Mama mi chce rozbiť rodinu
Píšem Vám, lebo som už zúfalá zo správania mojej mamy. Akceptovala môjho manžela, tešila sa na prvého vnúčika. Ale rozhodla som sa prvé mesiace po pôrode stráviť doma – s manželom, nie u mojich rodičov, aj keď som si vybrala ťažšiu možnosť. Manžel mi pomáhal ako vedel. Mama mi dodnes vyčíta, že som neprišla s malým k nim, vraj to tak je zvykom, že mama pomáha dcére. Neprijala moje vysvetlenie, že sa s malým chceme zžiť ako rodinka, a že vylúčiť otca zo starostlivosti a z potešenia o jeho prvorodeného sa mi zdá nemiestne, veď my sme synovi najbližší. Rodičia príliš nedbajú na poriadok a mali v byte pred synovým narodením malé šťeňa, ktoré sa párkrát vycikalo aj do postele. Pri malom dieťati si myslím, že ide dosť o hygienu.
Vzťahy sa veľmi naštrbili, ako nám mama chodila pomáhať, keď syn, už ako trojročný nastúpil do škôlky a býval dosť chorý. Ja som sa ocitla zo dňa na deň v nemocnici a musela som podstúpiť okamžitú operáciu. Diagnóza – obrovská cysta na vaječníku, ktorá ho celý roztrhala, a spôsobila v brušnej dutine veľký zápal. Aj vtedy som potrebovala pomoc mamy so synom. Mama viní môjho manžela, že on môže za to, že som ochorela a že syn musel podstúpiť operáciu nosovej mandle. Obvinila ho aj predo mnou, vraj sme chorí, lebo vyhodil koberec z kuchyne a vraj sme ochoreli od nôh. Mimochodom ten koberec nám dala ona. Nevyhodil ho, vrátil jej ho. Na manžela si mama nájde tisíc chýb a previnení – spôsob podávania ruky pri návšteve, správanie jeho rodiny – že neposielajú karty na sviatky ani že nevinšujú k narodeninám, že sú arogantní a aj môj manžel je arogantný. Že syna navádza na zlé správanie, že ho učí nemiestne slová, že malý je ním hrozne rozmaznávaný...
Je pravda, že syn je náročné dieťa. Dáva mi zabrať aj okoliu, je veľmi inteligentný, idem s ním k psychologičke poradiť sa, ako máme k nemu pristupovať, nemá ani 5, ráta do 200, zrátava, začalo ho baviť násobenie, má nevšedné záujmy, kamaráti v jeho veku mu nestačia, má milión otázok a často listujeme v encyklopédii. Možno práve preto, že je iný, tak sa rodičom zdá príliš požadovačný s veľkými nárokmi.
Mama mi minule kúpila knihu – Život s manipulátorom. Prečítala som ju zo zvedavosti, boli v nej popodčiarkované niektoré vety. Viem, čo mi tým chcela naznačiť, chce ma dotlačiť k obvineniu manžela, že je manipulátor. Pred nedávnom mi kúpila ďaľšiu knihu – Citoví upíri, tú som už nečítala, ale výber kníh hovorí za všetko. Tým manipulátorom je predsa moja matka!
Ja si poznám svojho muža, priznávam, on je v našom vzťahu dominantnejší, ale žiadne citové násilie ani manipuláciu z jeho strany nepoznám. Je úžasný otec a fajn manžel, ktorý sa stará o svoju rodinu a ja s malým sme pre neho na 1.mieste. Ano, mávame aj hádky, ale zvykneme sa hneď aj udobriť, bývajú kvôli maličkostiam. Manžel si ma vždy zastane a aj keď nebýva vždy ideálne, dá sa povedať, že som šťastná, až na ten vplyv matky. Ona stále tvrdí, že všetko sa jej to týka, myslím, že by sa nám nemala tak pliesť do života. Súčasne som naštvaná na ňu, lebo som bola svedkom, ako nabáda aj môjho brata proti môjmu mužovi. Aj správanie brata sa veľmi zmenilo, je omnoho chladnejší, priam nepriateľský. Mama si vôbec neuvedomuje, ako manipuluje svoje okolie? Aké zlo pácha ? Milujem ju, lebo je moja mama, ale už ju radšej nechcem vidieť a naposledy som od nej priam utekala po opakovaných výčitkách a hanobeniach na môjho manžela. Už nevládzem... Prerušila som kontakty, ale strašne mi je to ľúto...
Mám sa s ňou porozprávať? K ničomu to nebude viesť. Mama je zarytá a tvrdohlavá, znepriatelila si aj sestru, keď ju v minulosti obvinila neprávom, že jej sliepkam uštedrila kopance do brucha a uhynuli potom. Nenapadlo ju, že boli choré? Podľa nej, jej zúrivá sestra si takto na nevinných stvoreniach vybíjala zlosť. Najprv obviňovala svojho otca, potom sa rozhodla, že vinník je sestra. Nikto jej to nevyhovorí. Nemôže byť mama chorá? Nie je to paranoja? Moja stará mama, jej matka trpela Alzheimerom. Čo mám robiť so svojou matkou? Pomoc!
Ešte som nespomenula otca. S ním som si vždy viac rozumela, ale otec je pod veľkým vplyvom mamy. Ona si zorganizovala celu domácnosť tak, že navarí a o nič sa nestará. Všetko robí otec, žehlí, upratuje aj umýva okná. Kým som žila u rodičov, hnevala som sa na matku za to a tešila sa, že ak odídem, aj ona bude niečo robiť, zdá sa, že si to vie zariadiť tak, ako jej vyhovuje. Vždy pred sviatkami, keď bolo veľa práce,tak ochorela. S otcom sme upratalali, nakúpili, navarili, napiekli. Takto to bolo skoro každé vianoce.
Otec je dobrák, ale moc mäkký, asi je jednoduchšie pre neho podriadiť sa.
Brat je ako otec, tiež poslúcha mamu na slovo. Mal raz priateľku, mama mu ju vyhovorila, odvtedy je sám, má 37 a žije s rodičmi.
Rodičia sa teraz budú sťahovať, starý otec zomrel, idú do domu po ňom. Brat mal príležitosť sa osamostatniť, má prácu v susednom meste, aj peniaze na kúpu bytu, zostať chce však s rodičmi.
Tak poraďte prosím, ako si poradiť s matkou? Čo by ste robili na mojom mieste?
@dominika318 Poviem Ti ako to dopadne, ak nepretnes veskery kontakt s rodinou. Rozvodom a prestahovanim k mame. Tak sa rychlo uvedom.
@dominika318 prepáč... mrzí ma čo sa ti stalo, no neodpustím si jednu poznámku... NIKTO nieje povinný pomáhať ti s dieťatkom... niesi prvá ani posledná, ktorej nikto nepomohol... vy ste chceli bábätko, ste naň dvaja.... dúfam, že ti bude čoskoro lepšie, lebo na vlastnej koži som tento rok v máji pocítila túžbu nežiť... uvidíš, že vcšetko sa dá vyriešiť k dobrému - len treba bojovať a chcieť 🙂 🙂
@vevejova333
ahoj, sme na tom rovnako, akurat ze my sme zobrati rok a pol , ale hrozil nam rozvod, lebo sa stale mama montovala do toho ako zijeme atd.... je to tazke odrthnut sa od rodicov najma v mladom veku a ja som tiez po vela hlupostiach si uvedomila ze chcem byt s nim a stoji mi to za to prerusit s nimi kontakty , aj ked vela veci sa neda vratit spat musime pykat za svoje chyby... uplne viem ako sa citis :(
hehe, tie knihy, co Ti dala precitat, su o nej samotnej a Ty by si mala veci konzultovat so psychologom, aby Ti poradil, ako sa s ludmi okolo seba vysporiadavat, ako to zvladnut
Ak nepomohlo vysvetlovanie,ak mama tvrdi stale svoje,ak stve rodinu proti tebe a muzovi,tak bohuzial,ukoncit kontakty s nou. Ak citis,ze s manzelom je vsetko v poriadku,tak jej vplyv musis vylucit. Citovy upir a manipulator je ona sama! Od takych ludi treba utiect co najdalej....... Jej spravanie neni normalne
@dominika318 ahoj, nooo vidim ze sme viacere take s takymito problemami, zial mamy si musia uvedomit, ze aj oni mali vlastnu rodinu a robili si vsetko po svojom. My sme sa dali s priatelom opatovne dokopy, uz sme si kupili aj byt, mama ked mi zavola stale len place a vycita mi aj vcera tomu tak bolo ale odisla som prec a hotovo, lebo inak sa nedalo
@kitekatka Vďaka za túto diskusiu, už som sa bála, že som v podobnej situácii sama S mojou mamkou sme odjakživa malý navonok ukážkový vzťah. Mali sme podobný vkus, dokázali sme sa o všetko rozprávať, spolu sme varili, chodili na prechádzky, nakupovali, chodili na výlety, do kina... Náš vzťah sa ešte viac upevnil, keď mali rodičia krízu vo vzťahu. Bola som vtedy na internáte na VŠ, ale mamka mi po večeroch plakávala do telefónu, zle znášala situáciu doma, tak som sa prvým možným autobusom ponáhľala domov. Čím horší bol ich vzťah s ockom, tým viac sa pripútaval ku mne a trávila so mnou viac času. A ja som jej nedokázala nič odmietnuť, len aby bola aspoň chvíľu usmiata a šťastná. Vtedy som si neuvedomovala vážnosť situácie, ako mamka rapídne menila správanie vždy, keď sa v mojom okolí mihol nejaký chlap... Mala som už 25 a bola som stále single, takmer žiadni kamaráti, všetky záľuby sa odohrávali doma, z intráku rovno domov – mamka študovala a ja som jej pomáhala ako sa dalo... A potom som spoznala môjho teraz už manžela. Už po prvom „rande“ mi mamka urobila scénu, lebo som prišla domov neskoro. Vôbec ju nezaujímalo, kto to je a aký je, ona hneď vedela, že je to hajzel, ktorý mi zase ublíži a ja sa sklamem (ako toľkokrát predtým). Nezabudla zdôrazniť, že sa aj tak k sebe nehodíme (špehovala z okna). Nedovolila mi, aby prišiel niekedy k nám domov, tak sme sa v mraze prechádzali celé hodiny mestom a potom zakotvili v miestnej krčme na horúcom čaji. Vždy, keď sme niekam mali spolu ísť, ju chytali nevysvetliteľné záchvaty, bolesti a omdlievala. Dokonca boli situácie, že sa mi vyhrážala samovraždou, ak prekročím prah dverí. Ďalšia scéna bola, keď som ho pozvala na svoje promócie – podľa mamky to mal byť hlavne ich (jej a ockov) deň, lebo oni ma počas štúdia podporovali, on tam nemal čo robiť. Celú noc pred tým mi zase vyplakávala, vyčítala, ráno som šla na ceremóniu s opuchnutými očami a narýchlo stiahnutými vlasmi – na nič iné som už nemala sily. Keď som po ¾ roku chodenia (mala som už skoro 26) oznámila, že u neho prespím, lebo ideme večer na koncert a nechcem, aby ma domov viezol po polnoci, chytila taký hysák, že som jej skoro volala záchranku. Hocikedy mi uprostred noci vbehla do izby a začala plakať a vysvetľovať „svoje pocity krivdy.“ Situácia sa vyhrocovala, nedokázali sme spolu normálne komunikovať – buď kričala alebo ma ignorovala a neodpovedala na moje otázky. Hrozilo, že sa niečo stane buď mne, jej alebo otcovi, ktorý bol už z celej situácie na nervy. Situácia sa vyhrotila, keď sme mali doma väčšiu oslavu a ona mi zakázala, aby sa jej zúčastnil (boli sme už spolu vyše roka). Po veľkej hádke za účasti otca mi napokon „dovolila“, aby prišiel, ale ešte predtým, ako príde zvyšok rodiny, môže zjesť obed a má do polhodiny vypadnúť. Týždeň po tejto oslave som sa zbalila a šla bývať k priateľovi. Celé týždne bolo peklo – telefonáty, výčitky, plač, nátlak – bola som pre ňu hanbou rodiny, fľandra, ktorá žije s chlapom bez svadby. Rodine a známym klamala, že bývam u brata a zvykla som si na veľkomestský život, preto nechodím domov... Poctivo som si hrýzla do jazyka a vždy sme napriek všetkému prišli na návštevu, aby som ich videla a uistila sa, že im doma nič nechýba. Známym však tvrdila, že k nim nechodím... Brat so mnou takmer prestal komunikovať, zvyšok rodiny ma mal za nevďačnú dcéru, ktorá sa vykašľala na svoju matku a bezohľadne sa odsťahovala, hoci rodičia pre mňa toľko urobili a toľko sa pre mňa obetovali...nikoho nezaujímalo, ako to cítim ja, čo sa doma dialo a aký psychický nátlak na mňa mamka vyvíjala (ona sa totiž prejavovala väčšinou vtedy, keď nik iný nablízku nebol). Preplakala som dni a noci a môj drahý pri mne poctivo stál, objímal ma a nepovedal pol slova, ak som chcela ísť k našim. Hoci tie návštevy boli o tom istom – mama sa naňho ani nepozrela, položila na stôl čaj a ticho sedela, prípadne si odbehla do spálne vyrevať sa a vrátila sa s opuchnutými červenými očami. Na prvé Vianoce mimo domu som dostala ultimátum – môžem prísť na Štedrý deň, ale sama, inak nech nechodím vôbec...ostali sme teda u nás doma sami dvaja, i keď som ten večer mala slzy na krajíčku. Večer som však bola požiadaná o ruku...Keď sme to našim na druhý deň oznámili, nikto nepovedal pol slova, mama šla radšej variť kávu... Prípravy na svadbu boli hrozné – mamka mala odrazu na všetko odlišný názor, my sme postupne upúšťali z našich predstáv, len aby doma bola spokojnosť...aj tak nebola. Mamka sa za všetko urážala, za všetko plakala, všetko okrem podstaty toho dňa bolo dôležitejšie – takmer ma nemal kto obliecť do svadobných šiat, lebo doma sa riešili koláče a čo povedia ľudia. Ešte aj pár dní pred svadbou mi urobila scénu, keď mi pár hodín revala na prahu izby, že takto si moju svadbu nepredstavovala a ako som sa ja zmenila a on nie je ten pravý pre mňa...Môj manžel bol v jej očiach vždy iba hajzel, akokoľvek sa zachoval, nikdy to nebolo dosť dobré, nikdy sa ani len nepriblížil jej „predstave“, nikdy na ňom nenašla žiadne pozitívum. Práve naopak, ak sa náhodou niekedy zachoval tak, že to zamrzelo aj mňa, s radosťou mi to potom celé týždne pripomínala a nafukovala do extrémnych rozmerov. Nebudem rozpisovať do detailov, koľko konfliktných situácií sa doma ešte zomlelo, koľko sĺz som vyronila...bolo toho na dva životy. Tajne som dúfala, že sa situácia zmení, keď budeme mať bábo...nestalo sa. Počas tehotenstva sme sa s mužom presťahovali na druhý koniec SVK, naši u nás po celý čas neboli ani raz, prišli až v deň, keď ma pustili z pôrodnice. Mamka už týždeň do mňa hustila, nech si manžel zruší dovolenku, veď prídu oni, tak načo by bol doma tiež... Mali prísť na dva týždne, no mama sa s plačom zbalila po dvoch dňoch – údajne sa u nás cítila nevítaná, neželaná a nepotrebná. A to len preto, že som zase nesplnila jej predstavu. Mamka k nám šla s očakávaním, že ja si ľahnem do postele, muž najlepšie nebude vôbec doma a všetko okolo drobca bude robiť ona. Pre mňa to však boli v prvom rade naše – moje a mužove – chvíle, tak sme prvé kúpanie absolvovali spolu, muža som hneď zapájala do prebaľovania, aby si aj on budoval k bábu vzťah. A tak – zmietaná hormónmi, vyčerpaná z ťažkého pôrodu aj nočného vstávania – som ešte musela čeliť výčitkám a obvineniam, ako odporne som sa k rodičom zachovala a ako si toto odo mňa nezaslúžili. Pritom ja som chcela iba trošku pochopenia, pomohlo by mi, ak by mi uvarila polievku a ja som sa mohla venovať bábätku a budovať si s ním vzťah – spolu s mužom. Potešilo by ma, ak by sme sa večer s mamkou mohli normálne porozprávať, pospomínať – pozrieť si moje fotky z detstva... Odvtedy sa situácia ešte vyhrocuje. Vždy, keď mamke volám a spomeniem, že máme nejaký problém, mamka mi poskytuje overené rady starých mám. Doba však pokročila a ja mám na mnohé veci iný názor, takže si vypočujem a riadim sa svojou intuíciou. Mamka má však zase dôvod cítiť sa nepotrebne, ohrdnuto – veselo ma rozoberá s otcom, bratom, babkou, krstnou – čisté ohováranie, pretože vytrháva vety z kontextu a prispôsobuje ich svojej verzii. Dokážeme spolu telefonovať 10x v zdanlivo pokojnej atmosfére a na 11. raz mi zavolá zavčasu ráno, aby mi zas oplieskala o hlavu, ako kvôli mne musela vziať tablety na nervy, ako preplakala celý deň, aké sú vzťahy medzi nami na nič, ako som sa ja zmenila, ako sa môj muž nesnaží získať si jej priazeň a ako sa ja nesnažím trošku mu dohovoriť, aby sa voči nej zmenil, aká je ona „chudera“, lebo kvôli mne nevidí svoje vnúča rásť, ja k nim takmer nechodím, len umelo zavolám, aby som si splnila povinnosť... Som už na prášky, tak strašne by som chcela cítiť, že mám zase tú mamku, ktorú si pamätám – usmiatu, tolerantnú, chápajúcu. Chcela by som aspoň raz počas návštevy u nich mať pocit, že som zase doma, že ma niekto privíta srdečne, opýta sa, ako sa mám a nebude ma za zatvorenými dverami po 5 minútach ohovárať, že som sa zase krivo pozrela alebo použila nevhodný tón reči. Chcela by som len trošku tolerancie, rešpektovania, že som dospelá žena s vlastnou rodinou a aj vlastnými názormi na veci. Chcem tak veľa? Ako z tejto prekliatej situácie von? Dá sa to vôbec?
Ahojte. Teraz som natrafila na túto staršiu ale u mna uz cca 20rokov aktuálnu tému, vlastne je to rokmi sa len zhorsujuci problém. Matka manipulátorka, nikdy sa nezmierila s mojim odchodom z domu. Svojim miesanim sa do mojho zivota, vzťahov, neustálym kydanim na mojich partnerov a ich rodin mi rozbila vztah z kt.mam 14rocnu dceru, a neustále pracuje na rozbití aktuálneho vzťahu kde mame 4ročného synceka. Ani neviem kde zacat. Jej povaha sa ani neda charakterizovať, opisat. Chore na tom je ze mojich partnerov a ich rodiny vzdy videla za strasnych len kym sme boli spolu, potom uz hadzala vinu na mna. Do vsetkeho sa miesa, vsetko prekruca, tak ako jej to v danej chvíli vyhovuje, vsetko co robim/e je zle. Najhoršie je ze moju dcerku z predošlého vztahu hucka proti mne, rozprava jej vsetky moje zle vlastnosti, prešľapy, stara sa mi do výchovy, hádže mi polená pod nohy, s mojou sestrou jej davaju vyzyvave (podla mna pre 13, 5r.slečnu nevhodné )oblecenie,podla mna len aby robili medzi mnou a dcerkou konflikty, vsetko co jej ja zakazem, ona jej schváli, cca 3roky jej rozprava aky je jej ocko dobry a ja som hi aj tak nechala len preto lebo som sa zaľúbila (podotknem ze otca mojej dcery nikdy nemala rada, stale ho kritizovala aj jeho rodicov). Môjho terajsieho partnera z celehi srdca nenavidi, za jeho chrbtom sa o nom velmi skaredo vyjadruje (nema na to ziadny dovod). Momentalne som na tom kvoli nej dost zle, stale placem, nevidim riešenie. Ona vsetko popiera, pretvarovat sa jej ide veľmi dobre. Inebpivie mne, ine dcerke, ine sestre. Aj vztah medzi mnou a sestrou je kvoli nej nulový ale to je na dalsiu kapitolu. Vazne rozmýšľam nad navstevou psychologa.
@emidia psychológ je výborný nápad, ale podstatné podľa mňa je aj sa od mamy úplne odstrihnúť.. proste ísť od nej ďaleko a nekontaktovat sa s ňou.. ja mať takúto narcisticku matku, tak sa odstahujem čo najďalej..
S dcérou by si sa mala úprimne porozprávať, je už dosť veľká aby vedela čo všetko sa medzi vami deje, ale zase nie aby riešila vaše problémy, len aby vedela prečo si nešťastná..
@jana_eyre_2 Odstrihnut sa žiaľ kvôli deťom nedá, aj by som mala vycitky svedomia, kedze mamka nám napriek svojej manipulátorskej povahe vzdy všetko dala (pocuvam to od nej ja aj moja dcérka dookola). 4rocnemu syncekovi tiež nemôžem urobiť že od dnes nemáš starku, ani neviem ako by som mu to vysvetlila, a pocas Covidu moja mama na nejaky čas dosiahla ze dcérka sa so mnou vobec nebavila, nechodila domov , bola u svojho otca, moja mama ju tam chodila navštevovať, kupovala jej oblecka lebi vraj ja som jej k jej otcovi nic nezabalila, nosila tam môjmu ex a jeho terajšej manzelke zavaraniny a neviem co vsetko, a to uz nechcem este raz zažiť. Bolo to strašné nevedieť o svojej dcérke. Úplne ju ohlupli, na mna jej narozpravali toľko zla ze mozno dobre ze viem len cast toho celého.
ja už som z toho všetkého tak na nervy, že vyvrcholilo to predvčerom, keď mi muž zavolal sanitku, lebo som sa predavkovala diazepamom....jednoducho nedokažem žiť v neustálom strese. s manželom sme zobratí rok a pol a mame syna ktorý bude mať rok...pred svadbou sme spolu žili rok u mojich rodičov, a keďže obaja robili v zahraničí na dvojtýždnovkach tak vtedy sme mali super vzťah, ale akonáhle sa vrátili domov, tak muž si spakoval veci a šiel ku svojim rodičom, lebo nechcel byť v prítomnosti mojich rodičov....chceli sme sa odsťahovať už dávno, ale kvoli nim sme sa museli prispôsobiť, lebo mám ešte mladšieho brata , ktorý nemohol byt sám doma....tehotenstvo bolo teda jediné riešenie ako odtiaľ odísť, aj keď mi to X krát vyčítali že som mladá 20 ročná baba, a že na dieťa mám čas.... ja som však bola rozhodnutá že dieťa chcem, následne sme sa zobrali, a ešte pol roka sme u nich bývali, lebo sme prerábali byt.... naši ma stále presviedčali aby sme tam ostali, že mi budú pomáhať, a moja mama, ktorá bola dokonca aj pri pôrode keď sa malý narodil, mi tak strašne " pomáhala" v najťažších chvílach, keď som bola ubolená po pôrode a unavená zo vstávania k malému, že si nedokázala vymeniť služby a predsa odišla na dva týždne do rakúska...... nenávidela som ju za to, plakala od únavy, nedokázala som ani kojiť a potom mi všetci vyčitali že aká som zla matka keď nekojim atd...... samozrejme manžel , ako novopečený otec asi ako každy chlap sa nevedel poriadne zorientovať že už je otec ale snažil sa ako vedel, aj popri robote.v noci vstával ku malému , prebaloval, krmil, uspaval.... nakoniec sme to museli riešiť tak že chodila do domu mojich rodičov moja svokra , ktorá je zdravotná sestra a ta mi s malým pomáhala....čo je teda fakt absurdné, lebo to všetko mala robiť moja mama.... proste vykašlala sa na mňa, peniaze jej boli prednejšie ako vlastná dcéra a teraz keď už asi trištvrte roka byvame sami,(kde som úplne spokojná) až na to že ma citovo vydiera že ich ani pozreť neprídem ani nezavolam ani nič.....
je to hlavne kvoli tomu že manžel mal s nimi určité konflikty, ktoré nebudem rozoberať do detailov a následne mi povedal že si neželá , aby sa moji rodičia priblížili ku nášmu synovi...
lenže ja som taka strašne ovplyvnitelná osoba, že ked aj nahodou s mamou volam, alebo som u babky, tak ma len štvú proti vlastnému mužovi, že koho som si to zobrala a či si ja neviem presadiť svoje!....
ked som si to všetko potom uvedomila, musela som uznať že muž má pravdu, a ja budem stáť pri ňom v dobrom aj v zlom.... nejeden raz sme sa kvoli tomu pohadali,dokonca nám hrozil aj rozvod ale nakoniec som mu vždy dala za pravdu...ale na druhej strane- su to predsa len moji rodičia, aj ked su aký su, ja sa nedokažem na niekoho hnevať cely život a zaroveň mi je to aj lúto že malý prichádza o starých rodičov ale môžem si za to sama ....
po dalšom ovplyvnovaní a manipulovaní , som to vyhodila manželovi na oči, že dokedy to bude takto trvať , čo vyustilo do hroznej hádky, na čo následne som si dala tabletky na ukludnenie.... zjedla som ich asi 10, v tej chvili mi to bolo jedno čo so mnou bude ale ked som prisla z nemocnice domov, všetko som si uvedomila a dala za pravdu manželovi...
jeho nadovšetko milujem, aj nášho syna a nechcem to zmeniť , mne to príde tak že oni ma chcú odtrhnúť od muža, aby som sa vrátila k nim a žili šťastne až do smrti... lenže ja mam svoj život a nechcem sa donekonečna nechať ovplyvňovať i keď na úkor toho, že sa s nimi nebudem stretávať.... neda sa byť za dobré zo všetkými, teda neviem ako by som to mala vyriešiť aby bol aj " vlk sýty, aj ovca zostala celá"......
uf aspon sa mi uľavilo