Moja rodina neakceptuje, že sa cítim zle
Neviem ako tu tému nazvať. Ani neviem, čo chcem počuť potrebujem si asi iba vyliať srdiečko, pretože ani priateľ mi nejak extra neulavil. Ide o to, že minule sa ma bratranec (starší o 20 rokov takže vekovo by mi mohol byť skôr ujo) pýtal že ako sa mám a ako mi ide škola. Ja s tým, že som si myslela že sa pýta s úprimným záujmom tak som mu narovinu povedala, že sa mi vôbec nedarí, nie som vôbec v štádiu že by ma to bavilo a veľmi sa teším na to, kedy už konečne skoncim a budem pracovať. Chcela som mu aj povedať, že chodím k psychologicke a pomáha mi zvládať to, pretože nie je to len o tom že chvíľu sa cítim zle ale prerástlo to do úplného vyhorenia. Ale to som mu už nepovedala, pretože to, čo mi na tú prvú vetu povedal ma veľmi zamrzelo. V podstate ma začal vychovávať a hovoril veci typu, že by som sa mala spamätať a nemala by som na to srať, pretože ma stále živia moji rodičia a nemôžem im to oplácať tým, že sa mi v škole nedarí. V podstate z toho, že som mu povedala že sa nemám dobre a nebaví ma to momentálne urobil to, že na to kašlem. Potom to ešte začal hovoriť pred jeho priateľkou, samozrejme aj mojej mame. A zrazu mi všetci začali hovoriť, že sa mám viac snažiť, že si mám ešte užiť posledné roky školy lebo potom začne "skutočný život" a ešte len uvidím o čom to je. Ja toto tak nenávidím tieto reči o tom že škola je super pri tom nikto z nich školu nedokončil a mňa majú potrebu súdiť
Poučila si sa že keď sa cítiš mizerne netreba to pred istými ľuďmi spomínať lebo na teba okamžite vybalia toxicku pozitivitu a nevyžiadane rady.
Nečakaj že nástup do práce tie negatívne pocity čo sa z času na čas zvyknú objaviť úplne potlačí. Aj tam budú problémy, horšie a lepšie obdobia. Nebyť stále veselá a dobre naladená nie je charakterova chyba pokiaľ tu negativitu spracuješ sama alebo s odbornou pomocou a neprenasas ju na okolie.
Vieš čo ja ti úplne rozumiem. Tiež ma škola nebavila, koli tej neslobode, nedostatku financií, závislosti od rodičov...
Potom je to úplne iné. Nebaví ta práca, dáš výpoveď, ideš inde. Nebaví ta mesto kde žiješ, presťahujes sa. Si slobodna, ideš kam chceš robíš co chceš. Si sama sebe pánom....
A že sa musia platiť účty? Co je na tom tak strašného? Dam si trvalý príkaz a nestarám sa.
@evamarek77 ako píšem vyššie, fakt nemám na starost len svoju osobu a učenie a ako píšu aj mnohé, nie pre každého je to, čo píšeš starosťami a nie každý na svoje studia spomína v dobrom. Bývanie riešim už teraz. Nájom sa len vymení za hypotéku, platby za energie a služby nebudem posielať prenajímateľovi ale spoločnosti. Jediné čo v tom tvojom lietaní momentálne nemám sú deti. Inak lietam medzi úplne všetkým čo si spomenula, absolútne mi to neprekáža a nevnímam to ako problém ale ako súčasť života aj keď sa nejaký problém objaví, nie je to nič z čoho by som sa skladala. V práci to tiež určite nebude ľahké, ale to v tej práci nie je ani teraz. Ja fakt v každom ohľade tú školu vnímam ako záťaž, ktorá keď opadne bude mi lepšie. Priateľ napríklad pracuje, nikdy v živote by sa nechcel vrátiť do školy a radšej bude muklovat od nevidím do nevidím než aby si zopakoval štúdium. Snažíš sa mi tu nahovoriť, že si skončením školy a nástupom do práce prihorsim, ale mne vlastne len opadne jedna starosť a žiadna nepribudne.
@lujza123 ja tiež neviem, čo su tie účty za strašiaka 😂 možno aj niekto chodí každý mesiac fyzicky na poštu, tak to nejak významnejšie prežíva, ale inak nerozumiem. Čo ty vieš, možno pochopím led budem skúsenejšia
@autorka Ja ťa úplne chápem. Vždy počas skúškového som si hovorila aké je to na prt sa musieť naraz toľko učiť.. Celý ten stres okolo toho. Škola mi vôbec ale vôbec nechýba. Žiť život po skole mi príde lepšie. 🙂 (aj v súbehu materská+podnikanie)
Už to len nejako dotiahni do konca, a bude lepšie. Držím palce.
Myslím, že viaceré tu absolútne nepochopili pointu príspevku. A kecy o tom, že nastanú väčšie, skutočné problémy? Utopiť sa v 8 metrovej vode je úplne rovnaké ako utopiť sa v 15 metrovej. Kašli na nich autorka, na tvojho bratranca tak isto. Keď niekto nedokáže brať vážne tvoje problémy, nestojí Ti za to. Bože môj, ked si čítam tie komentáre tak sa ani nečudujem, že súčasná mladá generácia má omnoho väčšie problémy s mentálnym zdravím, keď sa im ako odozva po zdôverení dostane toto. Ja len autorke silno držím palce.
Viem uplne ako sa citis. Chodila som na VS a popri tom som mala trvaly pracovny pomer. Ked sa na to pozriem spatne, tak vobec nechapem ako som to dala. Ťahalo ma iba to, ze vedela, ze raz skola skonci 🤣🤣🤣. Mne pomáhalo sa tesit na nejake veci. Napr. raz za pol roka dovolenka, vacsinou jedna v lete a jedna v zime, medzitym male vylety s kamoškami alebo priatelom. Cize som si nieco naplánovala o dva mesiace dopredu a ked prisla tazka chvíľa, tak som si na to spomenula a tesila sa. Akceptovala som, ze skuskove obdobie bude tazke, proste som to prijala, ze ok dva mesiace zamakám ale urcite som sa zacala ucit skor ako spolužiaci, ktory nepracovali. Nastastie som pracovala v odbore, ktory som studovala, co mi velmi pomohlo pri uceni, lebo zase som sa nemusela ucit asi 30% veci som vedela z praxe. Ale zase nebola som z toho smutna. U teba je ten stav asi z vyhorenia alebo začínajúcej depky. Treba si najst psychohygienu. Chod si zatancovať, vyhladaj spolocnost, joga alebo neviem co. Proste si treba najst nieco co ta tesi, lebo kym nastúpiš do prace, mozes byt v takom stave, ze uz ani ta ta nebude tesit.
@aniieee presne tak, neviem si predstavit,ze by som mojho pubertalneho syna takto odpinkala a zosmiesnovala kazdy jeho problem. Uz po druhom zdovereni by sa predo mnou uplne uzavrel. A som zvedava, ci by naozaj takto vsetky reagovali aj pri svojom dietati...
Ale ano, na cudzieho v anonymnej diskusii sa lahko naklada...
Hmm, asi sa musíš začať zdôverovať skôr rovesníkom, keď máš takú rodinu 🤷. Všetci majú potrebu vychovávať ťa, lebo "oni vedia". Nič si z toho nerob, nabudúce jednoducho povedz len, že sa máš dobre. Ja mám 40 a keď mám problém, tak moja 60 ročná teta mi radí a tiež vysvetľuje, ako sa mám vlastne dobre, lebo ešte ma nič nebolí, atď atp. Najlepšie je, keď sa posťažujem na deti a ona mi začne dávať zaručené výchovné rady (samozrejme ja to robím nesprávne), pritom ona sama je bezdetná 😄. Ale už jej teraz poviem, že všetko je fajn a super, lebo predtým som hrozne vytočená od nej chodievala. Držím ti veľmi palce, nech ti štúdium rýchlo zbehne a nech je ti lepšie. (Poznám to, sama som sa necítila na škole dobre)
A prave preto sa netreba zdôverovat s kazdym problemom na pockanie. O 20 rokov starsi clovek ti moze zlahcujuco odpovedat na problem, ktory ty aktualne vnimas ako nieco velke. A nemusel to ani mysliet zle, no teba sa to dotklo.
Ked sa ta nabuduce niekto spyta ako sa mas, radsej povedz, ze to ide fajn.
chaprm ta, skolu som nemala rada, je to lepsie ako uz pracujem, uz by som na tu vysku nesla... ludia sa pytaju ako sa mas, ale uprimnu odpoved pocut nechcu, citas tu co ti zeny pisu a potvrdzuju tp svojini komentarmi, ze co sa stazujes, ze zivot potom je horsi, ze nevies nic o zivote bla bla... kazdy ma svoj zivot, svoj nazor a svoje pocity, na co niekomu vnucovat svoje mudrosti a uplne prekrutit jeho pocity a myslienky? pozri bohuzial starsi ludia ta nepochopia... alebo taki, co si nieco podobne nezazili, alebo co su empaticki... skolu nejako dokop do uspesneho konca, skus popri skole robit nieco co ti prinasa radost, naplanuj si, ze co budes robit po skole, nejaky plan aby si sa mala na co tesit. mas pravo sa citit uplne na prd... ale asi nemas osobu komu by si sa postazovala, iba tu psychologicku... ale super ze si vyhladala pomoc 🙂, moja rada, ze uz poznas svoju rodinu a blizkych ludi a cca asi by si mala tusit kto by mohol tvoje pocity pochopit a kto nie, u niektorych ludi sa clobek pochopenia, podpory nikdy nedocka... tak kasli na to, skus aspon nieco najst, co ti skrasli den a vycaruje dobru naladu, mozno sport, malovanie... nevesaj hlavu, raz si hore a raz dole, meni sa to v zivote, bojuj za lepsie a stastnejsie zajtrajsky 🙂... stastie inak mas na dosah, niekedy male zmeny zmyslania vedia urobit vela
Som 16-rokov po škole a viete aké mám najhoršie nočné mory? Že sa musím účiť na skúšku a nestíham resp. nič neviem. Ešte ani raz som sa nezobudil zdesený, že ako zaplatím účty 🙂 Takže autorke rozumiem, život po škole je easy...
@marseillefan 🤣
Ja by som skôr povedala, že väčšina ľudí sa pýta otázku "ako sa máš?" len zo zdvorilosti a každý by mal na oplátku zo zdvorilosti odpovedať "mám sa dobre, a ty?" ... Žiaľ, je to smutné, ale je to tak. Keď sa toho budeš držať a zdôveríš sa naozaj iba niekomu blízkemu, tak sa s najväčšou pravdepodobnosťou vyhneš takýmto situáciám.
Ja som v tomto na tvojej strane. Clovek by mal mat moznost povedat blizkym, ze sa neciti dobre a nemal by byt za to posudzovany a zhadzovany zo stola.
Nesuhlasim ani s tym, ze teraz vlastne ziadny realny problem nemas a este len uvidis, co to je. Vyhorenie u mladeho cloveka je realny problem a nie je vobec lahke z neho von. Navyse casto sa tu spomina, ako mame uznavat detom ich pocity, aj ked placu kvoli zlomenej lopatke za 1 Euro. A my dospeli si uz navzajom pocity uznavat nemame? Ked sa niekto citi pod psa, tak jednoducho na to nejaky dovod ma. Napriklad nam moze pripadat smiesne niekto, kto ma strasne komplexy zo svojo nosa, ktory si ini ludia na nom ani nevsimnu. Furt riesi ten nos a clovek si povie, ze to preto, lebo nema iny "ozajstny" problem. Ale pritom je mozne, ze ide o cloveka, ktory vidi jedinu svoju hodnotu vo svojom vzhlade a nevidi na sebe nic ine cenne. To nie je naozajstny problem?
@svokrinjazykmonika dúfam, že keď sa tvoje dieťa bude sťažovať, že sa mu na výške nedarí, tak mu povieš, že je lenivé hovno čo sa malo snažím a nemá sa čo sťažovať