Svokor sa bojí cestovať
Svokrovci za nami neprídu ako je rok dlhy, v podstate som si aj zvykla, ani to neriešim. Problém je v tom, ze svokor sa boji cestovať, vždy deň predtým poriadne nespí, hnačky, občas ma aj tlak vysoký... co svokra hovorila, tak to take bolo cely život. S manzelom od nich bývame ďaleko, kedysi sme za nimi chodievali casto, len ako sa narodilo babo, cesty sa obmedzili na 8-7 návštev rocne, teraz ešte menej, maly nám znáša cestovanie veľmi zle, ešte horšie, zmenu prostredia a keď sa vrátime domov, bývali záchvaty placu, ktoré doma nikdy nemal... len čo sa mi nepáči, svokor akoby začal môjho muza citovo vydierať. Môj muž ma toho veľa v praci, minule volal s rodičmi a keď sa pytal svokra, ako sa ma, tak mu odpovedal - “mám sa zle, za chvíľu už určite skapem”... pritom svokrovi po zdravotnej stránke nič nie je, muž bol cely nesvoj a už rozmýšľal ísť zase za ním, lebo je smutný. V podstate preto sú aj naše navsetvy, pretože akonáhle sa mu otec zdal bez života a smutný, museli sme za ním utekať robiť mu náladu, len to sa teraz fakt nedá, mame už svoje problémy, muž teraz musí v praci tahat nadcasy, cestovanie tam nám dlho trvá. Keď som svokre navrhla odborníka, tak ma iba odrovnala, ze on bol taký vždy, je to normálne. Ale oni majú aj rodinu blízko, 10 minút pešo a vidia sa s nimi 2x za rok, druhých majú 10 minút autom a s nimi to iste. Po ceste ma svokor veľmi dobrého kolegu z prace, keď ešte robil a nevidel ho už viac ako 10 rokov, už aj muž mu neraz hovoril, ze co za ním nezajde, ma ho po ceste, stále rozpráva historky o ňom ako sa spolu nasmiali, ale svokor sa iba vykruca. Dokonca mi zlý rok ich on prišiel pozrieť na motorke, aj tak za ním neboli. A samozrejme, stále telefonáty mužovi, keď sa dlhšie neukážeme, kde mu obaja len robia výčitky. Majú aj druhého syna, ale k nemu takí nie sú, len ten je starší od muza a dosť skoro sa od nich osamostatnil.
Ja budem mojej mame veľmi rada meniť plienky a nie z povinnosti, ale z úcty a vďačnosti, ale to osobe ako Ty nebudem vysvetľovať, pretože nemáš emocionálnu kapacitu, aby si to pochopila.
@mondolina my keď sme potrebovali pomoc a boli už zúfalí a úplne na dne, každý okrem môjho otca sa na nás vykašľal. Možno aj preto tá zmena u môjho muza a vtedy si veľa uvedomil. Že pokým sme sa my všetkým išli pretrhnúť, vtedy sme boli najlepsi na svete. Akonáhle sa už nedalo, sami sme nevedeli kde skôr a co skôr, tak nám ešte starosti pridali. Od vtedy sa už pozerám aj ja a aj muž na všetko úplne inak.
A ved tak ako pises, neries to.. chodte ich pozriet kedy chcete a citite sa na to. To, ze oni nepridu, nezmenis. Muz sa s tym musi vyrovnat "sam", nech citove vydieranie neprenasa na Teba a dieta..
Nezvyknem sa zapájať do diskusii, ale to, čo si napísala ma dosť zarazilo. Myslím, že žiadny rodič si neželá, aby bol svojim deťom v starobe naobtiaz. Ale aká bude staroba si nikto nevyberá a vrátiť povestný tretí groš by malo byt samozrejmosťou.
Pri Tvojom názore a pri čakacej dobe na voľne miesta v domove dôchodcov, by si už teraz mala začať šetriť a čím skôr ich zapísať na čakaciu listinu.
Všetko dobre Ti prajem.
My tiež bývame ďaleko od svokrovcov. Kým sme nemali deti chodili sme ich navštevovať raz do mesiaca. Teraz, keď už máme deti ideme 2 x do roka. Oni prídu tak 3x k nám. A žijeme. Zvykli si aj oni aj my. Čo sa vzťahov a všetkých veci okolo svokrovcov tyka- mala by si to nechať na manžela. Sú to jeho rodičia. On je dospelý. Poradí si s tým. Tieto veci chcú čas. Iné bude, ak bude treba naozaj svokrovcov opatrovať, keď už nebudú vládať, budú veľmi chorí a pod. Potom už asi ozaj bude treba častejšie chodiť, ale to môže iba manžel zájsť a striedať sa s bratom, to bude na dohode. Dovtedy si nevycitajte, ak sa vám nedá tak sa nedá, prežijú to, sú už velkí. Priorita ste vy ako manželia, vaše deti, váš život a až potom rodičia. Aspoň zatiaľ kým na vás nie sú odkázaní.
@letfenixa
My si nemôžeme dovoliť brať polovičný úväzok...