Mám 50 a žijem sám

Sedím v tichu, ktoré má dnes zvláštnu váhu... Päťdesiatka. Keby mi to niekto povedal pred tridsiatimi rokmi, asi by som sa len pousmial. Päťdesiat rokov, polovica storočia, no pre mňa skôr zrkadlo, v ktorom konečne vidím všetko, čo som predtým nechcel. Narodil som sa ako jediný chlapec medzi sestrami a matkou, v dome plnom ženských hlasov, vôní, emócií. Otec tam nikdy nebol, fyzicky možno áno, ale duchom nie. A tak som sa naučil žiť vo svete, kde dominovala jemnosť, intuícia, cit... Naučil som sa čítať medzi riadkami, rozpoznávať, kedy žena hovorí ..nič mi nie je.. a kedy v skutočnosti kričí o pozornosť. Bol som dieťa, ktoré si osvojilo ženský jazyk, ženské ticho, ženské pohľady....Lenže som v tom nevidel dar, ale zbraň....Keď sme sa presťahovali, všetko okolo mňa bolo zase ženské, spolužiačky, kamarátky, susedy.... Chlapcov som nikdy nemal rád, nerozumel som im. Ich surovosť, súťaženie, snaha niečo dokázať, mne to nič nehovorilo. Zato dievčatá... tie som chápal. Príliš dobre. A keď som zistil, že im rozumiem viac, než ony samy sebe, niečo sa vo mne zlomilo. Tá schopnosť pochopiť sa zmenila na potrebu ovládať...Zistil som, že empatia je ako kľúč, otvára srdcia. A keď srdce otvoríš, môžeš s ním robiť, čo chceš. Nebol som zlý človek, len som sa bavil. Tak som si to hovoril. Chcel som len pozornosť, uznanie, tú sladkú silu, ktorú máš, keď vidíš, že žena pre teba dýcha, keď ťa čaká, keď ti verí. Bol som ako herec, ktorý hrá rovnakú rolu v desiatkach scén, zakaždým iná žena, iný príbeh, ale scenár ten istý..Bol som úprimný v neúprimnosti. Miloval som, áno, ale krátko. Intenzívne, no plytko. Vedel som presne, čo má ktorá rada, čo potrebuje počuť, kedy ju pohladkať, kedy nechať priestor. Bolo to ako hra, rafinovaná, niekedy až poetická. Každá z nich dostala presne to, po čom túžila. Myslela si, že som jej muž, že som ..ten... Ale vždy to bolo podľa mňa..A keď už som cítil, že príbeh sa končí, pripravil som rozchod ako divadlo. Tak, aby si myslela, že odchádza ona... Aby som bol ten zranený, nie ten, kto zranil.... A tak odchádzali, s pocitom dôstojnosti, s malou slzou a s vierou, že to tak malo byť. A ja? Ja som šiel ďalej. Vždy s novou ženou, novou hrou, novým začiatkom..Dnes sa mi to zdá ako dávny sen, no vtedy to bol život. Ženy prichádzali a odchádzali. Niektoré zanechali stopy, iné len vôňu. Viem, že mnohé na mňa ešte myslia. Možno ma majú v denníku, medzi tými pár, čo zmenili ich srdce. A ja? Hanbím sa priznať, že si na niektoré ani nespomeniem. Len matne tuším ich tváre, dotyky, slová...Prvá smutná fáza prišla, keď som začal dostávať svadobné známenia.. Bývalé lásky sa vydávali, zakladali rodiny. Na fotkách s inými mužmi sa usmievali rovnakým úsmevom, aký kedysi patríl mne.... A ja som pochopil, že svet ide ďalej, aj bez mojej hry...Druhá fáza bola tichšia. Keď som si uvedomil, že rodinu mať nebudem. Že som všetky svoje city rozdal po kúskoch, ako mince, ktoré už nikto nevráti. Že môžem mať všetky ženy sveta, ale žiadna so mnou nezostane. Lebo každá nakoniec pochopí, že to, čo dávam, nie je domov, ale ilúzia... A tá tretia faza... tá prišla nedávno. Keď som videl, ako moje bývalé partnerky majú vnúčatá.... Ako sa ich muži držia za ruky, ako sa smejú, ako žijú jednoduchý, obyčajný, no pravdivý život. A ja? Ja som zostal len pozorovateľ. Muž, ktorý mal všetko, okrem skutočnej blízkosti..
Dnes, keď sfúknem päťdesiat sviečok, neviem, či budem mať silu si niečo priať... Možno len to, aby mi bolo odpustené. Aby tie ženy, ktoré som niekedy držal v náručí a zároveň klamal, vedeli, že som ich mal rád.... Každú po svojom... Možno nesprávne, ale úprimne v tej chvíli, keď som bol s nimi...A hoci som žil život plný vášne, úsmevov a dotykov, zistil som, že vášeň bez hĺbky je len oheň bez tepla. Dnes by som dal všetky tie noci za jedno ráno, keď by som sa mohol zobudiť na bláznenie sa mojich detí, vnukov... ženy, ktorá ma miluje...
Možno preto píšem tieto riadky. Nie ako spoveď, ale ako tiché priznanie muža, ktorý konečne pochopil, že život nie je hra. Že skutočná sila nie je v tom, koľko sŕdc si dobyl, ale koľko si ich dokázal udržať....Tak teda, odpúšťam si... Nie preto, že si to zaslúžim, ale preto, že už nechcem niesť ten tieň.... A ak niektorá z vás číta tieto slová a spozná v nich kúsok seba, vedzte, že ste ma naučili všetko, čo som mal dávno pochopiť....

Ďakujem vám, za každú slzu, za každý úsmev, za každé „navždy“, ktoré som pokazil. Dnes už viem, že aj z manipulátora sa môže stať človek, ktorý túži po láske. A možno je práve toto moje pokánie, osamelé, tiché, no úprimné....A teraz sedím..., pozerám na sviečky, a v duchu sa pýtam „Žil som správne?“ Odpoveď zatiaľ nepoznám.... Ale po prvý raz v živote sa ju nesnažím ovplyvniť.... Len ju nechávam prísť.....