Som veľlmi citovo závislá na mojich deťoch

Skús im dôverovať, svojím deťom, veď si ich vychovala. Nie je dôvod sa báť. 🙂

budeš si to musieť spracovať ty sama v sebe,vnútorne...v prvé leto,keď bola moja najstaršia v cudzine,tak som ani spať nemohla a stále na ňu myslela,teraz je preč už pol roka a v lete sa chystá za oceán a druhá dcéra cestuje o pár dní do Francúzska na celé leto....bojím sa toho leta už dopredu,ale viem,že je to ich voľba,ich život,nebudem ich doma k sukni mojej priviazovať..našťastie sú skype a mobily,tak budeme v kontakte.....mne dosť pomohlo,že som deti zverila pod ochranu P. Márie 😉 a verím,že mi ich postráži....

@havedka možno je to tým, že si o jedno dieťatko už prišla a predpokladám, že väčšinu času asi tráviš s deťmi, keďže synček, ktorý ti zomrel bol postihnutý a ďalší je autik. Ale to sa asi všetky mamy bojíme o svoje deti. Len treba sa báť tak "zdravo". Naše deti neprestanú byť našimi deťmi dovršením 18-tym rokom. Bojíme sa o ne až do konca života. Ja keď som mala niekedy len jedno dieťa, myslela som si, že kto má viac detí, nedokáže ich mať všetky tak rád, ako ja, ktorá mám len to jedno. A narodením každého dieťatka som zistila, že ich mám rovnako rada, ako ostatné, ktoré už boli doma. A vôbec to neznamenalo, že tú lásku, ktorú som mala k jednému musím deliť s ostatnými, ale naopak, narodením ďalšieho dieťatka sa moja láska rozrástala. Tak je to aj zo strachom. Viac deti - viac strachu o ne. Keď som bola na materskej, nedokázala som si predstaviť, aby som sa od nich čo i len na 5 minút vzdialila. Ale život mi zamiešal karty, ja som musela ísť pracovať do zahraničia, keď ešte najmenšia nemala ani dva roky. Bolo ťažké pretrhnúť tú pupočnú šnúru. Každý deň tieklo z mojich očí množstvo sĺz. Lenže keď chcem deti zabezpečiť finančne a chcem, aby mohli študovať na vysokých a dopriať im normálny život, musela som si povedať, že to tak musí byť. Moje deti musia dospieť skôr. Ja sa nemôžem až do dôchodku utápať v slzách. Veď život žijem iba raz. Čo chcem viac? Mám štyri úžasné deti, skvelých rodičov, ktorý mi s nimi pri výchove pomôžu a ďakujem Bohu aj za to, že mám dve zdravé ruky a nohy a môžem pracovať. So svojimi deťmi som denne v kontakte. Milujem to, keď mi rozprávajú ako sa im darí, bolí ma, keď majú problémy. Najviac mi chýba dotknúť sa ich aspoň na pár minút. Hlavne dcérky sú ešte veľmi malé. Tak spolu snívame, že keď teraz vymyslela to Skype a mi sa môžme vidieť a počut, možno niekedy vymyslia niečo, kde si budeme môcť dať aj pusu a pohladiť sa. Zatiaľ to síce možné nie je, ale vždy je lepšie snívať a byť šťastný, ako sa celý život trápiť za niečo, čo nemôžeme ovplyvniť. 🙂

Ešte ma napadlo s tým materinským strachom. Minule som videla jedno nemecké video, kde jedna babička - so stareckou demenciou v pokročilom stave volala na políciu do iného nemeckého mesta, či tam neprší, lebo u nich veľmi pršalo a ona sa bála o svoju už neviem koľkoročnú dcéru. Policajt s ňou mal úžasnú trpezlivosť , ona mu tam krásne rozprávala o tom svojom strachu a či sa jej dcére nemôže niečo stať. 🙂 Takže vidíš, ani vek, ani demencia nám nezabránia v strachu o naše deti.

@havedka určite je, veď si mamina, ktorá miluje svoje deti nadovšetko a to hovorí za všetko 🙂 A to či deti majú 2, 15 ši 30 rokov nám nikdy nezabráni aby nám ni nich prestalo záležať alebo žeby sme nemali právo sa o ne strachovať - vek tu nehrá žiadnu rolu...ja mám ešte len malé detičky, no tiež sa o ne niekedy až prehnane bojím a už teraz viem, že keď budú veľký a budú mať svoje životy, ten strach nebude o nič menší, veď sú to bytosti, ktoré boli 9 mesiacov mojou neoddeliteľnou súčasťou 🙂

ja viem ale dcere aj synovi to uz vadi ,aj teraz mi dcera napisala ze ci nechcem jej dat cip aby som vedelastale kde je pritom som len chcela vediet asi kde je ,nespehujem ju len kde asi je nic viac

@havedka je mi ľúto, čo si si prežila a tvoj strach plne chápem
Ja stále vravím, že odkedy sa mi narodili deti viem, čo je to skutočný strach.
Skús svojím deťom vysvetliť, ako to berieš ty - snáď to pochopia.

ved im to stale hovorim ze mi ide len o to ze musim vediet ze su v poriadku,neviem ci to nechapu alebo nechcu pochopit,dost sa preto hadame

@havedka ak sa pre to dost hadate, tak asi to nepovazuju za normalne.. Ide o to, ako casto im volas, ako casto pises sms ze kde su... Na jednej strane je to normalne, na druhej strane - ak by sa ma moja mama v 17tich 3x za den pytala kde som - asi by ma porazilo, zvlast, ak vie, ze kedy asi pridem domov...
proste ak funguju pravidla - ze deti do 20tej budu doma, tak fakt to prehanas ked o 19tej volas ze kde su... To je ako priklad.
Takze - porozpravaj sa s nimi - nech ti povedia, ze ked im to vadi, ako by si to oni predstavovali, aby to fungovalo... Ze proste si mama a bojis sa, chces vediet kde su - na druhej strane akceptujes, ze ak by si im volala kazdu hodinu, je to obtazujuce.... tak ze ako to spolu vyriesit 🙂

maju 17 a 19 - to uz su partaci, musite najst spolocnu rec.

@kaktusik007 tam je prave problem ze nie vzdy dodrzia cas a preto vacsinou aj volam ked meskaju alebo sa vobec neozvu,nevola im stale len ked uz sa dlho neozvu alebo neskoro pridu alebo skor nepridu

@havedka no... tak to je potom problem vo vychove -- to si mala byt dosledna ked mali 9 - 14, teraz uz ich to nenaucis.... ale nadej umiera posledna, akoze ak pridu neskoro a ziadne sankcie -- ani sa nedivim, ze ta beru tak na lahku vahu.... zial.

hej presne, kaktusik ma pravdu-problém bude skôr tam- vo výchove k dôslednosti- možno si bola mäkká kým boli menšie a deti sú také, keď sa im neskorý príchod, príp. nezavolanie a pod. prepečie raz, dvakrát, už to ide a je to ťažké zastaviť...a preto ty teraz trpíš neistotou kde sú a či sa im niečo nestalo- alebo "len " ťa neinformujú...to by si im asi mala vysvetliť ako veľmi sa o ne bojíš "zdôveriť sa im" a dohodnúť si s nimi jasné PRAVIDLÁ kedy a koľkokrát sa ti ozvú, hoci len sms, že sú v poriadku. To by mohlo pomôcť, určite to pochopia, že musia "ubezpečiť mamku" že je všetko ok, aj to radi pre teba urobia, lebo ťa ľúbia🙂 Držím palčeky