Vzťahy s vlastnou mamou
Prispevok bude trochu dlhsi, ani neviem co vlastne od toho, ze to sem pisem ocakavam, ale prvykrat mam potrebu o tom povedat "nahlas", niekde to napisat, proste to dat zo seba von.
Moji rodicia sa rozviedli ked som mala necele 2 roky, to obdobie si ja vobec nepamatam, ale viem, ze vacsinu casu som byvala u maminych rodicoch, teda u mojich starych rodicoch. Mama si isla za svojimi "povinnostami", pracou a o mna sa starali babka s dedkom, babka isla vtedy do predcasneho dochodku. Nepamatam si velmi chvile stravene s mamou, okrem toho, ze ma dvakrat zobrala k moru. Vsetky spomienky, ktore mam su u babky a dedka.
Otec bol nezodpovedny, povedal, ze pride po mna a vezme si ma na vikend, ale velmi casto vobec neprisiel.
Zo skoreho detstva mam spomienky len v takych utrzkoch, pamatam si napr. ako som sa dvakrat zobudila v noci a zistila som, ze som uplne sama, mama si odisla niekam za frajermi.
Este vacsie peklo nastalo, ked si nasla vaznejsiu znamost a rozhodla sa k nemu nastahovat aj so mnou (dovtedy sme byvali chvilu u starych rodicov, potom v prenajme).
Z toho obdobia si pamatam obdobie plne stresu, placu, strachu. Vkuse hadky, bitky takmer na dennom poriadku. Musela som doma robit vsetko, kurili sme pecou na tuhe palivo/drevo, sama som si ho musela priniest dnu a zakurit do pece, kedze ona odisla rano do teplej kancelarie a mna nechala tak, hoci som lezala v posteli chora (pamatam si takto kiahne). Otcim bol psychopat, velky egoista, skodoradostnik, ktory si uzival, ked videl, ze ini trpia.
Zakazovala mi chodit k babke a dedkovi, co som ja nerespektovala a chodila som k nim, lebo som sa u nich citila dobre. Napr. neodisla som na kruzok hudobnej vychovy ale k nim. Raz ma tak otcim sledoval a zistil, ze som klamala.
Ked som prisla domov, pamatam si taku bitku, aku do konca zivota nezabudnem. Bitku som dostavala vyhradne niekolko zilovym hrubym kablom, vtedy okrem zadku a chrbtice som to schytala aj cez celo a s takou modrinou chodila aj do skoly, klamala som ked sa ma pytali, odkial to mam, ze som spadla.
Klaknut do rohu som si musela iba kolenami na kukuricu a podobne praktiky. Tieto napady zaviedol otcim ale bezproblemov ich praktizovala aj mama pricom sa vzdy neskor odvolavala na to, ze to bol jeho vymysel.
Otcim chodieval casto po dome holy a obchytkaval ma. Citila som sa neprijemne a zahanbene a bala som sa a hanbila niekomu o tom povedat. Mam z toho traumu este dodnes (o tomto neviem ci vobec vie aj mama).
Raz som isla na bicykli a on na aute a narazil do mna naschval, sice iba trosku, ale isiel do mna autom ako debil a sledoval ako zareagujem. Utekala som domov s placom povedat o tom mame...netusim ci nieco vyriesila.
Povolenie ist von som si vzdy musela pytat aj od neho, pricom ho do toho nemalo byt vobec nic.
Takmer denne som bola svedkom toho ako moja mama chce spachat samovrazdu, s kuchynskym nozom v ruke alebo krabickou so sedativami.
Ked som mala 10 rokov narodil sa moj nevlastny brat, ktoreho splodili, kym som spala na vedlajsej posteli.
Mama sa po roku od bratovho narodenia vratila do prace a ja som takmer vsetok volny cas travila starostlivostou o brata.
Manzelstvo im vydrzalo asi 4 roky.
Ked som mala 15, isla som na strednu skolu dalej od domu, byvala som na internate, chvala Bohu, ze som od nej bola daleko. No deptat ma neprestavala, vzdy sa mi vedela len stazovat, ako nemaju s bratom co jest, ako jej stale nieco je, je chora a tak. Od strednej skoly ma financoval iba otec. Ona mi uz iba sem tam nieco kupila. Citovo ma vydierala. Raz dokonca mala nejaky dlh, ktory potrebovala splatit a povedala mi, ze musim ja zohnat peniaze! 16 rocna??? Ano, nakoniec som ich vyprosila od babky a dedka, nikdy im ich nevratila.
Ani v dospelosti sa nase vztahy nenapravili, prave naopak, necitim k nej ziadnu lasku. Namiesto toho, aby mi stastie v zivote dopriala, vsetko mi zavidela. Pamatam si, ako ma velakrat zastrasovala, "ved pockaj, uvidis si ty este, co ta len v zivote caka, myslis, ze budes mat vsetko ruzove?".
Mojho terajsieho manzela mi zakazovala, nastastie sa jej nepodarilo odstrasit ho odo mna.
Manzel mal tiez problemoveho otca, ktory bol alkoholikom a zial spachal samovrazdu.
Ked sa narodil nas prvy syn, namiesto toho, aby sa z nasho stastia tesila, napisala mojmu manzelovi taku spravu, ze ma to polozilo uplne na kolena (zena v sestonedeli s hormonmi ako na ihlach), v ktorej sa dotkla aj jeho neboheho otca, nemusim pisat k tomu viac. Vtedy som ju zablokovala vsade, kde sa dalo, aby mi uz nikdy nepisala a pol roka som mala od nej pokoj.
Po pol roku sa mi ozvala a dala som jej sancu, ktora s kratkymi prestavkami trva dodnes, kontakt je velmi strohy a obmedzeny, iniciovany skor z jej strany, no necitim sa v jej pritomnosti dobre, je to energeticky upir, nenasla si cestu ani k mojmu synovi/jej vnukovi.
Este mi napadlo, po nasej svadbe som jej dala obrazky na USB a poprosila ju, nech ich nezdiela verejne, samorejme pochvalit sa mohla ak chcela niekomu konkretnemu, ale ona ich rovno capla na facebook a este nas tam pooznacovala a ked som sa jej pytala preco, tvarila sa, ze ona nic a velmi sme sa pohadali. Ona je velmi konfliktny tip, nema takmer ziadne kamaratky. Nemala problem mi nadavat tie nahnusnejsie nadavky a pod. Najhorsie na tom je, ze teraz sa tvari, ze nic z toho sa nestalo a vzdy vsetko bolo v poriadku.
Pritom nikdy nic v poriadku nebolo.
Ja zijem svoj zivot, ona svoj. Ani jej syn uz u nej nebyva, on sa jej vobec ani neche ozvat.
Este k tomu vsetkemu ma take dlhy, ze tusim, ze ani ona sama nevie, kde vsetko a komu je dlzna. Raz mi dokonca povedala, ze aj dlhy sa dedia...
Co som este nespomenula a co ani tak davno nebolo, nasla si dalsieho priatela, s ktorym zila niekolko rokov ale prestali si rozumiet, on ju podviedol, ona to zistila, pohadali sa a isla na most, ze ide skocit, mne napisala dlhu sms spravu, v ktorej sa so mnou navzdy lucila, moj syn mal vtedy asi 10 mesiacov... Nakoniec ju policajti odchytili a dali ju do nemocnice, rychlo ju pustili domov a ona o par dni mi na to povedala, a co si ty naozaj myslela, ze skocim??? Nehovoriac o tom, ze aj ja mam emocie a co to so mnou v tej chvili bezmocnosti urobilo.
Dnes ma kontaktovala a odvtedy ma boli zaludok.
Udrziavam s nou kontakt iba zo slusnosti.
Prosim, ako by ste sa spravali k vlastnej mame keby mate toto vsetko za sebou? Udrziavali by ste kontakt? Ci uplne ho prerusili?
Neudržiavala by som absolútne žiadny kontakt. Argument, že je ti mama…. Mama je žena, ktorá vychová, stará sa a ľúbi svoje deti. Nie hyena, ktorej je prednejší nejaký chudák, čo obchytkáva jej malú dcéru, čo jej zničí radosť zo všetkého pekného, čo závidí, dopraje zlé, emocionálne vydiera a aj po výstražných prstoch (keď bola blokovaná) sa vráti k tomu istému, bez sebareflexie. Každý rodič spraví menšie alebo väčšie chyby, ale vzťah závisí od toho, ako sa k tomu postaví. Mrzí ma, že si nemala milujúcu a obetavú matku, ktorú si zaslúži každé dieťa. Netráp sa ale ďalej. Táto osoba má rada len seba.
@pinaofina zial, asi je to pravda, ja si to stale nechem az tak pripustit, aj ked mi to moji najbljzsi ktori su svedkami toho vsetkeho hovorili, ze ona ma rada len seba, seba a seba.
Tvojej mame by som napísala mail.
V podobnom duchu ako si to opísala nám.
O svojich pocitoch, bitkách, o tom ako ta osahaval otčim. O tom ako si trpela.
Na koniec listu by som jej napísala že snažíš sa jej odpustiť ale zabudnúť nevieš a tak bude najlepšie keď sa spolu stretávať nebudete, lebo každá prítomnosť jej osoby Ti solí rany z detstva. A že ju prosis nech Ťa viac nekontaktuje.
Dovi dopo....
Asi bude najlepšie sa snou nestretavať, predpokladám, že ani tvoj brat sa nechce stretnúť s matkou. Zbytočne máš ďalšie stresy navyše.
@pinaofina tvojim príspevkom absolútne súhlasím, neustále stretávanie spôsobuje neustále psychické problémy, a prečo mať takéhoto človeka v živote.
Je iba biomatka, celé roky dovolila dcerino trápenie, autorka jej už akosi vrátila pozornosť, stačilo.
Ten pomyselný tretí groš už netreba vracať, nie je komu. Vlastné áno, iba ľuďom ktorí pri nej stoja a majú ju radi takú aká je.
Ps. Ak má matka dlhy, prinl pripadnom dedičskom konaní to notár uzatvorí ako nemajetnost, alebo sa dedičia dohodnú a odmietnu prijať. Nič viac. Tutovka
Určite nie,naozaj,radšej bez mamy žiť,ako s takou osobou,okrem toho,že ti dala život,tak myslím,že jej nemáš za čo byť vďačná,ži si svoj život a ju nechaj,nech si žije ten svoj skazený
@andreakg Uprimne, po precitani vsetkych komentarov je viac takych, ktore radia uplne prerusit kontakt. Viem, ze vtedy by to bolo idealne z toho hladiska, ze by som sa kvoli nej nemusela stresovat, no zase nebola by som v klude, lebo hoci je ake je, stale je to mama, hoci bola aka bola, stale nie je najhorsia na svete. Mozno si mysli, ze sa snazila a bola pre brata a mna tou najlepsou akou mohla byt, ale my to vidime inak. Vsetko sa snazila riesit materialne ale materinsku lasku nam nikdy nevedela dat. Je mi jej luto ako cloveka, vidim to, ze je nestastna a nespokojna v zivote. No neviem jej pomoct. Mam dve male deti a kopec starosti okolo nich. Navyse babka s dedkom (jej rodicia) su uz stari a zdravie im nesluzi najlepsie, ona je s nimi v minimalnom kontakte, takmer ziadnom. Dedko ma velmi vysoky tlak a uz parkrat spadol. Ked som jej to napisala,zacala mi spominat aky bol vzdy na nu zly a pod...ani v nej nie je ziadna ucta k vlastnym rodicom. Pritom jej rodicia ma vychovavali, mali so mnou krasny vztah aky ona s mojimi detmi nikdy mat nebude, lebo to nevie proste.
@luccija ozvala sa asi po dvoch tyzdnoch, ale vzdy je to komunikacia velmi kratka iba ako sa mame a tak. Niekedy sa neozve aj cely mesiac.
Prerušiť kontakt. Argument, že je to tvoja mama nie je adekvátny argument. Ty si tiez jej dcéra a ako sa k tebe správala?! Matka sa môže chovať ako sviňa s prepáčením, ale dcéra má udržiavať kontakt??
Sama vidíš, že ti to robí zle. A každé stretnutie s ňou otvorí tvoje rany, aj keby sa chová pekne. Ale jej pritomnost ti pripomína tie nepekne časy. Ži si pekne svoj život s manželom a deťmi.
A ak by si predsa chcela nejaký kontakt, tak max raz-dvakrat do roka. Pozvala by som ju možno na narodeniny vnúčat, to je celé. Neviem si ani predstaviť, že o čom by ste sa bavili. A všetko toto čo si tu napísala nám by som povedala jej, čo všetko ti robili, čo všetko si pamätáš. Normálne na drzovku jej to povedať, bez ohľadu na to ako sa bude ona cítiť. Buď to pochopí a uvedomí si to, alebo si bude stále mlieť svoje, že to tak nebolo.
To je ako syndróm týranéj ženy.Uz by som.jej nedovolila vstúpiť do môjho života. TY SA zameraj na svoj život....aby tvoje deti neskončili ako ty...
Načo sú dobré "nútené" stretnutia s osobami, ktoré ti spôsobujú žalúdočné neurózy? Nie je tvojou povinnosťou stretávať sa s matkou, ktorá ti ešte aj teraz spôsobuje stresy. Lebo vraj matka? No veľmi dobre by som si to premyslela. Ja osobne mám veľmi zlú skúsenosť s mojím otcom, takže viem, o čom píšem a prečo to píšem.
Najlepšie bude, keď s ňou prerušíš všetky kontakty a zabudneš, že existuje. To nie je matka, ale hyena. Podľa toho, čo si opísala, sa k tebe nikdy ako matka nesprávala. Keď s ňou prerušíš kontakt, o pár rokov si len budeš búchať hlavu o stenu, prečo si to neurobila skôr. A tiež si myslím, že by si mala navštíviť psychológa. Pomôže ti sa vysporiadať s traumou, ktorú ti spôsobila.
@oli18 nie, prvykrat teraz o tom pisem.