Boj o môjho syna

Dlho som uvažovala,či vlastne zverejním môj príbeh,ale možno mi niekto dokáže pomôcť aspoň radou...

Nikdy by som neverila,že sa mi to stane. Poznáte to,čítate o tom,pozeráte sa na to v telke,a hovoríte si,aké to môže byť strašné....

Mne sa to stalo.

S priateľom sme spolu bývali niečo vyše roka. Minulý rok v apríli som sa k nemu prisťahovala,aj s mojou 4 ročnou dcérkou. Verila som, že všetko bude fajn,veď prečo by aj nebolo,rozumieme si,ľúbime sa... Bývala som predtým v meste vzdialenom skoro 200 kilometrov. Keď sme sa sťahovali, bola som v 35tt,čakali sme synčeka. Synček sa nám narodil v máji. Bolo všetko relatívne fajn,veď samozrejme,nejaký čas človeku trvá,kým si zvykne na život na dedine,ešte k tomu tak ďaleko.... Jeho rodičia bývali s nami vo dvore. Časom sa nám priateľ venoval čoraz menej,chodil domov večer, okúpal sa a išiel spať. Keď sa niečo stalo,išiel za mamou,mňa sa na nič nepýtal,akoby som tam ani nebola... Keď som sa ozvala,bola som ja tá zlá,lebo on sa snaží a ja mu mám byť vďačná... Hádali sme sa čoraz viac. V poslednom čase mi robil to,že keď sme sa začali hádať,zobral nášho syna a odišiel s ním k jeho matke, a tam čakal kým prídem,keď som prišla zamkol dvere,aby sa na mňa mohli aj s mamičkou pustiť,aká som nevďačná,egoistická... A že ak chcem odísť,nech rátam s tým,že malého si nedajú,že mi ho vezmú.V tomto vzťahu som viac zmysel nevidela. Pomýšľala som čoraz častejšie na odchod,odchod domov... Nebolo v tom len toto,bolo to viac vecí,ale tie sú teraz nepodstatné. Rozhodla som sa odísť, Zbalila som deti a sadla na autobus,potom druhý autobus,vlak a znovu autobus,a bola som konečne doma. Čakala ma moja mama. Ona však bývala len v garzonke,nakoľko sama viac nepotrebovala. Ale na pár dní,kým zoženiem pre nás väčší byt to stačí. Predsa aj predtým som chodievala k mame s deťmi na pár dní na návštevu. Ako som prišla,na druhý deň prikvitol už bývalý priateľ aj s posilou-svojou mamičkou... Tak som povedala,že ak chcú byť s malým,môžme ísť do parku,nech sa zahrajú. Samozrejme,vypočula som si urážky a nadávky zo strany mamičky,pred mojimi dvoma deťmi... Ale jedným uchom dnu,druhým von... na moje prekvapenie otec môjho syna bol relatívne normálny. Len mi oznámil,že ak chcem žiadať nejaké výživné,nech si priškrtím ilúzie,že on donesie papier že má minimálku(zarába cca 2000 EUR). Odišli,vydýchla som si že to mám za sebou a na druhý deň som podala návrh na súd na zverenie dieťaťa do mojej starostlivosti. Venovala som sa mojim deťom,zháňala som bývanie,a keďže som na materskej,aj nejaké peniaze,nakoľko za prenájom si tiež treba niečo zaplatiť dopredu. Keďže bol bývalý normálny,váhala som,keď sa ma pýtal,či mu dám syna na víkend,že jeho otec má narodeniny a malého mi v nedeľu dovezie. Nakoniec som s ťažkým srdcom súhlasila,lebo viem,že 2 dni sa oňho postarajú. V piatok poňho prišiel. V sobotu mi volal,že v nedeľu ho nedovezie,až v pondelok. Hnevala som sa,túžila som mať malého už naspäť... A v nedeľu prišla rana. Oznámil mi,že nech sa nezľaknem,že má predbežko,že malý je v jeho starostlivosti,lebo nemám preňho vhodné podmienky. Ale že nič to nemení na tom,že mi ho dovezie,len on potrebuje mať istotu,že nebude vydierateľný cez peniaze(čo som ho nikdy nevydierala,ani som to v úmysle nemala). V pondelokzase vymyslel,že sa radil s právnikom,že mi ho do súdu nevráti. Psychicky som bola na dne. Došlo mi uznesenie,že je zverený predbežne do jeho starostlivosti. Dôvody boli viac než chabé,polopravdy a niečo úplne lži. Zaujímavé je aj to,že predbežné opatrenie vydávajú súdy,keď dieťa ostane samé bez nikoho,je ťažko zanedbané,týrané,alebo podobné veci. Čo môj synček,samozrejme nebol. V jeden deň išiel za advokátom,ten mu spísal žiadosť,zaniesol ju na súd a predbežko mu vydali okamžite do ruky (!!!!). Ja som však vedela,ako sa hovorí,kde je pes zakopaný. Otec môjho bývalého je prednostom obvodného úradu v meste,kde súd takto rozhodol. Má dobré kontakty. A ešte jedna pikoška,toto predbežné opatrenie bolo prvé,ktoré tento súd vydal za tento rok(to mi povedali na sociálke,kde sa tiež tomu veľmi čudovali,zistili to podľa značky spisu 1P/....). Čo mi ostalo? Nemám na advokáta,som na materskej. On má,aj na 10tich... A ja na dne... Rozhodla som sa,že namiesto vyplakávania zvolím protiútok. Keďže moja jediná možnosť bol ÚPSVaR,šla som tam. 2 hodiny som vysvetľovala, začali sme spisovať odvolanie. Písali sme ho dva dni, dokopy 5 hodín. Pani bola veľmi ochotná,nemusela sa so mnou vôbec zaoberať,keďže tu nemám trvalý pobyt,ale spravila to. Tak som sa odvolala. Priamo na Krajský súd. Neviem ešte,ako to celé dopadne,ale jedno viem,že neskončím,kým môj synček nebude opäť s nami,somnou,so svojou sestričkou,ktorá za ním každý deň plače, v našom novom byte,do ktorého sa zajtra sťahujeme. Držte mi prosím palce,myšlienka robí veľa. Poprípade,ak mi viete nejak poradiť,čo robiť,tak sem s tým. Zatiaľ som sa obrátila na organizáciu legalaid,ktorá poskytuje bezplatnú právnu pomoc,ale s nimi sa spojiť je nadľudský výkon...