Máme ostať na dedine, alebo sa vrátiť do mesta?

Ahojte milé žienky, idem sa vás spýtať na váš názor. Dopredu sa ospravedlňujem za dlhú správu.
Som z Bratislavy a prežila som tu celý svoj život. Pred 3 rokmi keď som čakala 3. bábo sme kúpili menší dom v malej dedine asi hodinu od BA, ktorý sme chceli využívať na víkendy. Bol to taký kompromis medzi mnou a manželom. Ten túžil bývať v dome, ale v BA sme si ho dovoliť nemohli a ja som zase chcela zostať v BA. Tam máme 4 izbový byt. Po veľkej prerábke domu sme tam v lete 2021 konečne začali chodiť na víkendy a v podstate sme tam boli celé leto. Manžel sa ma počas leta spýtal, či by sme sa tam neskúsili presťahovať, skúsiť život na dedine, aké by to bolo pre deti a tak. Ja som dosť váhala a dlho sme to riešili, ale potom sme sa dohodli že to skúsime na rok a keď sa nám nebude páčiť, tak sa vrátime do BA. Muž robil z domu a ja som bola na materskej tak po tejto stránke to bolo v pohode. Najstarší syn nastúpil do novej školy, dcéra do škôlky a ja som zostala doma v novom dome s malým bábom. Deti si zvykli veľmi rýchlo, aj muž, ale ja som si zvykala ťažšie. Je to malá dedina a chýbala mi socializácia, aj keď nejaké maminy som spoznala a snažila som sa s nimi stretávať. Ale stále mi veľmi chýbali moje blízke kamarátky z BA, blízka dostupnosť služieb a zistila som, že na dedine sa musí za väčšinou vecí dochádzať autom, ako v meste, kde som si väčšinu vecí vybavila viacmenej na pešo.

Asi po pol roku sme si uvedomili, že tento dom je pre nás 5 malý (na víkendy stačil, ale na každodenný život veľmi nie) a vyvstala otázka čo s tým. Ja som sa chcela vrátiť do BA, ale manžel mi povedal, že on vidí ako je tu deťom dobre, a že on by radšej hľadal väčší dom tu niekde v okolí, možno bližšie k mestu. A že on sa už do BA vrátiť nechce, že náš byt je podľa neho pre nás 5 tich nedostačujúci a on chce zabezpečiť deťom priestor a slobodu. Brala som to dosť ťažko, keďže dohoda bola že to na rok len skúsime. Nakoniec sme začali pozerať väčšie domy a našli sme jeden veľký vo vedľajšej dedine. Po dlhom uvažovaní a presviedčaní od manžela som nakoniec pristála na to, že ten víkendový dom predáme a kúpime tento veľký (byt v BA stále máme). Takže sme sa zase po roku sťahovali, syna sme prehlásili do miestnej školy, už tretej v poradí a dcéra tu nastúpila do 1.ročníka. Syn najprv vôbec nechcel, predsa si už za ten rok našiel kamošov a zvykol si.

Keď sme sa presťahovali, na mňa sa to asi všetko zrútilo, prerábka víkendového domu, ktorá trvala vyše roka, sťahovanie tam, a po roku už zase sťahovanie do nového domu, plus kúpa a predaj domov a to všetko s tromi deťmi a bežnými starosťami ktoré sú s tým spojené. Myslím si, že som totálne vyhorela a od momentu keď sme sa sem presťahovali som začala hovoriť, že ja tu vlastne nechcem žiť, ani bývať v tomto dome, a že ja som sa celý čas chcela vrátiť do BA. Cítila som že toto nebolo úplne moje rozhodnutie a veľmi som to vyčítala nielen sebe ale potom aj manželovi. Manžel to najprv nechcel akceptovať, tvrdil že to je len moj problém, ktorý si musím ja nejako vyriešiť, no bolo to veľmi náročné obdobie, lebo som sa cítila totálne nepochopená, sama a z toho všetkého úplne vyčerpaná. Do toho som bola ešte stále doma na materskej a socilizácia bola že úplne minimálna. Plus tu je aj ťažšia socializácia, nie je tu ani žiadne ihrisko kde by sa maminy stretávali a zároveň som sa už aj ja do seba uzavrela, a nechcelo sa mi opäť vyhľadávať nové kotakty. Deti si tu ale pomerne rýchlo zvykli a škola do ktorej nastúpili je veĺmi fajn, tak aspoň to ma utešovalo. Asi okolo minulých vianoc a po niekoľých návštevách manželskej poradne, manžel povedal, že dobre teda, vidím že si tu asi nezvykneš, tak teda keď chceš, môžme sa vrátiť do BA a tento dom si necháme na víkendy. On síce chce ostať tu a vidí, že aj deti sú spokojné a stále si myslí, že náš byt v BA je už pre nás malý, ale že on sa pripôsobí. Ja som potom postupne spravila sama všetky kroky k tomu, aby sme sa mohli vrátiť. Keďže syn bol tento rok piatak, podala som prihlášky na 8 ročné gymnáziá v BA, aby mal v prípade úspechu možnosť si vybrať, keďže na tú pôvodnú základnú školu kam chodil v BA sa už nechcel vrátiť. Doma som sa s ním pripravovala na prijímačky asi 2 mesiace a nakoniec ho prijali na obidve školy. Ja som si našla od septembra prácu v škole, dcéru som prehlásila na školu, kde mám nastúpiť a najmladšiemu synovi som vybavila súkromnú škôlku. Ja, dcéra aj najmladší syn máme všetko na pešo, najstarší syn by musel dochádzať MHD ale nie dlho. A teraz po tomto strašne dlhom úvode prichádza môj problém a dilema.

Začala som o tomto celom mojom rozhodnutí úplne pochybovať, lebo viem že ho chcem iba ja. Manžel a deti chcú zostať tu, sú tu spokojní a vlastne chápem že tým pádom deti ani nemajú prečo chcieť odísť. Stále som si hovorila posledný rok, že veď deti si zvyknú na nový život, školy a tak a teraz keď ich mám odtiaľto zobrať, je mi to strašne ľúto. Že im vezmem určitú slobodu(syn tu s kamarátmi chodí veľa von a viem že sa naozaj hrajú vonku, stavajú bunkre atď). Toto by asi v BA úplne nemal. Zase v BA by mal viac možností krúžkov, ktoré sú tu dosť obmedzené. Ak sa presťahujeme do BA, bude to len moje rozhodnutie a tým pádom dám seba do popredia, ak tu zostaneme, dám do popredia deti a manžela. Pravda je aj to, že už som si tu na určité veci zvykla a snažím sa predstaviť si ako by som si to mohla zariadiť aby som tu bola šťastná. Prácu by som si asi časom našla niekde v okolí, aj keď by to určite nebolo na pešo ako som si vysnívala🙂. Aj keď cítim, že keď sa vrátim do práce medzi ľudí, určite mi to pomôže. Mám z toho všetkého veľký strach, či to má zmysel všetko opäť meniť. A zase keď tu zostaneme, mám strach z toho že stratím kontakt s BA, kde mám rodinu, priateľky. Aj keď sa navštevujeme, ten kontakt je oveľa menší. Syn má tiež možnosť studovať na dobrom gymnáziu, to by som musela zrušiť, keďže bývame stále ďaleko od BA, cca.50 minút, takže dochádzanie nie je možné. Takže to by ma mrzelo tiež, aj ked neviem do akej miery je dôležité pre neho aby teraz chodil na gymnázium, ak je spokojný aj na tejto dedinskej škole a je dobrá. Je to veľmi ťažké rozhodnutie a bohužiaľ ho už teraz musím urobiť sama.
Ospravedlňujem sa za dlhú správu a ak ste to dočítali až sem, ďakujem veľmi pekne.