Vyhodila som priateľa z bytu po konflikte

Dobrý večer.
Asi potrebujem len počuť názor.
S priateľom sme spolu 8 rokov, všetko bolo v poriadku, až kým som neporodila. Odvtedy mi v podstate nepomáha s ničím. Najprv mal výhovorky, že sa bojí syna zobrať na ruky, potom že ho neprebalí, lebo ho z toho napína, nechce ísť kočíkovať, lebo by malý plakal. Hovorila som si, že keď bude syn väčší, možno sa to zmení.
Syn má teraz dva roky a priateľ ho zobral von asi 5-krát. Mám pocit, že je radšej v práci než s nami. Keď mu zavolá kamarát, že potrebuje pomôcť, okamžite ide. Doma však nevie dokončiť ani jednu stenu, vyše pol roka.
Všetko robím sama – nákupy, varenie, upratovanie, starostlivosť o syna, vybavovanie vecí. On funguje akoby úplne oddelene. Snažila som sa s ním viackrát rozprávať, ale buď ma ignoruje, alebo nereaguje.
Syn chorý, celý deň plakal, lebo nechcel čípok ani sirup proti kašľu. Samozrejme, musela som mu ho dať aj napriek plaču, lebo mal horúčku. Syn utekal za otcom a ten na mňa začal kričať, že som jebnutá, že dieťa trápim, a poslal ma do pi*e.
Takto sa ku mne ešte nikdy nesprával. Nahnevalo ma to natoľko, že som ho hneď vyhodila z bytu. Byt je môj, kupovala som ho pred desiatimi rokmi. Odišiel akoby nič.
Je toto podľa vás normálne? Človek sa stará o všetko sám a ešte si vypočuje takéto veci?
Predtým než sme mali syna pomáhal, upratoval, varil, umyl aj okná. Teraz je však názoru, že žena na materskej má zvládnuť aj dieťa aj domácnosť sama. Na facku.
Vlastne mi aj odľahlo, že som sa ho tak rýchlo zbavila. Nebudem ľutovať? Príde s prosíkom?
V podstate ma holý zadok, len staré auto a svojich kamošov, ktorým vždy ochotne pomáha. Vďaka za názory, rady