Od smrti matky som citlivá a už nevládzem

@oliverko5 Ako ti uz pisali baby podla mna bude dobre ked vyhladas dobreho psychologa a popripade aj psychiatra, kt. by ta nastavil na liecbu ... u teba mohol tento stav uz prerast do depresie a v dnesnej dobe sa da tomu dost rychlo pomoct. Ja viem, ze slovo psychiater znie hrozne, ale to je len vnimanie ludi tu na SK ... ja sama chodim i ked uplne z ineho dovodu a musim povedat, ze mi to velmi pomohlo i ked mi trvalo dlho kym som z toho vsetkeho vymotala ...
Necakana strata najblizsieho cloveka je velmi tazka, kazdy clovek je iny a dokaze sa s touto situaciou vyrovnat inac. Ako pisali baby, mas synceka mm a tak musis zit pre nich dalej i ked mamina ti vzdy bdue velmi chybat. Drzim ti palceky!!!

@anika11 presne si to vystihla takze vies ako sa sa citim aj ja..no mame to tazke...tiez boli dnei ked som plakala nonstop a su dni ked to ubehne..snazim sa pre malym byt v pohode a nedavat pred nim najavo ze mi je nanic..no niekedy sa to vazne neda..nemam sa s kym ani len porozpravat.sme s malym sami cele dni samozrejme chodime spolu von medzi ostatne deticky aj pokecame s maminami ale je to len stale o detoch..mozno som zla ale ja by som sa porozpravala aj trebars o pocasi len nie o detoch..ved maleho vidim cely den viem co robi ako papa a kaka 🙂 ale taku kaosku co by som sa s nou vedela rozpravat o inaych veciach nemam ..

@hajanka tu kamaratku by som brala hned teraz len je starsne tazke najst niekoho komu mozes doverovat..mala somkamosku od detstva vedeli sme o sebe vsetko a ked zomrela mama tak mi povedala ze ona na pohreb nejde..dobre povedala som si nie kazdy ma rad pohreby berem a akceptujem..lenze ma to mrzela a mrzi ma to dodnes ako sa zachovala ked mi mi povedla ze ona mamu videla dokopy 3 krat..ciste klamstvo..chodili sme k sebe na navstevy ako rodiny dlhe roky..a teraz ??teraz sa ani len nepozdravya ja som si ju vymazala zo zoznamu ludi ktory mi absolutne nestoja za to aby som im niekedy zavolala..ukazal sa a uz jej neverim..

@xlucia som zo Sale...

@oliverko5 zapal pluc je aj v 21. storoci velmi vazne ochorenie a zomiera nan stale vela ludi.

myslím,že smrť mamky je len jeden z tvojich problémov,po jednom roku je už čas na vyrovnanie sa s tým /podľa psychologov a napr. kňazov/ ty trpíš,lebo si socialne izolovaná,nemáš blízku kamošku,blízku dušu,bútľavú vrbu, a manžela preč a viem si predstaviť,že ked je doma,tak asi veľa spolu nenarozprávate 😒 rieš toto,rieš,že si sama,nepíšeš vek syna,ale čo takto nastúpiť do práce?toto by ti pomohlo,jednoducho by si nemala tolko času a priestrou na čierne myšlienky a bola by si medzi ľuďmi...

@oliverko5 to je mi ľúto. to čo prežívaš je normálna psychická reakcia na úmrtie blízkeho, na to aby sa človek s tým vysporiadal to trvá dva roky. hlavne to nepotláčaj, vyplač sa. mne náhle zomrel otec pre pár rokmi, viem aké to je. a kamarátky len zrejme nevedia ako sa k tebe správať. musíš sa pozerať do budúcnosti, na svoje dieťatko, to Ťa potiahne. to že máš strach o blízkych je tiež úplne prirodzené, keď Ti zomrie blízky, pochybnosti budú vždy. o to je to horšie, že máš manžela vojaka je naozaj v tejto situácii ťažké. chce to čas. zober papier a napíš naň všetko čo Ťa ťaží, všetky svoje pocity a všetko čo by si chcela povedať mame a nestihla si, poplačeš si a uľaví sa Ti. drž sa. 😔 🙂

@oliverko5 si myslim,ze sa ti ulavi aj ked sa "vyrozpravas" tu.mne napriklad pomohlo aj to,ze som ti napisala ako je mne.v skutocnosti sa ani ja o tom s nikym nerozpravam,neviem preco.s takymi ludmi,ktori su mi vzdialenejsi sa mi to nezda vhodne a asi ani nema nikto zaujem.a s blizkymi to zase neriesime,lebo je to ako sypat si sol do otvorenej rany.som rada,ze oco sa pomaly dava dokopy,tak mu nechcem este pridavat.nemal to lahke.dalo by sa povedat,ze sa z toho zosypal,mal zdravotne problemy,tocila sa mu hlava,vracal,nemohol jest,schudol.pomohlo az ked isiel ku psychiatrovi,tam mu dali nejake lieky na ukludnenie a zacalo sa to zlepsovat.teraz je celkom ok,ale vlastne je este stale na liekoch.tiez rozmyslam kam by som asi tak mohla ist medzi ludi,odreagovat sa,ale s malymi detmi nakoniec aj tak skoncime na ihrisku,alebo na nakupoch.vsetci si myslia ako to zvladam,no ja mam pocit,ze nezvladam vobec nic.co by som dala za to,byt s mamou este aspon na 5 minut,alebo jej moct aspon zavolat.. (no a uz mi idu slzy) ako sa mozem o tom s niekym rozpravat,ked ma dojima uz aj pisat o tom.
ale som rada,ze mam svoje deticky,lebo bez nich by som to asi nezvladla ani zdaleka tak ako s nimi.

@anika11 som kukla Oliverkove fotky-je krasny 🙂

@oliverko5 som kukla Oliverkove fotky-je krasny 🙂

@oliverko5 - napadlo mi, ze ked si pisala o tych kamaratkach, ze sa Ti otocili chrbtom... Ze mozno oni len nevedia, ako sa s Tebou maju bavit, tak radsej sa neozyvaju. Alebo si myslia, ze Ty ich nechces vidiet. Ak mas nejaku kamosku, ktora Ti bola predtym blizka, skus sa jej ozvat a mozno uvidis, ze vsetko je inak - ze si znovu najdes spriaznenu dusu. Netvrdim, ze to tak bude, len mi to napadlo, ked som obcas citala o babach, ktorym umrelo dietatko - ze okolie sa im zacalo vyhybat, pretoze nevedelo, ako sa k nim maju spravat. Mozno to bude aj v tomto pripade. Drzim Ti paste, aby si co najskor nasla spriaznenu dusu a aby Tvoj smutok vystriedala opat radost. Aj ked sa to mozno nezda, urcite raz aj v Tvojej dusi vyjde slniecko.
Mne sice neumrela, nastastie, mamina ani ocino, ale ked moj milovany stary otec "odchadzal" - trvalo to pol roka a tiez vlastne viac-menej nahle k tomu doslo, tak som sa stale modlila za to, aby zil. A on sa velmi trapil - najma asi psychicky, proste on asi chcel odist, lebo prisiel jeho cas - a on to vedel. A po niekolkych mesiacoch som sa zacala modlit za to, aby mohol odist v pokoji. Aby sa netrapil. Spociatku to bolo so slzami v ociach, proste som nejak nedokazala spracovat to, ze si vlastne zelam, aby umrel. Ale potom som pochopila, ze si zelam, aby sa netrapil. Nakoniec umrel 2 dni pred mojimi narodeninami, napodiv mu prestalo bit srdiecko - tisko zaspal. Jedine, ci mi je teraz vlastne luto je to, ze mi nebol na svadbe a ze moja dcerka ho nezazila a on ju - viem, ze by sa nesmierne milovali. Ale citim, ze je stale s nami - a mojej dcerke, ked este nemala rok, som ho raz ukazala na fotke, ktoru mame na chladnicke, a ona si to z jedneho razu tak zapamatala, ze ked ide okolo tej fotky, vzdy povie, ze to je stary otec 🙂
Viem, ze to nie je to, co prezivas Ty, ale chcela som tym povedat, ze niekedy je tazke nechat milovaneho cloveka odist. Zvlast, ked je to mamina. Ale viem, ze milovane bytosti nikdy skutocne neodchadzaju od nas a neopustaju nas - odchadzaju len z tohto sveta do sveta ovela lepsieho. Aspon ja tomu verim.

@oliverko5 Mne zomrela babka v septembri a mám presne tie isté pocity ako ty. Tiež mi rodina odvtedy občas lezie na nervy, mám 2 deti - chlapec 7 a dievča 2, malinká hneď vie keď som smutná, jej stačí pozrieť sa na mňa, tiež mám ten pocit, že iba ona mi rozumie, ale som rada, že aspoň niekto, stále sme spolu, nerada ju dávam strážiť mojej mame alebo svokre, už ani manželovi ju nechcem nechávať strážiť, všade ju radšej beriem so sebou, pripadá mi to hlúpe niekomu ju nechať strážiť čo len na hodinu. S kamarátkami sa stretávam tak na facebooku, keď niekam idem s deťmi, keď ich náhodou stretnem, každý má naozaj toho dosť, ja to vidím na sebe. Ani sa mi nechce veľmi rozprávať o problémoch, ani sa mi nechce byť veselá, to je aj tým počasím. Moja babka nezomrela náhle, mala 88 rokov, už ležala rok na posteli a nemohla sa hýbať. Dobre že si napísala sem, niekedy sa to lepšie píše ako rozpráva.

@oliverko5 Taketo situacie su vzdy tazke. Ja som sa po maminej smrti prave prestala stykat s ludmi, ktori mi to stale pripominali a chceli rozoberat ako mi chyba a co budem teraz robit. S rodinou sme boli dorozpravani tiez velmi rychlo, pretoze som vzdy zila len s mamou (aj ked poslednych 10 rokov som uz v zahranici) a ked zomrela, tak som drahemu povedala, ze ja chcem mat rodinu a chcela by som mat svadbu 🙂. Len rodina to zobrala tak, ze svadba 3 mesiace po pohrebe je nehoraznost. Ale je to moj zivot, a ten musi ist dalej nech sa deje cokolvek.
To, ze ti kamaratka neprisla na pohreb maminky je sice smutne, ale niektori ludia pohreby znasaju jednoducho zle. A ako pisala sisaha, tak vela ludi ti da radsej cas, aby si sa sa tym vysporiadala a potom sa zase vratia do tvojho zivota. Ono nie je lahke byt niekomu oporou v takomto stave a nie kazdy to vydrzi. Ja som tiez utekala od ludi, ktori mi tieto veci pripominali a neviem ako by som dokazala pomoct niekomu v podobnom rozpolozeni- ako si teraz ty. Posledne som tak vzala nohy na plecia od maminej kamaratky, ktora po zisteni, ze cakame baby spustila ariu na temu...keby tu bola maminkaaaa, ani sa to nedozvieee, ani vnucatko neuvidii, chudatko maleee a rozplakala sa.
Kazdy sme citlivy na nieco ine, ale dobra sprava je, ze casom to preboli a zivot s vrati do normalu.

ahojte, já som svoju mamu pochovala teraz v piatok. Je mi strašne smutno, zomrela nám nečakane pri svojmu synovi na fare v Čechách, k tomu nám pridalo ešte starosti s jej prevozom na Slovensko, lebo nebola poistená, šla iba za synom na návštevu na 2 týždne, myslela som si a nielen já ale všetci moji sprodenci, že to nevydržíme, je to hrozný šok, stále sa z toho nevieme spamätať, že mamičky odrazu niet a tie výčitky a bilancovanie čo sme mohli pre nu spraviť nám hryzu dušu. No tak to chcel náš Pán, tak to musíme prijať a teší ma len to, že mamka je určite v nebíčku, no tá bolesť tu bude ešte dlho, pozerám vkuse na jej fotku a predstavujem si, že príde aspoň na 5 minut ale nič...

@kinna máš pravdu, smrť mala krásnu, lebo umrela požehnaná a zaopatrená, takže aspoň to nás teší a strašne ju to tam ťahalo...

Zlatko, keď mas možnost, zamestnaj dedka vnucikom, a sama chod cvicit, tabncovat behat, venojsa kreativnej cinnosti, chod na kurzsitia, alebo ine. Tam sa stretnes s zienkami, ktore maju davno odrastene deti a mozete sa bavit o inom, a mozno sa skamaratis s niekym starsim, kto ti castocne nahradi ten púocit prazdna. Ja mam aj starsie od seba kamaratky aj o 10 rokov.
Mozno ti pomoze kupa psa. Urcite ta zamestna aj maly bude stastny.
Vecer si citaj knihy. Pozeraj komedie, aby si sa smiala.
Pokial by manzel mohol byt s vami castejsi, bolo by to dobre. Alôe bacha ja na to, muzi nemaju radi cervene oci a plac.
Urobte si pre seba vecer, chodte niekam spolu. Mam 41 rokov a nieco uz o zivote viem, mam za sebou aj straty blizkych ludi. Opustit sa je najlahsie, tazsie je nieco s tym robit. Mama, urcite by bola stastnejsia, keby ta videla veselou. Najhorsi je opre rodica vidiet svoje dieta plakat, tak jej to nerob. Si dospela zena, matka manzelka a dcera. Kamarati sa ti neotocili chrbtom, len pocuvat nareky neustale nema nik rad. A pokial sa otocili, co nechapem, tak to nie su kamarati. Snazim sa byt trosku na teba tvrda, tak mi to prepac, ale keby sme sa stretli, povedala by som ti to iste 🙂 Hlavu hore dievcatko, zivot je krasny ....

mne mamina zomrela ked som mala 23 rokov, 26.februára tomu bude 5 rokov,,bola ešte mladá,mala 50,,zomrela v nemocnici na zápal pluc (áno v dnešnej dobe) V tom čase mala moja staršia dcéra 6 mesiacov, ja skúškové obdobie na výške,,bolo to ťažké,,som si myslela že nič horšie sa stať nemôže,,Velmi mi pomáhal otec, starká (mamina mama) a samozrejme manžel,,čas plynul, narodila sa mi druhá dcéra, končila som výšku,,som si myslela, že všetko už bude len a len lepšie,,Ale..v deň mojich štátnic, mi môj otec povedal, že je chorý- diagnoza rakovina pečene, všetci oslavovali štátnice, len ja som revala doma do vankuša,,8 mesiacov od toho dňa mi zomrela aj starká ( mala som ju velmi rada, zastupovala mi mamu, ale vek je vek a s tým sa nedá nič robit) ale najhoršia rana prišla až o 2 mesiace neskôr ked otec prehral svoj boj,,zomrel týžden pred svojimi 56 narodeninami,,bola som s nim do jeho poslednej chvíle,,vtedy sa mi zrutil celý svet,,je to ťažké, človek sa s tým chce vyrovnať ale niekedy to nejde,,musela som brať lieky na pocit úzkosti, lebo som mala pocit že sa už viac nenadýchnem, nemohla som byť sama,,,mam 28 rokov a teraz žijem len pre moje deti a manžela,,
čo sa týka kamarátiek tak sa tvária že chápu, ale nechápu, to sa neda pochopiť, kým to človek nezažije,,

Luciferix, asi je to taky pocit, ze nemas krydla, ze nemas oporu. Si mlada. Kamaratky nemusia to chapat, oni su na to aby ta odviedli od tazkych myslieniek.
V 7 rokoch strati som surodebca, mal 6 mesiacov, neprezil operaciu.V 18 som sa vydala, 19 narodila sa mi dcera. 20som odvovela, mazel pouzival drogi a vystrelil si mozog. Cestovala som s jeho rodicmi a dcerkou sem na Slovensko.
Ked som bola v Tbilisi vybavovat doklady, videla som naposledy starku, a ona na mna pozerala s vedomim, ze ma uz neuvidi. Bolo mi velmi tazko, vychovala ma a ja som si mysela, ze sa o nu postaram, ale cestovala som prec, kvoli buducnosti mojej dcery. Pocit bezmocnosti je velmi tazky. Dostala som od nej zopar pisiem, pokropenych slzami, ze jej velmi chybam, ale nemohla som tam cestovat ani ju sem pozvat( na dlho vysvetlenie) Je velmi dolezite sa nezatrpknut a mat kamaratky, nemusi ich byt vela, ale take,ktore vas poddrzia. Som cudzinka, aj ked tu zijem uz niaky cas, mam rodinu, kamaratov.