist niekam..... proste urcity druh depresie. Hlavu hore, si velmi sikovna, mila baba, ber ju taku aka je a neocakvaj prilis vela. Ked spravi nieco mile pre Teba, tak sa vtedy tes. Drzim palce. 🙂

matozazzo
25. máj 2013

@floretine Po pravde, neuvedomuje si to, a mozno ked ju to niekedy napadne, tak si potajme poplace a neprizna to :( Su to proste take typy ludi... Ja si tiez niekedy uvedomim, ako rychlo mi deti rastu a ze som v praci a nemam tolko casu a ked som s nimi, zlostia, ja kricim atd. Je to preto, ze je toho na nu vela... Sama mam co robit s 2 detmi... Vydrz, zmeni sa to, ona si to uvedomi, aj ked neskor. Jedine co mozes urobit, je to, ze ty budes ta aktivna, kt. bude s nou... ked si to ona neuvedomuje...

digysa
26. máj 2013

@floretine Myslim, ze keby si sa skusila osamostatnit, tak by sa tvoja situacia rapidne zmenila. S takou mamou sa pod jednou strechou da zit tazko. Ja viem, studujes a je to dost tazke....Ja by som asi skusila nejaky podnajom so studentami...bezne sme tak byvali na vyske, ked sme nedostali internat. Podla mna tvoja mama vidi, co vsetko si dosiahla, co vsetko mas pred sebou...uplne iny zivot.....zavidi ti. Nedaj sa, bud silna. Zvladnes to.....po vyske odides a budes mat iny zivot.....

zuanach
26. máj 2013

ostaň na intraku párkrát cez víkend, možno sa vtedy spamätá, proste nepríď domov, čakaj, či sa ozve....ak nie, podľa mňa to už lepšie nebude...

yidaky
26. máj 2013

Baby, podla mna to nie je tym, ze je vsetkeho na jej mamu vela, ze je na materskej, ze ma 2 male deti... Ja som pochopila z autorkinho prispevku, ze maju taky vztah odjakziva. Takze si myslim, ze jej mama sa nezmeni. Mozno raz pochopi. Zelam jej to, hlavne kvoli autorke. Ja mam pocit, ze si na nej asi vybija nejaku vlastnu frustraciu zo zivota, mozno na nu preniesla svoj pocit zlyhania, ze ich opustil otec, ja neviem...A Ty Floretime, hlavu hore. Si sikovna baba, rodicov si nevyberas. Je mi to naozaj luto. Ja taky vztah s rodicmi nepoznam. Sama ma dve male deti a neviem si predstavit taketo spravanie. Kazdy den ich stiskam a mojkame sa. Prosim Ta, nech to neovplyvni tvoj buduci vztah k tvojim detickam. Zelam vela lasky v zivote, ak nie od mamy, tak od tvojho priatela a buducich deticiek 😉.

tykat
26. máj 2013

S otcom si v kontakte? Aky s nim mas vztah? Mozno mama v tebe vidi kus z neho, z cloveka co vas opustil. Mama sa asi nezmeni, skus sa osamostatnit. Neviem aku skolu studujes ale co tak skusit brigadu? A doma si s mamou dohodni povinnosti, ktore budes mat na starost ty. Napr. V sobotu povysavat, utriet prach, vyprat, navarit obed, ist so sestrami von a pod. Aby si sa nemusela pytat co treba pomoct.

floretine
autor
26. máj 2013

@tykat s otcom som v kontakte len nejak posledné štyri roky aj to iba cez facebook, lebo žije na inom kontinente s novou rodinou. Študujem biológiu vedecký smer. Vzhľadom na to nejaká brigáda neprichádza v úvahu, nakoľko už teraz začínam pracovaťˇ(bez finančnej odmeny, ako asistent) mimo školy v labákoch, aby som mala lepšie vyhliadky na uplatnenie.

anavila
26. máj 2013

@floretine daj jej toto prečitať, co si napisala sem , cely članok.. 🙂