Veľmi mi chýba môj nebohý manžel
Ani neviem, co od tejto diskusie ocakavam, ale asi sa potrebujem iba vypisat.
Toto budu nase prve Vianoce bez nasho Ocka.
Velmi, ale naozaj velmi mi chyba. Toto je tak strasne nespravodlive. Mala som najlepsieho manzela pod slnkom, vynikajuci clovek, super partner, velmi dobry ocko. A teraz sme sami. Nechcem svoj zivot takyto, vzdy som sa tesila na mojho Majka, mali sme plany, co a ako, ako spolu zostarneme, tesili sme sa na nas spolocny zivot. Teraz som sama, mam syna, nastastie je cely po Ockovi, ale je to syn, jedneho dna sa zoberie a odstahuje stovky mil odo mna.
Nebavi ma byt vesela, ano musim tuto karu plnu bolesti tahat dalej a na tu bolest sa nezamerat. Ale ked je to take strasne tazke. Je to rok, co manzel ochorel a v Marci bude rok, co zomrel.
Mne sa ani nechce Vianoce slavit, budeme mat pokojne sviatky so synom. Ja budem klasika robit, tak syn bude rotovat medzi priatelmi.
Je to tak strasne tazke byt sama, nechcem priatelov otravovat a vyplakavat do telefonu. Strasne by som chcela teraz objat mojho manzela a povedat mu, ako ho velmi lubim, ako mi chyba, ako jeho syn vyrasta a ako na neho spominame kazdy den.
Manzelova smrt vsetkych hloboko zasiahla. To, co bolo predtym povazovane za normalne (zdravie) sa odvtedy velmi ceni.
Nikdy by som si nebola pomyslela, ze sa po 40tke stanem vdovou s malym dietatom. Mali sme vsetko, teraz som na vseto sama. A nejak ma to vsetko ubija, na nic nemam cas, v jednom kuse sa nahanam, a vecer padnem ako trenky.
Stratila som niekolko priatelstiev, pretoze ludia sa nevedia vyrovnat so smrtou mojho manzela. Na druhej strane mam aj par novych.
Velmi by som chcela vratit cas naspat, aspon na 5 minut, no bohuzial.
Nie som veriaca, ale odkedy manzel zomrel, rozmyslam o tom, co bude potom, ked ja zomriem, je uz koniec,?
Manzel zomrel a cast mna zomrela s nim. Je to tak strasne tazke byt vdovou, vsetky istoty co som mala, sa stratili. Vsetci mi hovoria, aka som silna, ale ja uz som tak strasne unavena zo vsetkeho. Z celeho tohto mizerneho zivota.
Ospravedlnujem sa za vylev.
nemôžem nijako pomôcť, ale posielam energiu, silu, teplo, svetlo... je to klišé, ale daj tomu čas - isteže ani po rokoch nezabudneš (kto by aj chcel zabúdať na človeka, ktorého miloval), ale naučíš sa s tým žiť. Drž sa, dievča
@oslo1 Srdečne Ťa pozdravujem a ďakujem Ti za príspevok.
Bolesť zo srdca neodíde, no pomaličky si preň urobíte v srdci priestor - pre manžela, lebo by chcel, aby dobre spomienky žili s tebou, . Aj keď syn odíde, možno prídu vnúčatá, aj návštevy potešia, videohovory osviežia.
Žiadne ospravedlňovanie. Naopak, Ďakujem Ti, že si mi (nám) dovolila byť teraz tvojou virtuálnou priateľkou. Priatelia chcú byť tu pre Teba práve teraz. Keby sa priatelia chceli vyrozprávať aj so slzami, bez pochýb by si ich vypočula 🙂 Možno zistíte, koľko máte spoločného.
Myslím na Teba. Drž sa.
@oslo1 vnímam ťa tu z koníka, poznám tvoj príbeh, je mi to ľúto, ver mi, veľmi ľúto. Tiež sme v Anglicku, môj muž je super chlap, a pri takýchto príspevkoch mi prebehne hlavou, že nie sme tu večne. Nedokážem si predstaviť tvoju stratu, a nedokážem ani napísať nič zmysluplné čo by ti pomohlo. Slzy mi stekajú po lícach a myslím na to, aké smutné Vianoce budete mať a aj všetci, ktorí prišli o svojich blízkych v tomto roku. Chcela by som ťa objať aj tvojho synčeka. Držite sa, 🍀 poselam objatie, veľa síl 😘
Je mi to velmi velmi luto. ❤️
Neviem, ci mozem, ale rada by som obcas pouzila link na tento Tvoj prispevok. Kazdy den tu citam, ako sa zeny stazuju na manzelov, ze im nepomahaju, ze im nekupia darcek, ze ich nepocuvaju. Tvoj text nam vsetkym pripomenie, ze su to malichernosti. Kym sme tu, mame sancu vsetko zlepsit. Ak by si nesuhlasila, samozrejme chapem. Je to velmi osobne a bolestive.
@oslo1 pre nas, ktore sme nezazili tu bolest, je velmi tazke vzit sa do situacie, ktoru prezivas. Je to este velmi cerstve. Nezabudnes nikdy, ale postupne sa ti budu vynarat len pekne spomienky a naucis sa s tym zit. Syn bude rast a bude ti oporou, bude stale viac samostatny a pre teba to bude o nieco viac zvladnutelne.
Poplac si vzdy, ked ti je zle, uvolnis stres a napatie. Su veci, ktore nedokazeme ovplyvnit ale vsetko sa deje pre nieco,aj ked je to tak priserne krute.
Upriam sa na vsetky male drobnosti, ktore robia tebe a synovi radost, male vylety, dovolenky....zivot ide dalej, si mlada, jeho dlhsiu cast mas stale pred sebou.
Hlavu hore dievca, drz sa🍀
Citim s tebou, aj ked si ani neviem predstavit tvoju bolest.
POdla mna sa nenut do ziadnych veselic a neviem coho, mas pravo smutit, mas pravo plakat, je to uplne v poriadku. Chce to cas, aj ked ten clovek vzdy bude chybat, ale aspon sa clovek nauci s tym zit.
Nemozeme byt vzdy "votrle", silni ludia vedia, ze mozu aj plakat a byt smutni a ze to uplne v poriadku.
@oslo1 skoro plačem 🥺 neviem čo sa dá na to napísať. Možno iba, drž sa? A ešte, skús sa tesit aj z maličkosti aby si aspoň občas na ten smútok zabudla a časom sa z toho dostala. Držím palce 🥹
Dobry vecer dievcence a mladenci,
velmi pekne vam dakujem za pozbudive slova.
Taktiez tym dakujem, co mi poslali spravy.
Tim, co si prezili stratu milovanej a blizkej osoby, specialne mamickam, co im zomreli deti alebo manzel prajem z celeho srdca uprimnu sustrast.
Nebudem vam tu kazdej jednej odpovedat, ale velmi milo ma prekvapili vase slova plne porozumenia a lasky.
Niekto sa ma aj pytal, ci zvazujem odchod na Slovensko. Momentalne nie. Mame tu krasny prerobeny dom a v kazdej miestnosti mam pocit, ako by tu bol moj manzel so mnou, vsak sme to vsetko vlastnymi silami, hlavne manzel, prerobili.
Taktiez mam novu pracu, ako viete, som sestricka, uz nie som vrchna/stanicna, odisla som z nemocnice a pracujem ako district nurse, chodim po pacientoch a picham injekcie, nastavujem pumpy umierajucim pacientom, robim prevazy, no take standardne sestrickovske povinnosti. Robota je pohoda a po velmi dlhej dobe mam naozaj velmi dobru sefku a sikovny a pracovity team. Sefka chce, aby som si urobila specialilzaciu (tretiu) a robila stanicnu/vrchnu sestru. Nejak na to momentalne nemam pomyslenie, som rada, ze som rada. Az teraz som si uvedomila, ake toxicke bolo moje predchadzajuce pracovisko.
Neviem si predstavit po 20 rokoch sa vratit na Slovensko a zas sa nechat sikanovat vyhorenymi slovenskymi sestrami. O plate ani nehovoriac, lebo ako osamela matka sestricka by som zila z ruky do huby a koli tomu som zo slovenska odisla.
Rodinu, moju, skoda reci, mam velmi dobru dlhorocnu priatelku s rodinou, s ktorou velmi vela telefonujeme a aj sa navstevujeme. Manzelovi surodenci su rozutekani po svete a rodicia su uz stari, nastastie opateru nepotrebuju.
Syn zacal chodit do skoly, je tam velmi spokojny, ma problem s pisanim a citanim, ale ak mam pravdu povedat, tak nemam velmi vela casu sa mu venovat s domacimi ulohami. Nastastie skola je velmi chapava, ma extra pomoc v skole, taktiez je bilingvalny, tak tam sa ocakava, ze bude trochu pozadu a potom ich jednym dychom dobehne. Syn ma iba 4 roky, ja som v jeho veku nevedela ani ceruzku v ruke drzat, on uz pise slova.
No, nejak som sa rozpisala. Niekde som citala, ze druhe vianoce maju byt najhorsie, to si ani neviem predstavit. Tieto prve bohvieako nezvladam.
Vsetkym vam prajem sviatky plne pokoja, lasky, zdravia. Nech sa pri stedrovecernom stole vsetci stretnete. Ti, ktori budete oplakavat nebohych, budeme plakat spolu a nejak to dame.
Je mi to ľúto.. Láska je večná.. Posielam veľa síl ❤️❤️❤️
@oslo1 Ty si tak uprimne mila a dobra zena. Z tvojich slov citit tolko prijemnej energie. Obdivujem ta.
Mojej znamej uprela dcera pred niekolkymi rokmi. Nebola uz dieta (mala cez 30 ked umrela) ale ta strata je pre mamu stale rovnaka. Ona mi povedala jednu zaujimavu vec. Jej vadilo ze ludia sa snazili o jej dcere nehovorit. Proste ked niekam prisla medzi ludi, kazdy sa skor snazil vyhnut teme jej nebohej dcery a jej to velmi vadilo. Ona chcela o svojej dcere s ludmi rozpravat. Mala pocit ze kym sa o nej ludia rozpravaju, tak je stale medzi nimi. Ak o nej prestanu rozpravat, je to akoby bola zabudnuta. Okolie sa vacsinou boji zacinat temu umrtia lebo si myslia ze tym pozostalym rozjatria rany, ale ked je spomienka jedinne co nam po cloveku ostalo, je dolezite tu spomienku drzat pri zivote.
Akokolvek sa ty vyrovnavas so stratou manzela, prajem ti aby ti to islo lahsie a lahsie.
@oslo1 skus kontaktovat plamienok - mne s detmi velmi pomohli. Maju smutkovu terapiu a mozno by slo riesit nieco online, ak nie, tak pre deti co stratili blizku osobu robia kazdy rok bezplatny tabor - naozaj vedia co robia a prave vdaka nim to moje deti dali.
link na tabor https://www.plamienok.sk/pomoc-v-smuteni/letny-...
@oslo1 ja vám verim čo preživate mňe zomrel manžel pred mesiacom . Je to ťažke premňa aj pre syna prve sviatky bez neho preživam to každy deň bolest a smutok bol to užasny človek otec manžel mal len 48 rokov nildy nebol chory len nahle mu bolo zle dostal mozgovu porašku bol kome prebral sa vydržal ešte 41 dny cbodili sme zanim do nemocnice bol natom veľmi zle verili sme že sa uzdravy .ťažke to je veľmi neviem ako sa mam stim vyrovnať na 40 som sa stala vdovov .aj pre sina je to ťažke veľmi ľubil svojho otca zbožňoval ho bol jeho vzorom .praznota dome srdci samota zabija ma to snažim sa každy ďeň žiť len ťažke je to premňa.viem čo každa žena preživa keď vam zomrie vaša životna laska vaša polovička žili sme spolu krasnych 22 rokov som mu vďačna za každy deň😢😢
Oh..smutne citanie. Prve Vianoce bez manzela, ze? O to viac to boli, ked to bol dobry manzel, otec, partner... Zrejme to chce cas, tak ako vsetky bolave veci. Stastie, ze mas deti a mozes vsetku energiu venovat im. Vsetko dobre prajem.
@elenita ďakujem. Máme všetkého dostatok. Muž mal zlyhávanie srdca. Začalo to minulý rok v novembri, vtedy mu najstaršia dcéra zachranila život a odvtedy srdce zastalo viackrát, resuscitoval ho strojček. Striedavo bol doma, v nemocnici, dookola. Naposledy už srdiečko nevladalo. Už viac nenakoplo. Dúfali sme, že máme cca 5 možno 8 rokov ešte. Ale som vďačná aj za tých desať mesiacov, čo tu bol. Do práce som išla v septembri, z môjho rodičaku a jeho invalidného by sme nedokázali vyžiť. O najmenšiu sa mi stará švagriná. Bez pomoci najbližších by som to nemala šancu zvládnuť
Presne viem, o čom píšeš. Prepáč za tykanie, hoci sa nepoznáme osobne, ale ja mám pocit, že píšeš príbeh môjho života. Dnes je to už pomalý desiaty rok, čo mi manžel umrel. Naši dvaja synovia boli na prahu puberty, mladší mal len 9 rokov, keď od nás navždy odišiel. Prvé dva roky boli najhoršie. Ale potom sa to začalo lámať k lepšiemu. Hoci práca, to asi každá vdova pozná, tam oddych skrátka nebol. Upriamila som sa kompletne na ňu. Moji dvaja synovia sú dnes už dospelí, starší pracuje a mladší maturuje tento rok na gymnáziu. Sú mi veľkou oporou, cítim, že zrejme vďaka tejto tragickej udalosti, z nich vyrástli veľmi empatickí mladí muži. Venovala som sa im každú voľnú chvíľu. Na žiadne vzťahy s novými mužmi nebol čas. Zvykla som si. Deti mi napĺňali všetky voľné chvíle. Dnes ma obaja povzbudzujú k tomu, aby som si niekoho našla. Verím, že aj na to čas raz dozrie. Zatiaľ som takto spokojná, hoci objatie večer mi chýba. Aj trávenie voľného času s mužom, pretože toho voľna v už teraz začína byť viac. Ver, že sa s touto situáciou naučíš žiť. A prekonáte všetko. Ja som chalanov naučila lyžovať, zaplatila som im jednu zimu obom inštruktora a dodnes spolu chodievame v zime na lyže. Toto nám veľmi pomohlo prekonať najťažšie časy po smrti manžela. Som veľmi vďačná za to, že som s mojím manželom mohla prežiť krásnych 20 rokov, počas ktorých sa nám narodili naši synovia. Tvoj syn Ťa bude držať celý život a jedného dňa sa Ti život bude zdať opäť krajší a veselší. Držte sa, ja Vám želám veľa šťastia!
@oslo1 ahoj ak chces tak kludne mi napis...tiez som pred rokom prisla o mojho muza ked som bola tehotna 🖤 viem co prezivas lebo prezivam to iste...budem rada ak sa mavzajom podporime 🙏 vela sil 🙏