Matka verzus rodina

Neviem, do akej miery sa tu môžem rozpisovať, ale pre ucelenosť informácií to bude musieť byť dlhšie. Dlhodobo máme problém s matkou našich detí a aj ony s ňou a už fakt neviem ako a čo ďalej. Manželia nie sme. Chlapec má 9, dcéra 7 rokov.
Zo začiatku náš vzťah bol viac menej dobrý. Ona bola veľmi milá, snaživá, pracovitá, poriadna, čo však dnes nie je ani zďaleka pravda. Pracovitosť, a poriadkumilovnosť preukazuje len v zamestnaní, tam je vždy najlepší a najsvädomitejší zamestnanec, doma jej nevadí 2 roky neumyté okná, prach a vlasy, psie chlpy po zemi, špinavý drez, zablatené topánky... tak to robievam ja.
Po narodení syna síce mala dlhotrvajúce obdobie nezmyselnej a neopodstatnenej žiarlivosti, ale po pár mesiacoch to prešlo a bol kľud. Stav sa však rapídne zhoršil po narodení dcéry. Keď mala dcérka cca mesiac, zbalila sa a chcela odísť z domu. Neveriac situácii som ju aj nechal ísť, odchytil som ju vonku až po 20tich minútach.
Po fyzickej stránke sa o deti vždy starala, kojila dokedy mala mlieko, prebaľovala (zadočky som vždy v umývadle umýval ja, mal som na to taký dobrý gríf, postoj a fyzickú silu udržať dieťa jednou rukou), kŕmila ale keď som bol doma, tak som zvyčajne kŕmil ja. Na to už mala slabšie nervy. Po tej emocionálnej stránke to však bolo veľmi slabé. Nikdy som ju nevidel, že by dieťa pohladkala, že by si ho pomojkala, privinula, zahrala sa s ním alebo aspoň pohľadom sa na ňom pokochala, nikdy ich nešla večer uspať. Akonáhle ich prestala kojiť, ostala spávať v obývačke a ja s deťmi v spálni a uspával a ukladal som ich na spánok ja. Zo začiatku som myslel že je to len dočasné, že si chce od nich oddýchnuť, ale tak to už zostalo. Sex sme mávali často, aj keď nie v spálni. Jej chladný prístup k deťom som si všímal celý čas, ale nikdy som jej to konkrétne nespomenul. Však všetci sme nejakí, nikto nie je dokonalý, ja už vôbec nie ale pokiaľ nemá materské pudy v sebe od prírody, nikto ju k tomu nedonúti a tak som deťom začal nahradzovať materinské city ja.
Na synovi sme dlhšie pozorovali, že nemá normálne správanie škôlkara, ako dvoj ročný sa naučil ovládať počítačovú hru Farming Simulator – pravá ruka na myš, ľavou klávesnica... Psychológ potvrdil, že má chodiť do školy pre nadané deti. Tieto deti často bývajú emocionálne labilné a dosť krehké a s mamou sme si vraveli, že na to musíme vždy pamätať. Avšak ako začal chodiť do školy a začal nosiť samé jednotky, pekne kreslil, dobre mu šla matika, začal hrať na klavíri (cvičenie na klavíri mu v jej prítomnosti zakázala), matka na jeho úspechy začala vyslovene žiarliť a vyjadrila sa, že ona bude naďalej uprednostňovať len našu dcéru, pri čom ja sa snažím a verím že aj som k nim obom čo najspravodlivejší oboch ich strašne ľúbim. A tak sa aj deje. Keď sa deti pohádajú alebo niečo rozbijú, kričia, čokoľvek kde je vina oboch, vynadá vždy len synovi a on potom z tej nespravodlivosti zvyčajne začal plakať alebo nervačiť. Jeden čas bolo priam pravidelné, keď som prišiel domov, syn urevaný v posteli, dcéra pred televízorom a matka s mobilom v rukách. A tu potom začínali konflikty medzi nami – rodičmi. Ešte pred dvoma rokmi mi vysvetľovala ako mňa ľúbi, ale že deti ma chcú len pre seba, že to syn zámerne vyvoláva konflikty aby nás, rodičov rozdelil a ona ostala na druhej koľaji, ako ma jej naše deti ukradli, že sa priveľa venujem im. Cez konflikty medzi ňou a deťmi sme sa za 2 roky dopracovali k veľkému problému medzi nami, rodičmi. Akonáhle ju totiž predbehnem a vynadám deťom ja (ja vždy vynadám obom keď neviem určiť presného vinníka), tak potom nadáva mne, že na nich hučím. Nedajbože, keď vynadám len dcére, to máme týždeň tichej domácnosti. Nuž a keď nechcem vyvolať konflikt a problém si schválne nevšímam a nechám to teda na jej riešenie, tak aj vtedy sa mi ujde vynadania, že si nevšímam čo deti robia.
Taktiež keď niečo robí a:
- spýtam sa jej či chce pomôcť. – Nie, nechcem.
- nespýtam sa – Ani sa nespýtaš, či nechcem pomôcť.
- spýtam sa len trošičku neskôr ako začala s prácou – Už nepotrebujem.
a takto podobne je to aj v iných prípadoch. Veľmi zriedka sama od seba povie, že potrebuje s niečím pomôcť, ale nasledovné výčitky má vždy hneď po ruke (toto ale neviem či náhodou nie je typické ženské správanie – nechcem však nikoho uraziť!!!)
Posledné dva roky som sledoval, ako sa jej vzťah s deťmi a so mnou zhoršuje. Na deťoch jej už všetko vadí, keď mrnčia, aj keď sa smejú, keď nejedia alebo keď jedia príliš rýchlo, syn sa doma nesmie v jej prítomnosti ani dotknúť klavíra, nesmie na ňom hrať ani so sluchátkami, dcéra jej začína papuľovať naspäť a prestáva si vážiť privilégiá ktoré jej dávala, že jej sa nič nestane aj keď brata vyslovene provokuje. Hádame sa žiaľ často, zvyčajne kvôli úplným drobnostiam a nepodstatným veciam, ale svojou nekonečnou drzosťou, nemiestnym poznámkam, provokáciám a šomraním si nadávok popod nos dokáže spraviť aj z komára somára. A za celý náš 11 ročný vzťah sa nestalo ani raz, že by s ponukou zmierenia sa prišla ona za mnou. Nemá problém žiť v tichej domácnosti neobmedzene dlho.
Dva roky som ju márne prehováral, aby sme spoločne navštívili psychológa. Ani za svet. Vraj žiadnemu debilovi nedovolí, aby sa jej rýpal v hlave. Tak som si chcel nájsť nejakého aspoň ja, pre seba, ale v tejto postcovidovej dobe je to priam nemožné. Jeden známy mi dal číslo na jednu pani, ktorá mi vraj pomôže s riešením čo ďalej. Myslel som, že je to psychologička. Bola to rozvodová právnička na dôchodku. Celý život riešila partnerské vzťahy. Kategoricky mi odporúčala rozísť sa, zmluvne si dohodnúť vzťahy k deťom, majetku, výživnému, lebo vraj sa bude všetko len zhoršovať. Toto bolo pred pol rokom, stále čakám, váham. Aj náš sexuálny život už ochabol. Už niekoľko mesiacov nebol. A cítim aj mieru zodpovednosti za ňu, mám ju rád a aj deti ju majú radi, aj keď s ňou nevieme vydržať. Pred rokom bývala sama 3 mesiace v prenajatom byte. Keď som ju prišiel raz navštíviť, veruže som tam našiel fľaše s alkoholom. Doma nepije skoro vôbec a ja si dám tak jedno pivo štvrťročne.
Pred mesiacom sme sa odsťahovali s deťmi na chatu kde máme aj kone a iné zvery, mama ostala doma (cca 25 km od nás). Vozím ich za ňou v nedeľu poobede a v pondelok si ich beriem zo školy ja. Zvyšok týždňa sú len so mnou a tak nám to vyhovuje (teda ani nie, chceli by sme kompletnú rodinu, ale nie za cenu straty nervov a zdravia) . Ale toto nie je riešenie. Ja si ani nemôžem nájsť žiadnu poriadnu prácu, hlavne nie na prázdniny keď deti budú doma a zrejme len so mnou a na konci leta sa zas budeme potrebovať vrátiť do bytu v ktorom teraz býva ona, ona však odtiaľ odísť nechce a obávam sa, že sa pod jednou strechou neznesieme a zas budeme tam kde sme boli. Pred mesiacom pri nejakej hádke o nejakú úplnú blbosť po mne letela fľaša, spravila dieru do dverí. Čo sa stane nabudúce? Hodí po mne stoličku? Mne neublíži, ale len aby som sa udržal... Ja sa jej fyzicky postaviť nechcem a nemôžem, ona má 40kg, ja 94kg.
Pred pol rokom som sa pristihol ako po hádke sedím nehybne pol hodinu na stoličke a úplne vykoľajený na nič nemysliaci. Inak som psychicky veľmi silný – teda aspoň čo sa rodiny týka, ale tohto incidentu som sa sám zľakol a beriem to ako varovný signál. Detská psychologička ku ktorej syn chodí mi odporúčala tento vzťah aj s deťmi čo najskôr opustiť, ale deti mamu predsa len majú radi a ja si sám zase úplne so všetkým neviem poradiť. Variť, prať, hrať sa, učiť sa s nimi nemám problém, ale napríklad neviem si predstaviť ísť kupovať dcére oblečenie. Ženy čo myslíte? Má to ešte nejaký význam? Nie je lepšie žiť v pekle ako sám? Alebo to mám definitívne vzdať? Čo ak sa mi niečo stane ak ostanem s deťmi sám? Ženy tieto otázky určite riešia oveľa častejšie ako muži..