Neviem sa vyrovnať so zlým detstvom

Dobrý večer.
Chcem sa trošku vypísať, posťažovať, vyliať srdce...
Neviem prečo, ale po rokoch sa mi vrátili spomienky, hnusne, škaredé, spomienky na moje zle detstvo.
Vopred sa ospravedlňujem za dĺžku príspevku.
Musím po rokoch priznať, že nemala som dobrých rodičov. Otec alkoholik, neliečený (už je na druhom svete). Prežila som si šikanovanie na škole. Od 3. ročníka až po ten deviaty som dennodenne trpela, prežívala bitky, vysmievanie kvôli môjmu výzoru, prirovnávali ma k jednému zvieraťu, ďalší spolužiak mi dal prezývku podľa jedného filmu. Otras. Rodičov som prosila aby ma preložili na inú školu, ich odpoveď bola že v žiadnom prípade, aj v inej škole ťa budú šikanovať. To bolo celé ich riešenie. Keď som sa im vyhrážala že do školy nebudem chodiť tak mi povedali, že skončím niekde v detskom domove. Každý deň som chodila domov s revom, ale ich to vôbec nezaujímalo. Šikanovanie neriesili ani moji rodičia, ani škola. A najhoršie bolo že moja vlastná matka sa mi za vyzor vysmievala. Teraz som to mame po 20 rokoch pripomenula tak vraj si vymýšľam, vôbec nič také o mne nehovorila, a že ani ma nesikanovali. To že som sa ani neucila a som prepadala zo skoro každého predmetu to im tiež bolo jedno.
Opíšem prípad spred 3 rokov. Môj bratranec, matkin miláčik, ta ho zbožňuje, bol u nej na návšteve a bola som tam aj ja. Začal mi hnusne nadávať, ponižovať ma, vraj sa mám pozrieť do zrkadla, ale mám dávať pozor by to zrkadlo neprasklo a také podobné veci mi začal hovoriť. Ja mu na to ze najprv sa pozri na seba a tak hodnoť druhých. Na to po mne zvyšoval hlas, bol agresívny. Moja matka tam len sedela, ani necekla, ani sa má nezastala, nic, ani keď som jej povedala nech mu dačo povie. Povedala mne, keď som sa kvôli tomu rozrevala, že mám ísť na psychiatriu.