Tichá domácnosť
Ako ste najdlhšie vydržali
Byt dlho ticho nie je ok, je to ticha agresia. Niekedy sa uraziť a byt ticho 3 dni je ok, ale byt ticho dlho žiadnemu vzťahu neprospieva
Základom funkčného vzťahu je komunikácia a hlavne ak nastane nejaký problém
Ticho je agresívne a manipulatívne
Nezvladla by som to a "obdivujem " vsetkych, ktori ano. Moja mamina je presne ten typ. Dokazala sa nerozpravat aj s nami, ak sme nieco vyviedli. Aj ked sme sice uz boli pubertaci, tak to pre nas bolo dost bolestive. Pamatam si, ze s bratom sa nebavila viac ako mesiac. S tatinom tiez cca mesiac. Pritom my vsetci sme zdedili povahu po nom. Po nejakej hadke hned prideme s otazkou "este sa hnevas?"
@mamamasama ano, aj ja som tov detstve zazila. Mamka sa s nami nerozpravala, ked sme ju mega nazlostili, papulovali, sklamali. Najdlhsie svydrzala ale tyzden byt ticho. Ja som typ po ocovi, s nim som sa pohadala, tresla dvermi... a on prisiel o polhodky za mnou, co si dam na obed 😀 a sla konverzacia dalej. Cize mna to nenormalne stve, ked sa muz so mnou nerozprava, lebo aj ked su hadky, chcem sa rozpravat. Ale u nas bolo viac tichych domacnosti v roznej dlzke a ja cim dlhsie, tym menej mam chut s nim zacat komunikovat. A to je zle
Ja sa vždy držím pravidla(alebo sa aspoň snazim) ze nikdy nejdem spat bez toho aby som sa neospravedlnila aj keby to nebola moja vina....lebo človek nikdy nevie ci sa ráno zobudite obaja......🙄 to isté platí aj keď jeden ostáva doma a druhy ide napr do nočnej a vráti sa až ráno.....
Nechcela by som si potom vyčítať co som mala/mohla urobiť a neurobila som
@ajuga suhlasim. Takisto by som to tazko zvladala. Ja mam stastie, ze muz je rovnakej povahy. Takze si sice nazory vymenine, ale do pol hodiny vychladneme a vieme sa o probleme porozpravat s chladnou hlavou. Pamatam si, ze ak bola mamina takto ticho, tak som si v hlave vytvarala rozne scenare. Skor som sa hadala v hlave sama so sebou. Nie je to dobre na psychiku. Riesenie problemov v mojom manzelstve mi vyhovuje omnoho viac.
moji rodicia vydrzali rok 😁
Dievčatá ja inak niesom ignorantka som povaha že sa dlho nevydržím hnevať ale tak večne ustupujem ja i teraz sa prekonávam tretí deň no nieje to vo mne ale keď ten druhý má na háku
Nikdy sme tichú domácnosť nemali. Normálne sa povadíme keď treba a ideme ďalej ale nikto sa neodúva. Asi nie sme taký typ ľudí. Za to moja kamarátka ju máva doma pravidelne 🤷 Nechápem, to ja si neviem ani predstaviť.
Vola sa to pasívna agresia a môj bývalý má takto mučil často. Je to veľmi zlý spôsob riešenia konfliktov. Pre mňa horšie ako hádka, leba tam sa veci dajú vydiskutivať. Ja som išla z kože vyskočiť keď to takto riešil. Pre mňa bol aj jeden deň veľa. Pre neho týždeň v pohode.
Nejake 2 ci 3 dni ale aj to nie uplne ticho. Ja neviem byt ticho. :DDD
3 mesiace. Moj muz je ukazkovy priklad pasivnej agresie.
Ja mam tiez tendenciu pri konflikte urazit sa a nekomunikovat, ale u mna tento stav trva par hodin, max den. Potrebujem sa ukludnit, identifikovat svoje emocie a popremyslat, aby so mnou bola aj konstruktivna debata.
A napriek tomu, ze moj muz je dobry clovek a ma velmi vela pozitivnych vlastnosti, toto jeho spravanie sa podpisuje na nasom vztahu a hlavne, ze on nevidi na svojom spravani nic zle, to ja by som sa mala nad sebou zamysliet.... Ale on to ma ako vzor z detstva, ignoracia ako forma trestu.
Pol roka. Som. Bola ignorovana a potom som prišla na to ze viem žiť aj sama. Od tohto kroku uplynuli viac ako 3 roky a neľutujem.
Neviem čo je na tom pravdy ale vraj tichá domácnosť chlapovi vyhovuje, má ticho a kľud. Ak mu chceš "ísť na nervy" tak na neho treba stále hovoriť 😂
Snáď páni na koníku potvrdia či to je pravda alebo nie.
@elizabet173 Ja som sa tiez zatala (ale az po pokusoch o rozhovor), ale potom som si povedala co mi je prednensie manzelstvo alebo hrdost? Ale ani to sa neda do nekonecne... vzdy ustupovat, vzdy byt ten prvy, co pride, byt voci nemu chapavy, ale opacne to neplati...vacsinu casu mame pekny vztah, ale pri tomto jeho spravani to naveky neustojim.
Vôbec nemávame tichú domácnosť, ja to strašne neznášam. My si hneď všetko vykričíme a po pár minútach je po konflikte. Nezniesla by som chlapa, ktorý toto robí.
Neuznavam tichu domacnost..
Bud sa zdravo povadime alebo si normalne vydiskutujeme ked nieco nie je v poriadku.na chvilu sa mozno ofuci jeden alebo druhy ale za 10 minut prideme za sebou ospravedlnime a udobrime.
Uz nemam 17 aby som nedvihala.telefon alebo tyzden hrala mrtveho chrobaka toto spravanie mi pride velmi detinske a do normalneho vztahu nepatri.
V prvom rade, vy ste pred svadbou neriesili ziadne problemy, ziadne kriticke situacie?
Neviem si predstavit vydat sa za niekoho, kto ma takymto sposobom tyra, kto nekomubnikuje
Moj pradedko vraj vydrzal 40 rokov 🤦♀️ pre nieco sa na prababku zdul a odvtedy sa s nou bavil len v technickych veciach, ze co je na obed a ci zavrela sliepky vecer a tak
nenávidím tichú domácnosť. vyrastala som v takom prostredí, aj manžel razil istý čas tichú domácnosť, resp. "úradné rozprávanie" o nutných veciach. po týždni - dvoch som aj zabudla, o čo išlo a v tom moja mama začala ísť svoj príbeh. a veľa vecí si prifarbila, veľa vecí prekrútila. ja som človek, ktorý je hlučný, vyrozpráva si to, aj si poplače, ale idem ďalej, nepotrebujem sa pitvať v niečom zbytočne viac, ako treba a analyzovať, kto čo ako myslel a mal myslieť. mám skúsenosť, že človek, ktorý drží tichú domácnosť, v hlave si produkuje ešte horšie scenáre, vytvára si ešte väčší hnev. takže za mňa je tichá domácnosť úplná katastrofa.
Pol dna 😂 my sa skrátka hnevať nevieme 😅🤷♀️
Toto je podla mna jedno znajhorsieho spravania voci druhemu cloveku... Ja by som to nezniesla😌😌😌😔
najdlhšie MNE to vydržalo 10 minút (to akože ja si sama v sebe poviem, že sa s ním už nebavím).
U nás doma sme boli naučení, že sme ako deti museli sedieť a rodičia nám rozprávali dlho na tému: Čo sa mi nepáči na tvojom správaní. Ako tínedžerka si pamätám, že to trvalo aj hodiny do noci.Takže úplne opačný extrém. Môj muž je z rodiny, že jeho mama sa s ním nerozprávala aj mesiac. Ona sa napr. v 14tich rozhodla nebaviť sa s otcom a vydžala do jeho smrti (asi 7 rokov). Aj keď žili doma spolu.
No a naše manželstvo - na začiatku mal muž takéto tendencie sa nerozprávať. Pamätám si jednu situáciu, keď sa odmlčal. Kukám naňho, dumám, tak som mu povedala, že ak sa rozhodol týrať ma tichom, tak veru mne to nevadí, len mi to príde divné a detinské ako hra na skrývačku. Ale že uvidíme, ako to bude, keď ho začnem týrať rozprávaním. (Rozumejte, vyrástla som v rodine, kde otec sa ráno zobudil a rozprával, kým nešiel spať.) Tak som spustila a šla a šla...recitovala som mu veselo básničky, rozprávala príbehy, čo som aktuálne zažila, všetko - však žena, ktorej hlava je plná. Stále je o čom. Vydržal asi hodinu. Po hodine: "kokos, toto nie je možné" Sme sa obaja začali rehotať. Dnes sa snažím menej "zurčať" a on viac "žblnkotať". Nemáme ani deň úplného ticha.
Takmer mesiac. Zacal manzel, nereagoval na moje otazky ci by sme sa mohli porozpravat. Tak som aj ja bola ticho. A zila s detmi svoj zivot, on svij, akurat ze sme spali v jednej spalni, on este aj chvilu na gauci. Total ignor. A ano, podpisalo sa to na nasom vztahu, resp na mojom k nemu.