Priateľ sa hnevá, lebo sa bojím šoférovať?
Ahojte,mám vodicky 5 rokov a 3 roky mám priateľa ,od autoškoly som nesoferovala pretože doma som vodicky nepotrebovala,keďže skoro každý ho doma ma a aj priateľ má ,no vadí mu že sa bojím šoférovať a stále sa boji že ako budeme fungovať v budúcnosti atď.ja sa s ním stále hádam že sú ľudia aj čo auto nemajú atď,plus ešte aj v jeho rodine sa zo mňa smejú že sa bojím šoférovať ( pritom z nich nemá nikto vodicky) a plus aj celkovo ľudia sa smejú,lenže ono to je tazke vysvetliť ten strach niekomu kto ho nemá...najhoršie je že priateľovi sa strašne páči keď žena vie šoférovať a všimla som si že niekedy aj pozerá na ženy keď sú za volantom atď( ako jasné že aj kvôli premávke ale na niektoré tak inak 🤣) a ja by som mu to veľmi rada dopriala aby som ja vedela šoférovať,aj kvôli sebe lebo je to pohodlnejšie ,ale na druhej strane nechápem prečo to napríklad vadí jeho rodine alebo cudzím ľuďom či ja šoférujem,veď zase není povinnosť šoférovať keď človek má vodicky... Aj keď som si spravila ,neznamená že musím byť aj šofér ,keby som sa rozhodla že nebudem nikdy šoférovať tak čo komu do toho akože...veď aj keby som sa nebála určite by som cudzích ľudí atď nevyvažala čiže prínos by to bol Max pre priateľa a moju budúcu rodinu ,nepríde vám to divné že prečo napr.cudzim ľuďom vadí že vy nesoferujete ?
Skús zaplatiť kondičné jazdy ak sa bojíš pomôže to,ak by si sa dala na šoférovanie.Podla mňa šoférovať auto ti dáva slobodu lebo môžeš ísť barskedy a kam len chces,len nasadnes si a ideš.Nemusis čakať na manžela aby ťa zaviezol.Ja som si nasporila na vodičák aj na auto keď som mala 20rokov,odvtedy jazdím každý deň.A baví ma to,najradšej mám dlhé cesty a trasy.
@mandzula ja nemám vodičák, ale úplne sa stotožňujem s tým, čo si napísala. 👍🏻
Inak tvoj priatel je asi ozaj priatel, zalezi mu na vasej buducnosti a tvojej sebestacnosti, ako sa tu vela krat zopakovalo... Lekari, deti, skolky, nakupy, dovolenky... Ako velmi pomoze, ked 800km tahom k moru zmaknes aspon 200 a on si vydychne... trosku sa zmobilizuj a daj to kvoli nemu s jeho pomocou. O rok budes sofersky rutiner a budes sa smiat, co si to tu riesila. Ty potrebujes oprasit teoriu a doladit prax. Cviceni dela mistra... Ostatni maju tvoje ne.soferovanie viacmenej na haku. 🚩
@mandzula Ja tiez nesoferujem a som na tom podobne ako ty. Po ziskani vodicaku som jazdila aj dost vela, ale bolo to coraz horsie, nie lepsie. Bala som sa, mam problem vsetko sledovat, rychlo reagovat, je to pre mna akurat stres a vycerpanie. Po asi 5 rokoch som to uz vzdala uplne. Manzel je na tom podobne, auto sme nikdy nemali, teraz sme jedno zdedili a manzel uvazuje, ze sa skusi rozjazdit. Ja uz nie. Princeznicka nie som, chodim vacsinou verejnou dopravou alebo taxikom. Medzi najblizsimi kamoskami mam dve dalsie, ktore vobec nesoferuju. Mne auta aj celkovo nic moc nehovoria, absolutne nemam problem ani s nesoferujucim muzom.
Ja chápem ze máš strach a necítiš sa na to, priateľ ti chce určite dobre, ale možno to podáva nesprávnym spodobim. Tiež som mala a aj mam strach z šoférovania. Tak ti napíšem môj príbeh ako mnoho žien predomnou..v 18 som si urobila vodiča, brat ma učil ešte predtým šoférovať, od 18 som denne jazdila 15km do školy a späť, keď nebolo malé auto doma lebo ho mal brat, tak som si zobrala veľkú opel zafiru a v pohode, cez víkendy po diskotékach do iných miest..proste aktívny vodič som bola. Keď som mala 20 rokov, brat mi tragicky zahynul čelnou zrážkou s kamiónom na tom našom malom aute, na ktorom ma naučil šoférovať a ktoré sme si striedali...ďalší rok som ďalej jazdila normálne ale potom prišiel posttraumaticky šok z tej tragedie, lieky od psychiatra a stále som soferovala menej a menej až som prestala úplne..nejakých 5 rokov na to keď som zila v nemecku som musela zvládnuť aspoň 7km medzi dedinou a mestom aby som mohla chodiť do prace, ale tam to skončilo..odvtedy som soferovala len príležitostne a naozaj vynimocne. Začalo mi byť za volantom zle a nevoľno. Ďalšie 3 roky na to som bola nútená šoférovať keď som chcela ísť domov, odsťahovala som sa za mužom a k našim keď som chcela ísť musela ísť 70km a našťastie po dedinách. Ale to už som mala v bruchu dcerku, soferovala som ešte chvíľku aj keď sa narodila ale len rovnaké trasy a potom prišlo zase niečo a zo dňa na deň som prestala úplne. Manzel sa skoro zbláznil lebo žijeme na mieste kde bez auta sa nedá fungovať. Posledný rok sa veľmi snažím rozjazdit, ide to naozaj pomaly ale ide. Chodím len jednu trasu do blízkeho malého mesta a skúsim najbližšie ísť zase k našim. No a čo sa týka diaľnice tak ani keby co bolo ma tam nikto nedostane. Pre mňa tam idú auta až moc rýchlo a ja osobne by som to nezvládla a necítim sa na to. Keby sa omylom dostanem na nejaký obchvat a vyvedie ma na diaľnicu asi by som rovno volala sanitku lebo by som skolabovala🤣 dlho som si zvykla aj na to ze sa mi krúti hlava, je mi nevoľno a mam zle videnie a to z toho stresu a strachu zo šoférovania. Takže toľko môj príbeh.. je nás tu viac co ma úprimne potešilo lebo som si pripadala ako keby som bola mimozemšťan.
🥀🥀RIP k braskovi... Kamion vliezol do jeho pruhu, ci naopak, vie sa to?
@ahhola dakujem si zlata🩷 vážim si to. Naopak, brat plynule prešiel do protismeru. Toľko bola výpoveď kamionistu, keďže žiadny svedkovia neboli lebo to bolo v noci. Neviem ci brat zaspal, alebo ešte teoreticky ci niečo nehľadal v skrinke pod palubnou.. dozviem sa mozno, keď sa raz tam hore stretneme. A vieš, uz je to 13 rokov a ja keď vidím kamión alebo ide oproti mne, ja som jak paralyzovana..keď šoféruje muz, čo väčšinou on tak ja si často krát zatváram oči..napríklad keď ideme na pristavnom v BA tak bud mam cely čas zavreté oči alebo akože kukám do mobilu. Na úzkych cestách keď ideme k našim tak som hotová ked idú oproti🙄 ale v nedeľu nechodia tak to mi nerobí problém 😅 ja viem ze je to len strach a terapiami by sa na tom dalo pracovat, ale asi ešte nenastal ten správny čas..
Hádate sa tu 2 tábory a pritom pravda je uprostred:
-ak žijete v BA, tak máte pravdu, že šoférovať vôbec nepotrebujete, keďže všade sa dostanete MHD/taxi/bolt atď
-ak žijete niekde na dedine tak šoférovať je absolútna nevyhnutnosť. Ako chce v tomto prípade autorka voziť deti do školy, na krúžky, po doktoroch....
-sice nešoférujete, ale vždy sa nejak zariadite a nikoho neotravujete verzus všade sa nechať rozvážať, otravovať druhých (v tomto prípade partnera) aby vás vozil kvôli každej blbosti, kým normálnej žene by stačilo len sadnúť do auta
@petracandle cize ta, co nesoferuje, nie je normalna?
A nie je náhodou láska a partnerstvo o tom, že berieme toho druhého, t.j. partnera takého, aký je? Mne by prekážal partner, ktorému niečo takéto na mne vadí a dáva mi to najavo. Pýtala by som sa, prečo je teda so mnou, ak ma nedokáže akceptovať takú, aká som, aj so svojimi chybami, so svojím strachom. Teraz mu prekáža, že jeho partnerka nešoféruje. Lebo to je skutočne hrozný problém (myslené ironicky). Čo bude potom? Čo mu ešte bude v partnerstve/manželstve prekážať?!
@mandzula pochopila si dosť zle čo som napísala 😄 bud si to prečítaj ešte raz alebo preskoč koment
@petracandle alebo mi to este mozes vysvetlit.
@mandzula veď som jasné napísala, že chápem obe strany. (Ne)šoférovať záleží od situácie. Keď človek býva napr v BA tak auto absolútne nepotrebuje. Ale ak v nejakej dedinke, kde ide autobus 2x denne tak bez neho nedokáže fungovať. Tým pádom sa nedokáže postarať ani o deti. Ak si to vie zariadiť, že má chápavého partnera tak super, ale autorka evidentne nemá a partner ju vníma ako "kotvu", že ju musí všade rozvážať. A predovšetkým je obrovský rozdiel ak niekto nesoferuje lebo ma obrovský neprekonateľný strach (najmä ptsd) alebo keď sa jedná len o bežný strach prameniaci z vystúpenia zo svojho komfortu, kedy naozaj stačí len prekonať ho a rozjazdiť sa. Ja poznám ženy, ktoré nešoférujú a naozaj to ani nepotrebujú, ale poznám aj také ktoré nesoferuju a celý život tým "trpia" a aj ich rodina. Ja nesúdim ani jednu stranu. Dôležité je aby sa autorka zamyslela, či naozaj má neprekonateľný strach alebo sa dokáže "rozjazdiť" a či je chyba na strane priateľa lebo ju nechápe alebo ho naozaj do istej miery zneužíva
@petracandle vsetkemu, co si napisala, rozumiem, nerozumiem len "normalnej" zene, ktorej by stacilo len sadnut do auta.
My sme este pred rokom byvali na dedine, kde to bolo bez auta ovela zlozitejsie ako tu v BA, no moj muz nemal nikdy problem odviezt ci uz mna, alebo dceru kamkolvek, pretoze to nebral ako rozvazanie, otravovanie, rovnako ako ja neberiem ako otravovanie to, ze sa staram o domacnost. V partnerstve je dolezita reciprocita - ja tebe, ty mne, nieze ja ti nebudem vyvarat, prat, oper si sam, ved to zvladne kazdy a ja ta nebudem vyvazat, ved uz soferuje skoro kazda. To, ze mnohi chlapi ani nevedia zapnut pracku, sa berie ako fakt a nikto to od nich ani necaka, to ze zena nesoferuje, sa vnima tak, ze tym chudaka chlapa hrozne otravuje.
Necitala som tu vsetko ale som ten isty pripad ako @mandzula .. proste mam strach.. vodicak som urobila okolo 20ky, mala som fazy, ze som soferovala, potom utlm.tisz ma do toho muz tlacil. Ale mala som neskutocny stres za volantom. Ked musim idem, ale hnacka predtym to isti vzdy.. a u mna nastal zlom ked sa mi narodili deti, proste sa bojim este viac ked ich mam dat k sebe do auta. Ano, cvik je cvik, aj som ho chvilami mala ale nikdy som si za tym volantom nebola ista.. a nepripadam si nesamostatna, nikoho neobtazujem aby ma vyvazal, viem sa dopravit po vlastnej snure sama kam potrebujem aj s troma detmi..
@mandzula normálnej žene bolo myslené asi tak, ako ti to aj vysvetlila
@petracandle
Vystúpiť zo svojej komfortnej zóny.
Ty a aj viaceré ste tu jasne ukázali, že sú aj ľudia, ktorí fakt radšej nech nie su na cestách. Ale tiež viaceré sa tu priznali, že museli len prekonať svoj strach a pekne sa rozjazdili.
Bývať niekde pani Bohu za chrbtom je bez vodičáka fakt na slučku a potom k tomu prídu deti a dochádzanie za prácou , ktorú treba skĺbiť so starostlivosťou o deti. Asi nie vždy riešiteľné busom. 🤷♀️
Nedávno tu presne o Tom bola téma, kde pani poucali, že si môže urobiť vodičák a kúpiť časom malé auto, lebo inak sa neosamostatni, ale pre ňu bolo lepšie ako prekonávať svoje komfortné zóny, poslať muža vonku za prácou, aby doniesol viac peňazí 😳
Ja tiež nešoférujem a mám vodičský. V 18-ke prišla mamina a pobedala, ze mi zaplatila vodičský, nikdy som po ňom netúžila. Veľké muky som prežívala, keď som mala ísť na jazdu. Ale spravila som ho, casom som si sj zvykla vlastne na ten pocit, že idem šoférovať. Po spravení vodičského som šoférovala párkrát, viac ako 5x to nebolo a poslednýkrát pri mne mamina tak kričala, že som prestala jazdiť úplne. Ospravedlnila sa mi potom, že nie je zvyknutá sedieť na strane spolujazdca (celý život u nás len mamina šoféruje, ocinovi pred viac ako 30rokov ukradli dokaldy a vodičský si nepožiadal vydať znovu) a nevedela to tak vyhodnotiť, ale mne to stačailo a povedala som si dosť. Potom som odišla na vysokú školu do Ba a tam som chodila len mhd, na akékoľvek šoférovanie som zabudla a keď som bola cez víkend doma, bola som v práci…
Teraz mám už 9-ročné dieťa, myslela som si, že keď bude maličký, že budem musieť začať, ale zvládli sme to bez vodičského. Buď sme išli autobusom, ak mal manžel napr. poobednu, tak nás odviezol k lekárke ráno, niekedy sa mamina ponúkla, nikoho som nikdy nenútila, aby nás vozil.
Ja mám taký názor, že človek, ktorý sa bojí, za volant nepatrí, rovnako ako ten, čo ma prehnané ego. Ja bez hanby priznávam, že sa bojím, hlavne toho, čo spravia druhu za volantom a ako by som reagovala. Čo sa týka orientácie sa na ceste, vnímania okolitého sveta, tak to dávam. Dokonca aj dosť predvídam…ale šoférovať sa neodvážim. Mali sme občas s mužom ohľadom toho výmeny názorov, keďže takto je väčšina na manželovi, lebo js ráno odchdzam pred šiestou na vlak a piatej poobede sa vraciam domov, cesta autom by mi veľa času ušetrila. Aj som sľúbila, že pôjdem na kondičné jazdy, ale keď vidí, ako sa moje nepohodlie v aute zvyšuje, už neočakáva, že nastane zmena.
Inak švagriná tiež nesoferovala 14 rokov, potom si našla prácu a začala (najprv kondične jazdy)….
Mám vodičák 25 rokov,za volantom som nesedela asi 23.Jednoducho to nie je pre mňa a som tu a žijem.A poznám v okolí celá ľudí,čo sú na tom podobne.No nik to nerieši.
Mne soferovanie dava obrovsku slobodu a aj napriek tomu, ze som tiez par rokov po vodicaku nesoferovala a potom mala obrovsky strach, resp respekt som sa prekonala a teda bolo to to naj rozhodnutie. S mojim zivotnym stylom si byt bez auta ani byt zavisla na muzovi neviem predstavit. Odporucam zaplatit si par kondicnych jazd, nejazdit s nikym z rodiny, kto bude len nervacit a stresovat ta este viac.
@ljzozv ano,je to len a len o tom kde clovek zije. My byvame v meste a to co tu je rano na cestach vyzera tak ze do skoly/skolky zajdeme skor peso ako autom (mam to stopnute).. ale ano, ak by som zila na dedine kde su spoje 4x za den tak sa to neda.. ale zas, mame v okoli mesta obce kde normal chodi casto primestska a fakt nemam pocit ze mat to auto je pre mna osobne uplna nevyhnutnost. Lekarov mam 5 min od domu, pracu a skolka/skola 20 min chodze s detmi (sama prejdem za 10min), rodicov par zastavok mhd alebo dlhsou prechadzkou ..
Ja som mala presne takýto istý pocit v začiatkoch, nechápala som ako to tí ľudia robia, viesť auto, orientovať sa na križovatkách a ešte sa aj dostať na miesto určenia..
Moja prvá cesta s čerstvým vodičákom však viedla do BA(neboli navigácie, akurát tak papierové mapy)
Cítila som sa vták, akurát, že stále niekto trúbil, lebo sa mi išlo lepšie v tom rýchlom pruhu so 40tkou na tachometri😀
Keď som naberala sebavedomie mi na križovatke odpadol výfuk🙄, asi som aj na niečo nabehla určite.. mobil som nemala, no dobrý ľudia mi pomohli, vyzeralo, že mi horí auto, dotlačili ma na parkovisko, tam si jeden pán ľahol pod auto a nejak sa mu podarilo zadrôtovať ten výfuk😁
Zvládla som to a odvtedy mám auto prilepené na zadku, vôbec ma tá skúsenosť neodradila, práve som bola hrdá ako som to zvládla..
Je to výzva, človek niekedy musí urobiť niečo čo ho posunie, dnes šoférujem v pohode do talianska, Prahy atď a s navigácou v teléfone aj na kraj sveta.. teda akurát po Cypre šoférovať po opačnej strane som sa na kruháčoch strácala 😂
@xsuzannex bývala som v dedine cca desať kilometrov od dvoch veľkých miest opačnými smermi. Ja som chodila do práce jedným smerom a dieta bolo opačným smerom. Ale dochádzka rok od roka horšia. Určitú dobu posledný vlak krátko po tretej a následný až o siedmej, ktorý meškával aj viac ako pol hodinu. S dieťaťom dochádzajúcim do školy , nemožnosť krúžkov. Príchod domov zo školy a družiny večer o ôsmej. Noooo bez auta fakt o ničom.
*dobrí ľudia🙄
V meste mi to nevadilo, že som nešoférovala. Tam som dosť stresovala z množstva áut a z električiek. Na dedine šoférujem. Tu je len jedna rovná cesta, takže pohodička. 🙂
Autorka nemáš to tak podobne, že nechceš jazdiť tam, kde je veľa áut, iných komplikácií na ceste ale na rovnej ceste by si to zvládla vpohode?
Človek, pre ktorého je šoférovanie úplne bežná, automatická, denná a ešte neviem aká rutina alebo nutnosť, určite nemôže pochopiť človeka, ktorý z nejakého dôvodu nešoféruje. A v tejto diskusii je to neskutočne aj vidieť. A žiť sa dá aj bez auta alebo šoférovania...a to tiež nie každý pochopí.