Neviem ako ďalej s priateľom

Ahojte. Som tu pod novym nickom, mam na to svoje dovody. Dlho som vahala, ci sem napisat moje starosti, ci ma niekto neroznesie, ako v inych temach, no sama si nejak neviem usporiadat myslienky a pokial mozno, rada by som pocula nejake povzbudenie, radu, pripadne vase skusenosti. S priatelom sme spolu niekolko rokov, nas vztah sice funguje na dialku, no vzdy sme sa spolu snazili travit kazdu volnu chvilu. Po nasich predoslych skusenostiach so vztahmi, sme sa na tom nasom skutocne snazili pracovat, vzdy sme si vsetko vyrozpravali, poucili sa, spravali sa jeden k druhemu uctivo, neskutocne si pomahali a lubili. Kazdy den sme boli vdacni za to, ze sme sa v takej dobe boli schopni najst a rozvijat hodnoty, ktore mnohi ludia v dnesnej dobe uz ani nepoznaju. Kvoli prostrediu, v ktorom som vyrastala, som mala tendenciu pritahovat nespravnych, emocne nedostupnych partnerov. No potom som zistila, kde je chyba a dlhe roky som tvrdo pracovala na zmene, az sa mi podarilo vysporiadat sa s minulostou, vyselektovat si okolo seba tych spravnych ludi a pritahovat dobro. Rozhodla som sa ostat sama, kedze som viac nemala doveru v muzov, no potom prisiel on a dva roky sa ma snazil presvedcit, ze je iny a veru aj je. Mam vynikajuce vztahy aj s jeho rodicmi, mam u nich to, co som doma nikdy nemala a tak je to pre mna velmi vzacne. Dlhodobejsie som mala psychicky teror v praci, bolo to uz take zle, ze mi rano bolo nevolno tam ist a takisto sa stupnovali problemy s mojou psychicky chorou matkou, ktora ma citovo vydierala, az ma nakoniec vyhodila z bytu a napisala zavet, v ktorom ma vydedila a poslala mi to na facebook 🙂 Hlavne kvoli tej praci som sklzla do svojich starych kolaji a zacala sa na vsetko pozerat pesimisticky, jednoducho ma to polozilo a nevedela som sa z toho otriast tak jednoducho, ako vzdy. No mala som dost sil a podarilo sa mi zmenit pracu a aj poriesit vlastne byvanie. Priatel stal cely cas pri mne, o to vacsi bol sok, ked to na mna pred mesiacom vyvalil, v case, ked som sa uz dlhsiu dobu spamatavala z toho vsetkeho, co sa udialo. Mali sme vyrocie a ja pri tych mojich negativizmoch som mala dlhsie pocit, ze sa v nom nieco meni a pochopitelne som sa obavala. Pri rozhovore potvrdil, ze ma uz berie inak, ze sme sa obaja zmenili ako to bolo na zaciatku nasho vztahu, ze jednoducho to moje spravanie mu odobera energiu , a ze si viac nieje isty, co je pre nas najlepsie, ze niekedy nadtym uvazuje. Podotkol, ze ma ma stale velmi rad, a ze som pre neho vynimocna a nerad by o mna prisiel a tak si musime niektore veci vydiskutovat. No pri rozhovore som sa vlastne nic ine nedozvedela, len to, ze mi zo dna na den prestal hovorit, ze ma lubi, predtym to sam od seba vravel dobre, ze nie 10x denne, vnima ma inak, cim akoby nepriamo naznacil, ze ma viac nelubi, momentalne prestal riesit, aby sme sa spolu stahovali, co vlastne aj chapem. Toto zistenie velmi boli a trvalo mi par prebdenych a preplakanych dni a noci, kym som to nejak spracovala, hlavne preto, ze to prislo tak necakane. On nevie, ako velmi ma to trapi a ani nechcem aby v tejto chvili videl moju bolest. Rozhodla som sa pozbierat vsetky sily a namiesto lutovania popracovat na sebe, zacala som robit veci, aby som tolko nemyslela, chodit von, co inak nieje moja parketa, no velmi ma to nenaplna, najst si konicky a hlavne znova byt pozitivnejsia. Rada by som vsak vedela, ci ma niekto podobne skusenosti a ci si myslite, ze sa to da este zachranit. Nikdy sme sa nepohadali, vyzeralo to idealne, preto som z toho taka prekvapena. Myslela som si, ci v tom nebude niekto treti, ale nie. Ma velke problemy a stresy v praci, je tam od 7mej rana do 8mej vecer a je z toho velmi unaveny a potom, ked este mame za sebou cestovat, viem, ze je to jeden, ak nie hlavny dovod toho, ze ochladol., jednoducho nevladze. Uvazovala som nadtym, co bude najlepsie, ci ho nechat ist, lebo nechcem byt vo vztahu, kde jeden lubi viac, ako ten druhy, alebo skusit to napravit a dufat, ze sa jeho city raz zmenia. No niekedy sa obavam toho, ze ked sa jeden muz raz rozhodne, uz je to nezvratne. Keby sme sa hadali, alebo mali konflikty, bolo by to ine. No my ludia sa rozpravame s uctou, vola mi aj 10x denne, preberame kazdodenne veci, su v tom mile a nezne slova moje zlaticko, mojko a podobne, spime spolu celu noc v objati, objimame sa, da mi bozk, pomoze sam od seba. Prvotne som myslela, ci to nerobi zo sucitu, ze mu je luto, ze mi ublizil, no mozno sa to tiez snazi napravit, kedze sme sa bavili o tom, ze sa obaja budeme musiet snazit, ak mame ostat spolu. No vo mne je porusena ta dovera, lebo mi viac nevie povedat, ze ma lubi a ja viem, ze to uz tak neciti a neviem, ci je mozne aby sa to casom obratilo spat alebo su to len moje plane nadeje. Taktiez sa bojim, ze voci mne strati uctu, ak s nim ostanem. Dlho som uvazovala, co bude najlepsie a tak som sa rozhodla venovat sa hlavne sebe, pripravit sa na vsetko, hoci je to pre mna velmi tazke a nechcem o neho prist a vidiet, co prinesie cas, nakolko mu nedokazem teraz dat zbohom, hoci sa obavam, ze sa to uz nezmeni a keby aj ano, ci sa to v buducnosti nezopakuje. Je vo mne vela obav a aj hnevu, ze zo dna na den znicil nieco tak pekne a tiez moju doveru, a ze som zase raz zistila, ze som jedina na koho sa da spolahnut, no na druhej strane som nikdy v zivote nebola pri nikom tak stastna a spokojna, on ma vsetko, co som kedy v muzovi hladala. Mate niekto podobnu skusenost, tiez sa vam partner takto zmenil zo dna na den a ako to dopadlo? Budem vam povdacna za povzbudive slova, ci rady. Dakujem