Musím sa odsťahovať kvôli vzťahu s otcom?

Ahojte, bude to trochu dlhšie, ale chcem počuť váš názor.
Bývali sme s manželom v BA, obaja sme sa presťahovali do rodného mesta. Bývame u mojich rodičov v dome. Povodne to malo byť tak, že vrchnú časť domu prerobime a bude to samostatná obytná časť.
No po presťahovaní začali problémy.
Môj oco je veľmi zlá alebo ťažká povaha. Keď sme boli menší bil nás a trestal asi za všetko. Bitka, facky, mne rozbil nos, potom nám vystrúhal polienko tak aby bolo ostré a museli sme na ňom kľačať a nesmeli sme sa drzat, kvôli tomu mám problémy s kolenami. Potom sa zmenil. Bol iný, milý , dalo sa s ním porozprávať a vždy keď som prišla na víkend sama alebo s mužom bol super. Najlepši oco, dala som mu šancu veď lazdy sa môže zmenit. Avšak opäť sa to vrátilo tam kde to bolo. Je ako posadnutý, vymýšľa veci, ktoré u nás nikdy neboli zaužívané, len kvôli tomu aby mohol hovoriť že u nás nie sú take móresy a že aj keď som doma mám ich poslúchať. Pod jeho strechou sa bude robiť to čo on povie. My sme prišli domov aby sme im pomáhali a nie oni nám. Sme neschopní, nevieme nič robiť, keď sa jemu niečo stane tak my podochneme od hladu. Pripomínam že sa doma ani nezastavim, že ozaj pracujem buď v robote alebo doma, keďže mame veľký pozemok, ale nie je to dosť. Väčšinu veci deleguje cez mamku, mne hučí len keď nuž nie je doma. Nebaví sa s nami, koľkokrát umývam riad a sadne si v kuchyni a uprene ma pozoruje, potom komentuje všetko čo robím, vadí mu dokonca ako ide para z konvice, že sme ju nevytiahli z elektriny, zakazuje mi parkovať smerom dopredu mám parkovať ako on povie. Cele na hlavu. Som z toho nešťastná, zlomilo mi zo srdce napriek tomu všetkému. Začali sme sa s mužom hádať a povedali ske že stačilo a ideme preč. Zatiaľ o tom nevedia. Nemôžeme povedať pravdu, mamke by to zlomilo srdce a oco by mám zakázal vstup na pozemok. Už vieme čo ako spravíme. Prosim vas prežili ste si niečo take? Je mi ľúto s ním nechať mamku, ale aspoň led odídeme nebude sa s ňou hádať kvôli nám. Aj to sa nás nedajbože zastane a je oheň na streche. Niekedy mám pocit že som sebec keď ich tu nechám. Mala som v plane ich doopatrovat čo verím že sa podarí, budem bývať len 20 km od nich. Ale aj tak ma to cele mrzi, prosím povzbudte ma že robím ozaj dobre. Že mi nemá byt čo ľúto. Boli ma to, ale pre zachovanie manželstva a môjho pokoja to musím urobiť. Už chudnem od stresu, bolieva ma neskutone žalúdok, nechce sa mi ani vstať z postele.
Ďakujem vopred za prečítanie.