Priateľ, práca, peniaze
Ahojte, idem sa vyrozprávať lebo už neviem čo ďalej...
Mám pred 30-kou, zarábam tak do 500€, robím v call centre, práca ma baví a mám partnera, s ktorým žijem v spoločnej domácnosti. On zarába nadštandardne, výdavky si delíme na polovicu. Problém je, že stále mi vyčíta môj nízky príjem a moju prácu. Na jeho návrh som si urobila jeden kurz, no bez praxe ma nikam v tejto oblasti nechcú. Zdokonaľujem sa v exceli, učím sa sama ďalší jazyk a mám pocit, že som stratený prípad. Doteraz nikomu moja práca neprekážala. Mám skúsenosti aj s riadením ľudí, vrámci zastupovania šéfa, trochu so školením kolegov a neviem, čo so sebou robiť, aby som bola dosť dobrá. Na CV mi neodpovedajú, hoci spĺňam požiadavky - PC, jazyk, potrebné vlastnosti, očakávania. Ani neviem, čo od tejto diskusie vlastne očakávam, napíšte hocičo. 🙂
@lusy1507 áno, určite mohli, ale chceme sa v tom jedného dňa rýpať? Až raz opustím túto tragédiu, v ktorej existujeme, nechcem sa k tomu vracať. Chcem žiť v prítomnosti a vidieť len peknú budúcnosť 🙂 Z minulosti zobrať ponaučenie. Matiasa považujem a vždy budem brať za neoddeliteľnú súčasť môjho života, beriem si to najcennejšie, čo mám. Čo môžeš, to si odkladaj, aj minimálny peniaz. Veci (a krásne) sa dajú kúpiť aj tu v bazáriku, určite (aj keď to chce veľa šťastia) sa dá zohnať nejaká príjemná brigádka.. Chce to nádych, prekonať hnev, hrdosť, čokoľvek, čo negatívne cítiš a konať smerom do budúcna - nielen pre dieťa, ale i seba. Tvoje dieťa si zaslúži mať šťastnú matku, nemyslíš? Nik si nezaslúži takto žiť. A poviem Ti, že radšej sama (aj keď to bude niekedy ťažké), ako takto...
@0silvia0 súhlasím a pracujem na tom.. 30 rokov som v tom žila, a zbavujem sa toho svojpomocne, takže pokroky sú pomalučké. Ale - 2 týždne dozadu ma pochválil šéf so slovami "perfektná práca Peťa", šťastná som bola ako malé dieťa, čo Ti poviem.. Nepotrebujem každodenné pochvaly, ale poviem Ti, že to proste poteší.. Asi ako každého.. 🙂 Nemala som ani takéto resp. od rodiny to berieš ako normálne, ale čakala som aj partnera, kúsok uznania, aspoň maličký. Fakt netuším, prečo som na tom všetkom tak lipla.. Mať pocit, že niekam právoplatne patrím, že je rád, že ma má.. A veľmi často nevedel vysloviť ani moje meno 😔
@srnqqa to, že si vyrastala v rodine, akej si vyrastala (bola z Tvojej strany zmienka o nej) Ťa tak ovplyvnilo, že sa desíš opustenia. Aj to, že akoby muža ešte aj ospravedlňuješ. Pred pár dňami Ti 15 minút vulgárne nadával.
Písala som, že kto chce knihu, nech mi napíše správu s mailom.
Nejde na koníku odoslať súbor. Takže pokým mi nenapíšeš správu s mailom, nemám Ti ju ako poslať.
Ešte zaujímavá stránka, ktorá by Ti mohla mnohé ohľadom seba objasniť.
http://www.cs-dda.eu/
@0silvia0 @mandala77 ja ti ani neviem, u nás boli stále zvady (detaily nechcem rozoberať, je to omnoho hlbšie), utekali sme k babke alebo nás tam oco vodil, keď mama vyvádzala.. Inak, detstvo - každý víkend "na prázdninách" u babky, aj každé prázdiny 🙂 mali sme tam kľud, kamarátov z bytovky. Oco veľmi dbal na učenie. Keď som dostala 1/2 z čítania, to bolo čistenia žalúdku, či som tupá. (časom sa zmiernil, a keď už som bola na vš, bral aj E - ktoré som zase ja odmietala - že život nie je o známkach). Finančne som rodinu vnímala ako skôr lepší nadpriemer, ak sme potrebovali pomôcť, najmä učenie zastával oco, z citového pochopenia skôr mama. Ale vôbec sme neboli samorasty, alebo by sa nám naši nevenovali, ale viac si jednoducho pamätám veľmi škaredé hádky, facky.. 1 spoločná dovča, a druhá s anonymnými alko. Viac ich nebolo (vďaka bohu). Potom sa narodil brácho, postihnutý, keď som mala 15. A všetko sa točilo okolo neho. Najviac na svete mi na ňom záležalo. Von som často nechodila, lebo - čo keby sa naši hádali, aby mal kto brácha zobrať a utíšiť (len leží), odviesť pozornosť. Disko som zažila párkrát v živote 🙂 Vzťahy žiadne, až s tuto s pánkom. 1x anorexia, na VŠ takmer burnout, lebo veď chcem Áčka.. Počas 1. ročníka VŠ som študovala 2 školy naraz, 6 dní v týždni, nič iné, len učenie a brácho, potom oco ukončil, že sa nemieni dívať na to, ako sa ničím. Učila som sa so 600 stranovou knihou v 1 ruke a v druhej držala a pochodovala s bráchom.. ale v škole som mala také tiky, že som sa nedokázala ani len napiť, keď už som teda sedela v triede (mala som indiv.štúdium pre tie školy, aj pomoc s bráchom), čiže sociálna izolácia na mňa dobre doľahla.. a v tom čase som spoznala milostivého, zohnala brigádu (pár mesiacov pred stretnutím).. On mal voľný život, nič ho neštvalo, proste pohodička. Aj ja som také chcela 🙂 Potom to bolo o láske, a ani neviem ako, ale vyprachala.. Totálne nezhody, nič spoločné. Medzičasom bol malý, bývali sme u babky (bez jeho otca), ja som mala 2 práce popri tom, vzali byt, lebo keď budeme spolu, pochopí, že mať famíliu je krásne, a tak ten život nešťastne (u)šiel. To je všetko v takej extrémnej skratke a tie najzávažnejšie detaily verejne nepíšem..
@0silvia0 pracujem, snažím sa teda skôr. Ale prevláda aj strach, čo bude.
@mandala77 áno, prepáč, zabudla som ešte správu poslať. Ďakujem za pripomenutie 🙂 Hneď napravím.
@mandala77 ešte som chcela dodať, že to nie je ospravedlňovanie.
Ale každé A má aj svoje B a zase, mala by som byť objektívna.. Nemôžem hovoriť, že je len zlý.. Alebo len on ten zlý, vinný. Má aj svoje dobré stránky, dokonca by Ti prišiel veľmi sympatický a nechápala by si, ako môžeme mať nezhody. Len pre mňa, bohužiaľ, nie sú vhodné resp. prevažuje viac nevhodných stránok. Aj ja sa musím zmeniť. Myslím však, že svojou vlastnou hlúposťou prišiel o to, čo mohol mať. Som ochotná pracovať na sebe. Ja o sebe viem, čo mne samej prekáža a môžem mať pocit, čo prekáža druhým na mne. Ale nie o všetkom viem. A to mi mohol povedať. Budem viac variť, viac upratovať, poďme na výlet. ALE - chcem sa dohodnúť vopred (treba zariadiť prácu, financie, apod), chcem, aby mi pomohol, deľba práce. Ak ja varím, ty umy podlahu napr. To je fér. Nie, že neviem, čo je dovolenka (dovču si beriem na to, aby som išla do druhej či tretej práce, ešte aj to mi vyčíta, keď si ju zoberiem, ale nie na oddych, nechápem, že to nechápe. pritom, keď má dovču on, tak má proste dovču), z práce prídem unavená, venuj sa malému, popri tom navar, uprac, poplať účty, schudni, lebo si pribrala ... ak to zvládajú iné, klobúk dole, ale ja som JA, nikto iný.
@0silvia0 presne tak.. všimla som si, že som prevzala určité vzorce správania. A zrovna tie som tak neznášala - že veď keď budem veľkááá, to ja inak budem. A kdeže - presne navlas rovnako...😅
@srnqqa nechcem Ťa škatulkovať, z toho čo píšeš, mne prídeš ako typické DDA (dospelé dieťa z alkoholickej rodiny). Ak som dobre vydedukovala, problém s alkoholom mala u vás mama. Preberala si zodpovednosť za postihnutého brata, príliš zodpovedná, anorexie, strach z opustenia... pozri aj tú stránku, ktorú som Ti poslala, možno viac pochopíš seba a prečo robíš, čo robíš.
@mandala77 ďakujem. Ja som určite nepreberala, ale snažila sa len pomáhať. Mám aj sestru. Kočíkovali sme, hrali sa s ním, keď v noci brácho nespával, vstávali sme k nemu.. Ale zas všetci, na 1 je toho fakt veľmi veľa. Sestra vedela (a stále vie) napr. brácha aj nakŕmiť. Ja som mala strach, že sa zadusí (nevie riadne prehĺtať), takže toto neovládam. Celá rodina sme pomáhali, čo kto mohol - niekedy niekto viac, niekedy menej.. 🙂 Jedna z najväčších výpomocí je babka a dedko. Keď sa brácho narodil, mama už bola rok aj viac po liečení, total zdravá. Ale po narodení môjho malého som zistila, že je opäť v tom, vtedy opäť začala... :( a tým, že je tu brácho, je to omnoho ťažšie (už ale býva u babky).
Všetko beriem stresovo, keď som ležala v nemocnici s diagnózou anor., brala si ma psychologička, a dávala mi terapiu - ležala som, a že si mám predstaviť, ako teplo ide mojím telom a také tie uvoľnovačky.. Pre mňa polhodina hrôzy, pre napätého človeka takto oddychovať 🙂 Povedala, že to videla, a že ak nechcem, nemusím, zmeníme typ terapie, ale že s týmto postojom sa budem mať zle v živote.. keď mal malý 3 roky, pochopila som, čo mi vtedy vravela... ale toto netuším, ako zmeniť.
@srnqqa to, že to nevidíš, ešte neznamená, že si ju nepreberala .-) Ak chceš niečo zmeniť, potrebuješ najskôr niečo pochopiť. (To, že si stále akoby v strehu napr. a iné - čo je za tým). Ono ak človek hľadá, nájde, alebo samé mu príde do cesty. Tú cestu ale za Teba neprejde nikto.
Ono tu je dobrá aj nejaká terapia, nájsť niekoho, kto sa venuje posttraumatickej stresovej poruche.
@srnqqa , trvať na tom môžeš, to nič nemení na tom, že niektoré veci na sebe proste nevidíš, lebo nemáš ten odstup 🙂.
@mandala77 má pravdu, si takmer knižný prípad v tomto... viem toto pochopiť... aj ja mám za sebou veľa práce ... tiež som zažila podobné veci... aj doma, aj s partnerom... to nie sú náhody.
Keď zažiješ v detstve stres a "nenormálne" veci, toto je pre teba už potom normou, toto považuješ za normálne a divíš sa, že iní ľudia to berú inak. A celý život sa potom snažíš žiť "normálne" i keď je to presne opačne. Život v strese, napätí, problémoch je pre teba normou, uvoľnenie je pre teba hrozbou. Preto robíš podvedome všetko pre to, aby si v tom strese a ohrození žila, pripomína to "domov" že?
@bodka70 @mandala77 asi je to tak.. sú ale veci, ktoré neovplyvním, nevyhľadávam, proste sa stanú a ja rozmýšľam, ako z toho von, ako pomôcť, mám pocit, že to nikdy neskončí. Už to, že máme doma problémy, ešte som sa dozvedela ďalšiu vec, už by som pomaly kričala, koľko toho ešte musím(e) zniesť...
Čo sa týka partnerstva, no to sa priznám, že som sa prichytila kedysi, že ak je pokoj, začala som byť nervózna, bolo príliš ticho.. takže, buď som niečo vyvolala, asi teda, aby mi to pripomenulo to moje "normálne" prostredie a aby som sa ľahšie preniesla cez to, čo som očakávala, že sa stane (ďalšie klamstvo pre mňa od ex), alebo to bolo ticho pred tým, že mi milostivý oznámil ďalší jeho prešľap... ja z tohto "normálu" utekám do roboty, kedykoľvek môžem, najradšej by som tam bola stále, mám pocit, že tam je väčší kľud 🙂 a ešte mi aj zaplatia 🙂 a potom by som rada aj čas pre seba, nikde nikoho, len ja a proste ticho, kniha, džús, alebo TV, oddychovka 🙂
Áno, domov som mala kedysi, aj keď problémový, momentálne mám len dom.. Nič viac, všade len steny a pocit cudzinca.. :(
@srnqqa pocitu nedocenenosti sa dá zbaviť. Moja mama trpela týmto pocitom celý život a stále tým trpí, tiež v dôsledku životných okolností a aj detstva. Ja som sa na jej príklade zasa naučila, že nechcem aby od uznania iných závisel môj pocit spokojnosti a aby moje sebavedomie bolo podmienené inými. Ak človek nenájde svoje šťastie (pocit šťastia a spokojnosti) sám v sebe, nikto iný mu ho neprinesie. Treba si uvedomiť, že ty sa nemusíš páčiť iným, nemusíš nikomu dokazovať a ukazovať, že si dobrá a že za niečo stojíš. Ak to vieš ty sama, vždy sa nájdu ľudia, ktorí to ocenia a vidia, netreba sa o to snažiť ukazovať človeka v sebe, všetci to vidia aj tak.