Môjmu synovi sa páčia chlapi

Dobrý deň,
rada by som sa na vás obrátila s prosbou o radu. Som už staršia a nerada by som tu rozoberala svoje 25-ročné manželstvo. Môžem povedať len toľko, že to nikdy nebolo až také zlé, ale kvôli deťom som mala pred rokmi urobiť rázny krok, na nič nečakať a rozviesť sa. Moje deti si zaslúžili mať chápavejšieho a schopnejšieho otca, ale zrejme som veľa premýšľala, odkladala, dávala druhé šance.
Môj problém či moja prosba sa týka syna. Asi pred piatimi rokmi sa mi zdôveril s tým, že sa mu páčia chlapi, nie ženy. Priznám sa, že ma to zaskočilo. Viem, že pre matku je ťažké pozerať sa na dieťa aj inak ako na svoje dieťa, ale nikdy som nemala ten pocit a ani som nespozorovala žiadne indície, že by práve môj syn mal byť iný. Vždy veľa športoval, mal priateľov a rozprával aj o ženách. Bola to moja chyba - moja nevšímavosť - ako žena a mama zavalená prácou a inými problémami som si už zrejme nechcela pripúšťať ďalšie. Neskôr sa mi zdôveril, aké to bolo pre neho ťažké, že sa bál povedať mi to skôr, aby som ho nepresviedčala o opaku alebo sa zbytočne netrápila. Odvtedy ho povzbudzujem k tomu, aby rozprával o všetkom, čo ho trápi a nech sa na mňa nehnevá, keď nie som schopná počúvať alebo trepnem hlúposť. Som často unavená, uletia mi nervy a potom to ľutujem. Na druhej strane si uvedomujem, že on tieto veci nechce a nedokáže riešiť do detailov so mnou ako so svojou mamou, a hoci mi tvrdí, že už je šťastný a vyrovnaný, nemám ten pocit. Manžel to nevie a ani sa mu to nechystám povedať. Poznám ho a nechcem, aby sa zmenil jeho pohľad na jediného syna. Okrem toho, keby si ho viac všímal, povedal by mu to syn spontánne sám, ale zrejme ani on nemá takú potrebu a vie prečo. Syn sa mi raz zdôveril, že má veľa homosexuálnych priateľov a známych, ale ešte nechce riešiť vzťah, lebo má strach a zrejme mu už niektorí aj zlomili srdiečko. Prekvapili ma ale iné veci. Vraj by sa o tom veľmi chcel s niekým porozprávať, byť v tomto pred niekým úplne slobodný, najlepšie s kamarátkou alebo kamarátom v jeho veku, ale že takých nemá a je v tom všetkom sám. Nechce mať len homosexuálnych priateľov, ale pred inými v tomto nemôže byť úplne sám sebou, pretože majú strach a predsudky. V tomto ho chápem a nikdy som mu nepovedala, že si to len namýšľa. Viem, že ľudia jedno hovoria, ale iné cítia, iné robia (kopec ľudí hovorí, že nemá predsudky, no ich správanie hovorí niečo iné) a on je veľmi vnímavý chlap. Veľmi ma bolí, že sa mi vzďaľuje a ja sa len z diaľky pozerám, ako sa trápi. No zároveň viem, že potrebuje aj iné pochopenie, iné prijatie a že prijatie mamy mu nestačí. Nie som si ale istá, či by ho nejaký heterosexuálny muž prijal za svojho kamaráta, aby to bolo o vzájomnom zdieľaní, dôvere a malo to teda nejaký pozitívny efekt. Zaujímal ma váš názor, či vôbec poznáte mužov, ktorí by niečo také dokázali a či by ste vy samy dokázali môjho syna prijať za priateľa a pristupovať k nemu ako k mužovi. Pamätám si, ako mi hovoril, že ho bolí, keď ho žena hneď odpíše pre jeho homosexualitu a začne sa k nemu správať ako ku kamarátke. Toto on nechce. Je to sympatický mladý chlap, ktorý miluje šport a chce, aby k nemu aj ostatní pristupovali ako k chlapovi, no zrejme ho už zožiera pretvárka, ktorú musí v bežnom živote dennodenne používať, aby sa necítil byť menejcenný. Párkrát sa už zdôveril a zle to dopadlo. Ďalšia moja otázka je, či poznáte také mamy a takých otcov, ktorých dieťa sa borí s podobnými problémami. Veľmi by mi pomohlo sa s nimi skontaktovať. Ďakujem za reakcie a všetkým prajem príjemný deň.