Ako efektívne riešiť nekomunikáciu a klamstvá u detí?
Ahojte,
viem, že mnohé budete riadne hnusné, ako vždy, ale potrebujem sa o tom bez hanby s niekým porozprávať, preto anonmyne... Prosím, mám teraz ťažké obdobie, aspoň kúsok buďte zhovievavé a nepíšte rovno urážky. A hlavne si prv prečítajte, čo píšem. Ďakujem za každý dobre mierený názor aj radu.
Mám tri deti. Žijeme na dedine, máme psíky, mačku, chodíme na výlety. Deti nemajú mobily ani tablety, nemáme televízor. Veľa si čítame, hráme sa spolu. S mužom sa občas hrajú PS alebo pozerajú film, vždy spoločne, spolu sa hrávame veľa spoločenské hry. Deti nebijeme. Snažím sa o rešpektujúci prístup a veľa sa vždy o veciach rozprávame. Ja som u nás doma tá nekonečne milujúca, a muž zas autorita.
Najstarší syn bol odmalička veľmi inteligentný, no uzavretý do seba. Keďže mám ďalšie dve mladšie deti, viem porovnať povahy, a naozaj sú tam obrovské rozdiely, hoci majú rovnakých rodičov.
Malo to aj svoje výhody - napríklad sa mi nikdy nehodil v obchode o zem, dalo sa s ním pekne kamkoľvek ísť, vždy bol slušný, skôr utiahnutý, na druhej strane, ak urobil chybu alebo niečo zle, nikdy sa to s ním nedalo riešiť rozhovorom, nech som sa akokoľvek snažila. Uzavrel sa do seba, odišiel dokonca aj z vlastnej narodeninovej oslavy, a radšej sa zavrel v izbe, než aby sa šiel napr. ospravedlniť, keď niekoho nechtiac buchol. Ak sa rozhodol, že čosi nechce, nedokázali sme ho nikdy donútiť, aby to urobil, nefungovala pozitívna ani negatívna motivácia, ani žiadne vysvetľovanie.
V škole sa ale už zadaptoval, cíti sa tam "ako doma" a (pre mňa) prekvapivo je z neho v triede vodca, je suverénna osobnosť, pritom býval práve skôr utiahnutý. Dlhšie neboli problémy, ale teraz nám pani učiteľka napísala pár vecí, ktoré za posledné tri mesiace "vyviedol". Nechcem ich konkretizovať, ale zabolelo ma, že išlo o veci, kde sa narúša telesná integrita iného človeka alebo že niekomu ublížil rečami. (Nikoho nezbil ani nič podobné.)
Čo je ale horšie, nikdy nám o tom sám od seba nepovedal, dokonca aj keď pani učiteľka povedala, že dnes už pôjde správa rodičom a nech im o tom povie prvý, tak nič nepovedal, ani na priame otázky, že čo sa dnes stalo v škole. Ja som mu celú správu od pani učiteľky aj prečítala a konkrétne sa ho pýtala na to, čo sa stalo. Žiaľ, viem, že mi o tom ani vtedy nepovedal pravdu (veľmi by som mu chcela veriť, naozaj to nie je o tom, že mu neverím, ale boli tam svedkovia, preverovala som s učiteľkou).
Nejde o nejaké obrovské prehrešky, ale zjavne sa to nazbieralo a už to ruší aj učiteľku a mňa to trápi. Podľa muža je to tou mojou mäkkou výchovou, a poriadne by si zaslúžil na zadok. Ja si nemyslím, že to niečo porieši. Vymysleli sme mu trest (zákaz a odobratie niečoho, čo má rád + napísať ospravedlnenie spolužiakovi), ale nemám pocit, že to niečomu pomôže. On aj keď mu to opakovane vysvetlíme, nedokáže zopakovať, prečo ten trest má.
Keď sa so synom rozprávam o takýchto témach, akoby pozeral cezo mňa, nevníma ma veľmi, ak aj niečo povie, býva to polopravda alebo nejaké klamstvo, ale najčastejšie vôbec nereaguje a snaží sa z debaty ujsť. jednoducho sa s ním NEDOKÁZEME rozprávať, nejde to nijak raz. Viac sa dokážem zhovárať s päťročným mladším synom. Aj učiteľke aj nám sľúbi, že sa to nebude opakovať, a potom to zasa spraví. Dôvod na správanie nikdy "nemá", on nevie, prečo to spravil, alebo si vymyslí niečo, čo dokázateľne nie je pravda (typu, že ho šikanujú a sa mu posmievajú - raz som do školy prišla konkrétne s touto otázkou, lebo ma doma o tom presvedčil, a teda nebola to pravda).
On má veľmi veľa úžasných vlastností, naozaj, a je veľmi múdry. Ale mám pocit, akoby mal takú zákernú stranu a ja neviem, čo s ňou, ako mu s ňou pomôcť. Zrejme, keby sa nás viac bál, asi by sa viac kontroloval? To tvrdí muž... a je pravda, že ak už to narúša ostatné deti, tak je to na hranici aj pre mňa.
Ja sama mám za sebou roky terapie, to moje rodičovstvo nie je nejako úplne náhodné, snažím sa plátať chyby našich vlastných rodičov a byť deťom dobrou matkou... Radila som sa ohľadom návštevy psychológa, ale moja psychologička mi povedala, že v takom veku a pri takejto povahe jej tam on sám aj tak toho veľa nepovie... a pracuje sa skôr s rodičom.
Úprimne,môžeme tie deti vychovávať va najlepšom duchu,viesť rozhovory,netrestat a vysvetľovať donekonečna, byt tými naozaj najlepšími rodičmi s množstvom edukatívneho materiálu v každej poličke ale povaha človeka sa zmeniť nedá.s niečím zdedeným sa človek už narodí.nepomohla som ale chcem ta podporiť ze vo výchove nezlyhavas,skratka každý sme iný.
oni tie deti potrebuju autoritu, ale sami si vyberaju koho za tu autoritu uznaju. Moj syn ma malo ludi, koho prijme. Prisnost ci autoritativny pristup v tom nehra rolu, napr na prvom stupni mali taku "sekeru" ucitelku a tu neuznaval. Na druhom stupni ma taku "makku" a tolerantnu triednu a tu napodiv respektuje. Na druhom stupni napr. staznosti ucitelky ci inych ludi nanho skoro uplne vymizli. Inak on nikdy nebol sikaner. Skor to bolo o tom, ze nieco vyhodnotil ako posmech a rovno svacol aj dieta, ktore sa len tak smialo.
alebo vynimocne som ho dala par x na tabor ci turisticky vylet k jednemu znamemu, ktory roky robi tabory pre deti. Je to taky chlapcensky kamaratsky typ chlapa a v nom sa syn uplne nasiel. V jeho taboroch dokonca hral aj sutazne hry, behal po luke a hladal so svojou skupinou poklady a podobne veci, veduci ho chvalil, aky on je uzasny sikovny chlapec. Priam so neverila, ze to fakt hovori o mojom nepristupnom zdutom synovi.
tie sociopaticke crty, co niekto spominal, som tiez videla a mala som z toho strach. O to viac, ze mi to pripominalo svokra /jeho deda/, ktory je podla mna psychopat - chladnokrvny bezcitny clovek.
svojho syna som preto od mala ucila "ludskosti" vela bol mojkany lubeny, nechala som ho spat so mnou skoro do 7 rokov, dlho bol dojceny, Ziskal si tak navyk na telesny kontakt, objatia, aj doteraz ako 12 rocny mi chodi poklepkat po pleci, ze sa chce objat.
Rešpektuj ho. Mne je smutno ako sa každý snaží hľadať "páky" na svoje deti, manipulovať nimi aby boli dobrí, úspešní. Ako sa vraví cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Skús sa zamyslieť prečo ti klame ak sa ťa nebojí. Naozaj sa ťa nebojí? Dieťa nemusíš biť aby sa ťa bálo. Prečo ťa nerešpektuje, nevníma? Nie si na neho príliš náročná? Neočakávate od neho príliš veľa? To sú veci nad ktorými by si sa mala zamyslieť "zameditovať" nad tým a podľa mňa prídeš na to sama čo robiť. Okrem toho si tu dostala veľa uvedomelých príspevkov.
@negymama mam doma...
@pannama1 pretoze skuseny a sikovny psycholog za par sedeni odhali ci nieco nie je v poriadku... alebo povie, ze dieta je OK. A pretoze ide o nezavislu a citovo nezainteresovanu osobu, ktora ma tendenciu byt objektivna...
@nika11103 prestat komunikovat je tyranie deti :( problem pri tychto detoch je aj to, ze mozno by si ich dokazala "zlomit" ale potom ony uz zostanu zlomene navzdy...
@autorka, @negymama neviem ci aj u vas je to podobne, ale moje dieta ma vzdy na vsetko odpoved... a teda co ma najviac zaraza je, ze tie jeho odpovede aj ked ma z nich ide obcas slak trafit, maju nieco do seba, su logicke... moj je fyzicky zdatny aj sikovny, ALE pokial mu nieco nejde, tak to vzda...
Z tvojho prispevku citim velku neistotu a strachy. Psycholog ma pravdu v tom, ze potrebujes pracovat ty na sebe. Ja nevidim nic "pokazene" na tom, ako sa sprava tvoje dieta, aspon teda z toho mala, co si napisala, bolo by lepsie byt konkretna, nie takto vseobecne. Pretoze je viac "normalne" podla mna prave to, ze deti "robia zle". "Pokazene" je vacsinou prave to poslusne dieta, ktore si nikdy nedovoli spravit nieco "mimo normu". Sa pozri na dnesnu spolocnost, vacsina tych dospelych musela cele detstvo posluchat umele autority a tak to tu dnes vyzera, velka cast ludi si to kompenzuje otrasnym arogantnym nadradenym drzim spravanim, pretoze z titulu dospelosti uz akoze "mozu".. a cast ludi sa bori s uzkostami, depkami a pod.. Pritom ono to ma byt presne opacne. Detstvo a puberta je to obdobie, kedy by clovek mal skusat, co to spravi, ked prekroci niekoho hranice, resp. ked niekto prekroci tie jeho. A ak by sme boli zdrava spolocnost, tak by sme dokazali detom ukazat, ako sa s tou hranicou pracuje a ako sa zvladaju emocie tak, aby nikomu druhemu neublizovali. Lenze co vlastne chceme, ked vacsina ludi ma na hlave tolko sra..k, ze nevie ani, co so sebou, nie este s dietatom.
Tvrdost, ktoru by chcel tvoj muz, k nicomu nevedie. Dieta potrebuje prijatie. Potrebuje bezpecny priestor, kde moze byt aj "zlé". A rodic ma byt ten, kto mu ukaze, ze aj ked neplni ocakavania, tak to nic nemeni na tom, ze ho lubi. A to samozrejme neznamena, ze to neziaduce spravanie schvalujes. Toto cato ludia, ktori nerozumeju respektujucej vychove, nechapu. Tu nejde o to, ze potlapkam po pleci dieta, ktore treslo ine dieta. Tu ide o to, ze sa snazim ho pochopit, nenegujem jeho pocity, ale ich uznam a zaroven zabranim neziaducemu spravaniu s vysvetlenim, preco nie a ako ano.. A to, ze syn nereaguje, nechce sa o tom rozpravat, to moze byt jednoducho preto, lebo citi, ze ho "zleho" neprijimas, ze moralizujes, ze mu neveris, ze proste nema to bezpecie u vas doma, neciti sa prijaty. Kolkokrat si mu povedala, ked bol "zly", ze mu rozumies, ze je to v poriadku, ak citi hnev, smutok, ak place a pod.., ze je v poriadku mat chut niekomu jednu strelit, ublizit, ze je to ludske, ze vsetci obcas tie pocity mame.. Kolkokrat mu to povedal muz? Nepotrebujes robit vysluch. Potrebujes len byt s nim, uznat pocit. A ak nie je zrovna v tej emocii, tak aj vysvetlit, ako vieme vyriesit konflikt, ako je to spravne, aby sme neublizovali, ako pracovat s emociou.. Ale nie jej popretim.. Kolkokrat rodic povie decku - "neplac", lenze to je presne to popretie, dieta ma dovod plakat a potrebuje pocut, ze ho vnimame a ze chapeme, ze preco place.. aj ked nam sa to moze zdat ako totalna banalita.. To iste hnev a pod.. Ved sa pozri na svojho muza, kolkokrat mu mal chut dat na zadok. A ty ocakavas od 8 rocneho dietata, ze nikdy neda buchnat spoluziakovi.. ze ovladne emociu..ked to ma problem tvoj muz, dospely clovek...
Klame možno preto, lebo sa skrátka obáva hovoriť pravdu, nemá dôveru, že ho pochopíte. Keď niekomu ublížil a ty si bola v minulosti šikanovaná a si na to citlivá neskúsila si mu o tom porozprávať že ako si sa cítila? Z toho ako opisuješ jeho povahu si myslím, že vnútorne to možno pochopí a ak máte inak dobrý vzťah pri ďalšej príležitosti niekomu urobiť zle, by si na to mohol minimálne spomenúť.
@luxus10 nikdy nikoho neudrel, ublizil slovami (raz) a párkrát tam boli take veci, ze robil prieky a pod.
@akvi ojoj ako ja si vela chyb uznam, nehovorím, ale pocity nikdy nepopieram. Nikdy. Zakazdym poviem, ze je v poriadku byt napr nahnevaný, limity su len ze pri tom nesmie ubližovať sebe, inym a nicit veci. To je zas taky základ respektujucej výchovy.
Dúfala som, ze som to napísala dosť jednoznačne, ale ja som synovi veľmi dlho doverovala plne. Viackrát som sa nechala celkom presvedčiť o tom, ze sa niečo stalo/dialo, a nakoniec som sama vyzerala ako blbá, ked to tak vôbec nebolo. Aj dnes mam velku tendenciu mu veriť. Muž mi často povie, ze syn ma manipuluje, a často to napokon naozaj tak aj je. Presne ako opisovala nagymama. Úplne rovnaké dieťa mam.
Nemam problem s tym, aby robil problémy a obcas niečo vyviedol. Mam ale problem, ked ubližuje inym. Aj ak nie fyzicky.
Zda sa, že pociťuješ veľký tlak v tom, aby syn svoje správanie čo najskôr zastavil. I keď by to tvoj muž urobil najradšej svojim spôsobom, na ktorom sa nezhodnete, tak cieľ máte rovnaký. Neviem, či sa to da nejako efektívne a rýchlo.
Zároveň si myslím, že pokial chceš, aby tvoj syn nielen zastavil svoje správanie, ale skutočne ho sam i pochopil a zvnutornil si dovody, prečo tak nerobiť, môžno to bude trvať dlhšie. Pokus sa nebyť z toho sklamaná, či sa neobviňovať. Aspoň on sam by mal pochopiť príčinu, prečo to robí, čo ho k tomu ženie, aký cieľ tým sleduje, čo si tým napĺňa. Ta psychologička či niekto druhy mu s tým moze pomôcť.
Ohľadom klamania som počúvala jeden podcast a veľmi mi niektoré veci objasnil, je k veci, veľmi výstižný a odporúčam ho i inym rodičom.
https://komunikaciasrdcom.sk/podcast/preco-deti...
O tom odmietani rozprávania je tento, rovnako mnou veľmi zarezonoval.
https://komunikaciasrdcom.sk/podcast/36-6-tipov...
autorka, pamata si to syn vobec? lebo take deti toho zaziju tolko za den, ze niekedy, ked tomu nepripise vahu, ako niekto iny, si nemusi ani pamatat, zvlast, ak v triede lietaju kadejake slova...pokial nikomu nevytal, a nikoho nesikanoval , tak riesit slova je boj s veternymi mlynmi...niekedy sa deti odlisnymi slovami brania...
Mne to z toho, čo si napísala, práveže vôbec nevyplynulo. Samozrejme, môže to byť úplne inak, píšem, čo vnímam ja, chápem "plochost" tejto písanej komunikácie. Zároveň mám vždy z napísaného aj nejaký pocit. A z toho tvojho mi fakt príde, že synovi neveríš. Tak celkovo mi tu rezonuje téma dôvery ako takej. Vôbec mi nejde o nejakú konkrétnu situáciu, v ktorej klamal. Ak chápeš, čo tým myslím.
Tvoj syn má evidentne nejaký problém s dôverou k vám, keby to bol puberťák, tak nepoviem, ale 8-ročný je ešte malý. Tu bude nejaký hlbší problém s komunikáciou v rodine, podľa mńa. To, že robí takto zle deťom a klame vám znamená, že má v sebe nejaký potláčaný hnev. Asi sa ho nauačil potláčať. Nekričí naňho muž? To, že nikdy nerobil cirkus je síce fajn pre vás, ale možno nie preňho, lebo asi v sebe čosi dusí. Moja dcéra urobila vo veku 2 až 4 roky takýto cirkus na verejnosti x-krát, časom pochopila aj s mojou pomocou, že nemôže kričať na verejnosti a teraz to už viac-menej udrží, keď potrebuje vyventilovať nejakú frustráciu, tak to urobí doma, doslova mi povie "musím sa vyrevať" a keď sa neudrží, tak si niekedy poreve aj vonku (má 5,5 roka) a nepoondím sa z odsudzujúcich pohľadov okoloidúcich tetiek, pre mňa je dôležitejšie, že sa naučí emôciu vekom regulovať a nie potláčať.
Ak vy syna ešte trestáte, prehlbujete medzi ním a vami nedôveru. Jasné, že vám nič nepovie, keď vie, že ho potrestáte, ani ja by som nepovedala. Tvoj muž nemá pravdu, že by mal mať tvrdšiu výchovu. A nejde len o to, že sa s ním rozprávate. Mnoho rodičov si myslí, že však sa rozprávajú s deťmi, ale pravda je taká, že väčšinou rozprávajú len oni a nerešpektujú názory svojich detí, nehľadajú kompromis s deťmi len si ich vypočujú, ale nikdy neustúpia, lebo si myslia, že prídu o autoritu, alebo nemajú soft skills a tým rozhovorom viac situácii uškodia ako pomôžu.
Je ťažko súdiť, prečo je to takto. Môže to byť z viacerých dôvodov. Niektoré deti majú príliš autoritatívnu výchovu, iné príliš liberálnu výchovu a nemajú dobre nastavené hranice alebo ich majú nastavené chaoticky a nejednoznačne, čo sa u vás tiež môže stať, keď píšeš, že muž ti vykričal, že "to je tá tvoja milujúca výchova". Možno sa rozchádzate v pravidlách a názoroch. Ide aj o dynamiku medzi vami dvomi. Mimochodom, toto je aj jeho výchova, nielen tvoja. To, že, keď máte problém so synom ťa hneď obviňuje, že je to tvoja vina a nepriznáva na tom podiel svedčí tiež o niečom.
Iné sa len v škole nudia, lebo im neponúka dosť podnetov..moja dcéra chodí do školy pre nadané deti a má tam spolužiaka, ktorý sa tam dostal tak, že robil zle mladšej sestre, tak ho vzali k psychológovi a ten mimochodom zistil, že chlapec má veľmi vysoké IQ a proste sa nudí a nevie čo so sebou, má problém akceptovať pravidlá a autority.
Ja ťa nechcem vôbec odsudzovať, vidím, že si dobrá mama, lebo sa zaujímaš, s deťmi je to niekedy veľmi ťažké. Aj moja dcéra je taká, že keď denne s ňou neparacujem na tom, aby sa správala s rešepktom k druhým, tak prekračuje hranice. Keď strávi pár dní s babkou, ktorá si nechá všetko, aj po hlave skákať, tak je ako Napoleon Bonaparte.
Ja by som išla s celou rodinou k psychológovi, oni robia napr. také sedenia, že dajú celej rodine spolu vyriešiť nejakú úlohu a tam sledujú ako spolupracujú, to veľmi veľa napovie. Čítala som prednedávnom rozhovor s jednou psychologičkou a tá hovorila, že je len veľmi málo rodín funguje v správnej dynamike a s dobre nastaveným demokratickým systémom.
@cecilia29 deti sa nepotrebuju ucit vnimat a pocuvat autority.. to je nieco, co ma kazde dieta prirodzene v sebe.. kazde dieta vnima svojho rodica od narodenia ako autoritu, uplne prirodzene a chce ho pocuvat a nasledovat.. je to jeho instinkt, suvisi to aj s pudom sebazachovy.. ide o to, ci si to ten rodic aj 'zasluzi' .. ci je naozaj prirodzenou autoritou svojou zrelostou, mudrostou a zvladanim zivota.. mnohi nie su.. a bohuzial casto ani ine 'autority' ako ucitelia a podobne.. dieta prirodzene vyciti, ci mu je niekto autoritou, nehladi na tituly, alebo nase zvyky, kto tou autoritou ma byt.. a ked citi, ze niekto nie je autorita, z toho, ze ho casto vedie niekam uplne mimo prirodzenost, tak z toho su potom tie problemy s 'neposluchanim'
@negymama presne tak, aj moj syn je atletický typ, co chyti, to mu ide, ale presne futbal, snad trikrát prestal chodiť. Teraz ho to drží, lebo je naozaj dobrý, veľmi sa zlepšil sám doma, a az potom bol ochotný chodiť na tréningy.
On ma inak aj nádhernú, citlivu stranku,dokáže sa neskutočne starať o bratov (nikdy nemusi, len ak chce sam) a ja napr rozumiem, ze deti ho nasleduju tak prirodzene, on nejde s davom, drzi sa svojho názoru, ma sebavedomia na rozdávanie. Len akoby presne ako si pisala to ego a nestratit tvar stalo ako hodnota úplne nad všetkým, aj nad tým, co je správne a co nie morálne.
Sociopatia a psychopatia mi az nenapadla, lebo vie byt aj citlivý, nepozorujem zase úplne šialene črty, a myslím, ze mam celkom dost poznatkov z psychológie, ze toto by som videla. Ale napadla mi hraničná porucha osobnosti, ktorú ma po kom zdediť. On mi vlastne veľmi pripomína môjho muža, akurát ten mal tvrdú, priam vojenskú výchovu, ked zaklamal, dostal naložené, dnes je posadnutý tym, ze klamat sa nesmie NIKDY (ja nesúhlasím - su okolností, kedy je to lepšie, svet nie je čiernobiely). Tiez som syna dlho kojila, veeela mojkala a vzdy som sa snazila, aby vedel, ze je akceptovany a prijimany.
Ďakujem za tvoje správy, veľmi ma potešilo, ze ma niekto podobne dieta.
autorka tvoj muz by potreboval terapiu. viem o com hovorim, moj muz mal presne taku vychovu, - bitky a disciplina. Nikdy nic nebolo dietatu odpustene, ziaden trest zmierneny, bitky az do krvi. toto na kazdom zanecha stopu.
a som si ista ze tvoj muz v detstve vela klamal. a tiez jeho matka. Lebo tak to je - tvrdy rezim VZDY donuti obete klamat. Matka neznesie tvrdost trestov, dieta je v uzkosti a strachu - tak preto klame.
moj muz je z dvojcat. Jeho brat prebral otcov styl. Ich syn, dnes uz dospely student, bol tiez od mala bity a straseny a vyzadovana 100percent poslusnost. teoreticky sa vyzadovalo od neho vzdy sa priznat. ale...v praxi klamal daleko castejsie ako bezne nebite deti. Pokrivili mu charakter aj dusu. Mstil sa slabsim, a vracal im to, co dostaval od silnejsieho.
s mojim muzom som sa dohodla ze deti bit nebudeme, i tak to bolo velmi tazke krotit prebrane vzorce z domu.
niektore crty mi pripominaju vysoko citlive dieta - je taka knizka, nedavno vysla, pozri mozno. napr. citlivost, uzavretost, snaha o perfekcionizmus (radsej neskusim, lebo to pokaslem), nevnimanie kritiky (lebo ta kritika je prenho taka silna, ze proste musi vypnut, inak by to nezniesol)...
moj je zase citlivy na zvierata. napr. ako maly plakal zufaly, ked pocul ze chceme nasledujuci den zabit nejaku hydinu. No museli sme nechat tie kury nazive 🙂 tiez miluje macky, cele hodiny s nimi sedi a hladka ich. Pred vianocami zachranil maciatko z ulice, par tyzdnove, vypiplali sme ho doma v teple.
@deedol on je určite vysokocitlivy, aj ja som... Ale ma inu povahu ako ja, ja mam obrovskú potrebu uspokojiť ľudí... stale teda neviem, ako s nim co najlepšie pracovať
Mne dost pomaha ta spomenuta kniha. Ja som asi tiez ale inak ako moj syn 🙂 tiez som skor people pleaser a on je skor taky pozorovatel - zatial. Drzte sa 🙂
Zacnem trosku odveci. Som rada, ze tu mate odpovede, ktore su k veci a nie su rypacne. Za respektujucu vychovu sa urcite nemate preco ospravedlnovat a z toho, co popisujete, sa snazite s detmi komunikovat, co je prave jedna z najdolezitejsich veci. Ako je to s autoritou a budovanim hranic, to vieme tazko posudit. Nase dieta nastastie nie je take ako vase, ale tiez ma casto problem s komunikaciou. Stale mu vsak opakujeme, ze je to dolezite. Ked nam nic nepovie, nevieme a nemame mu ako pomoct a dokonca mu vravime aj to, ze aj ked nas nieco nahneva, ide o momentalnu emociu, co ale nezmena, ze ho nelubime. Opakujeme, opakujeme a dufame, ze budujeme zaklad pre buducnost. A este dodam, ze jasne, ze velakrat aj zlyhavame. Kazde dieta je ine a kazde dieta si vyzaduje ine pristup. Dokonca ich v case nevychovavame rovnako. Ovplyvnuju nas meniace sa zivotne situacie dokonca niekedy aj tie globalne (tuto mudrost mam z knihy). Ak ako rodic na situaciu nestacite (co je uplne normalne a niet si co vycitat), urcite nejdete zlym smerom, ak uvazujete o pomoci zvonka. Zaujalo ma, ze ste priznali, ze ma strach zo zlyhania. Otazkou je, kde resp. preco to vzniklo. Mohlo sa stat nieco, nejaka nevinna poznamka ci reakcia (nemusi ist len o nieco z vasej strany), co nespracoval a ani to nevie pomenovat. Najma si nic nevycitajte, urcite ste obaja urobili to najlepsie, co ste vedeli ♥️
autorka, dobre by bolo, keby sa pri tebe otvoril, a spraval sa spontanne, netrestala by som ho, keby ti radsej skusil vysvetlit, ako to myslel...mozno ani nie zle, len sa to tak vyvrbilo...dobre by bolo, aby sa vedel slovne obhajit, vysvetlit, to, a aj keby sa vam to nezdalo, vysvetlit mu, ako by to malo byt spravne a zaroven ho ubezpecit, ze ho mate radi, ale ze sa da na danu situaciu reagovat inak...ved nie je zly clovek, len ma emociu, ktoru si musi odskusat, a nastavit...a na kom inom ako na rovesnikoch...
@luxus10 no ved príležitosti na vysvetlenie mal milión, ale zakaždým vymyslel nejaku inu "story". Pravdaže by bolo super, keby sa otvoril, len ako to docielit, to fakt neviem. Tresty doteraz nemal, ja vzdy akceptujem, co mi povie, nepochybujem, nespochybnujem a prijimam emocie... A aj tak
To, že ho prijimas a nespochybňujes - máš to tak naozaj, lebo ono je tak, že to dieťa to niekde vnútri cíti, či sedí to, čo hovoríš, s tým, čo máš vnútri. Príklad - ja som sa celé detstvo cítila nedostatočná, nič nebolo dosť dobré, čo som spravila. Pritom mama mi asi nikdy v živote nepovedala nič také. Navonok to vôbec nevyzeralo, že by ma považovala za "nedostatočnú". Ale ja som cítila, že to tak je. Mňa totiž celý čas porovnavala s mojou dokonalou sestrou, aj keď opäť, nikdy to nepovedala, ale ja som vedela, že to tak je. Ona si to teraz aj priznala, že veru, moja sestra nastavila latku veľmi vysoko, ona je nadpriemerne inteligentná, akademický typ. Ani náhodou som s ňou nemohla súperiť. Takže ak máš pochybnosti o synovi niekde vnútri, on to vie. A možno ťa aj "skúša" tými klamstvami, lebo cíti ten rozpor. A ešte je tu aj jeho otec, on má tie pochybnosti podľa toho, čo píšeš, určite. A ono je v poriadku mať aj tie pochybnosti, len to treba priznať aj pred synom. Ja keď mám takéto stavy, normálne poviem dieťaťu, že ako to je. Priznať si, že toto cítiš, resp. aj otec by mal priznať, čo cíti. 8 ročný už pochopí, keď sa vy s mužom vyslovite, že ako to máte. A syn uvidí aj ten príklad, že je ok o tom hovoriť, že je ok povedať aj "zlé" veci.
Tak ma napadlo.. vy pred synom rozprávate o svojich zlyhaniach, dokážete si priznať chybu, neodsudzujete sa za to, nehodnotite, že to bolo zle,….? Skutočne prijimas jeho pocity take aké sú, nie je za tým nejaké ALE, že v zapati sa snazis pretlmočiť svoj odmietavý postoj, nesúhlas s takym myslením, konaním?
Nechcem ti to tu rozpisovať. Všetko je to krásne zhrnuté práve v tom druhom odkaze, ktorý som poslala.
ak ti ma syn nieco 'vysvetlovat', tak sa ti tazko otvori.. ved uz len z toho slova to citit, ze to je ako na sude - on ti ma nieco vysvetlit, aby si to posudila a zistila, ako to je.. ci 'dobre' alebo 'zle'.. toto vobec nie je poda vhodna na to, aby sa ti niekto otvoril.. to nie je prijatie a neposudzovanie.. ked od niekoho cakas vysvetlenie..
ono je to presne, ako pise akvi.. my si casto myslime, ako prijimame a nesudime, ale v skutocnosti to tak nemusi byt, ale my si to ani sami neuvedomujeme, lebo vlastne ani netusime, ako to vypada, to nesudenie a prijimanie.. sami sme to casto nikdy nezazili..
ja viem, ze sa to tazko realizuje, ked si v roli matky, ktora, ako som uz predtym pisala, je brane, ze zodpoveda za dieta a ked vznikne daky problem, tak by to mala riesit.. ale toto proste treba prekrocit.. a taketo dieta ti prave na to dava sancu.. lebo ono uz neberie tie vzorce, ako to mame vo vztahu rodic-dieta zauzivane.. takze ak pojdes stale 'po starom', tak si u neho proste 'neskrtnes'
@reanda Uvedomujem si, že nie je každý rovnaký. Pamätám si vlastnú cestu a ako mi v osobnostných testoch najskôr vychádzal jasný introvert, po nejakých životných skúsenostiach sa to najskôr zmenilo na "introvert dobre hrajúci extroverta" a teraz mi už vychádza čistý extrovert. 🙂