S 10-ročným synom je to na nevydržanie
Co robit? Môže byť takto skoro začínajúca puberta? Ako sa dá postupovať, ak rodičia nezvládnu problémové dieťa? Doma nie je kvôli nemu žiaden kľud. Drzý, papuľuje, potom sa vyhráža, je výbušný, nepokojný. A to všetko doma. V škole neboli hlasené problemy so spravaním. Rodičia si vzájomne rozumejú, doma zázemie dobré. Zdedil po starom rodičovi veľmi problematickú povahu. Mám strach, že ak bude starší, tak to doma nedáme. Máme už svoje zdravotné problémy a mám strach čo bude o také 3,4 a viac rokov. Existujú nejake zariadenia reedukačne na prevýchovu? Psychol. nepomohol.
@janickacrazy To je veľká pravda
@0silvia0 keď je dieťa povahou po rodičovi.... No niekedy je to výhoda, hlavne ak ma teda rodic dostatok sebareflexie a dokáže tomu pochopiť.
No a niekedy je to hrozna nevýhoda, ak sú 2 rovnaké povahy a navzájom si zrkadlia svoje vlastnosti.
Uvediem príklad (a možno to ma podobne doma aj tento chlapec). Dcéra je výbušna a občas temperamentná povaha (po tatkovi) a rebel (to ma zas po mne). Ako prišla puberta s tatkom (môj ex, nežijeme spolu) majú obcas veľké problémy, dokážu sa povadiť pre úplne blbosti, on jej niečo prikáze napríklad umyť riad, ona utrusi nejakú poznámku, on chytí nervy začne hulakat a to zas naštve ju tak začne hulakat aj ona a skončí to plačom, trieskanim dvermi a do krvi urazeným otcom....
Ta istá situácia u nás, keďže ja som kludas skončí úplne ináč. Poprosim ju nech umyje riad vždy aj s nejakým časovým limitom (napr pol hodina) proste sa snažím aby to neznelo ako vojenský rozkaz a nemusí okamžite všetko zanechať a ísť. Už len takýto detail stačí aby šla tie riady umyť v pokoji a bez poznámok. Ak aj niečo zahundre väčšinou na to nikdo nijak nereaguje, proste neskocim na pubertakovu provokaciu. Ak je to niečo drzé nekricim, stále mam ako staršia mentalnu prevahu a dokážem ju slovne (argumentácne) prebit....
A takýchto situácii kde oni na seba s otcom narážajú koli buďto koli povaham alebo nereálnym očakávaniam/požiadavkám je veľmi vela.
možno by si mala menej premýšľať nad tým, čo si myslí okolie alebo čo by mohlo byť a viac hľadať cestu k vlastnému synovi. už som to tu písala predtým, môj syn je neskutočne ťažký oriešok - totálne ohnivá, býčia povaha a niekedy musím povedať, že v ňom vidím namixované všetko to "zlé" odo mňa a od môjho svokra (a to nepíšem v zlom, ja sa práve smejem na tom, že pán Boh vedel, prečo mi také dieťa poslal, lebo tie vlastnosti, ktoré má, sú presne tie, ktoré mi extrémne vadili na sebe aj na svokrovi. ale pracujem na tom, aby sa to zlepšilo :D)
ale k veci: odmalička od vlastnej rodiny počúvam, akého mám staršieho syna, aký je hyperaktívny, aký bude určite problémový v škole (to dokonca moja bezdetná suseda usúdila z toho, že ho počuje dupať)... a jasné, že som nad tým rozmýšľala, či nemajú pravdu. od malička je trochu iný ako "bežné" deti, stále v pohybe, akčný, urozprávaný a veľmi všetko prežíva, čo občas vyzerá celkom hystericky (nerada to priznávam, ale takáto som bola presne aj ja ako dieťa..ehm..aj ako dospelá som taká :D). sama som bola z neho zúfalá, keď mi stále plakal ako bábo, do toho tie sprosté reči od každého, čo by robili, keby a ako by sa mali bábätká podľa kníh správať, koľko by mali spávať atď atď. ja som dokonca bola úplne zrútená u pediatričky, keď mal tri či štyri, že by nás kdesi poslala, lebo každý hovorí.... našťastie, tá ma stopla a povedala mi, že skôr ako ma niekam pošle, musím to skúsiť ako mama inak. u nej sa správal celkom normálne.
najlepšie rozhodnutie, ktoré som urobila, bolo vys*ať sa na to, čo si kto myslí a začať s ním pracovať, neodvolávať sa na povahu. môjmu mužovi to trvalo čosi dlhšie, nevedel si nájsť k nemu cestu a stále mu opakoval: už si veľký, očakávam, že sa budeš správať tak a tak... a na syna to malo opačný efekt (a to mal 5 rokov, ani nebol v puberte, kde to je asi intenzívnejšie). nakoniec sme pochopili, že tadiaľ cesta nevedie, očakávania treba zjemniť a treba zmeniť prístup. ono je to síce náročnejšie, ale postupne vidieť výsledky. náš syn je síce akčný, ale je to jeden veľký rozum a naša "investícia" do zmeny nás dvoch veľmi prospela aj jeho správaniu, hoci povahu samozrejme nezaprie.
keďže nepíšeš nič konkrétnejšie, je ťažko hodnotiť. ale veľakrát je to o tom, že my rodičia si myslíme, ako deťom dávame všetko, akí sme dokonalí a len tie deti sú "problémové". no ja som názoru, že vo väčšine prípadov (nie vo všetkých) je to len a len naša vizitka. najmä ak je problém len doma a všade inde je všetko ok.
@lujza123 presne, s týmto súhlasím. veľakrát sa dajú veci ovplyvniť tým, ako ich povieme my ako rodičia. je to ťažšie na čas aj energiu, ale spraví to neskutočne veľa v ďalšej výchove. jasné, že s dieťaťom nikto nikdy nebude jednať ako v rukavičkách, keď bude dospelé - ale ja to vnímam podľa seba - ak mňa niekto tlačí do toho, aby som niečo urobila hneď, zanechala všetko, čo aktuálne robím, som na nervy... ak mám nejaký priestor (trebárs aj 15 min), viem si to zmanažovať a aj robotu urobím, ako treba. a napr tie riady počkajú aj pár minút navyše...
@lujza123 u nás je dcéra povahou moja aj mužova kópia (s manželom sme si veľmi podobní), takže tu nám to ladí dokonale. U nás bol tvrdý oriešok syn, ktorý akoby povahou mojej mame z duše vypadol a tam to bolo horšie. Ale dali sme to, nakoniec som pochopila, že pochopiť a akceptovať diametrálne inú povahu a osobnosť je v konečnom dôsledku dobré a obohacujúce pre všetkých. Základ je samozrejme rešpekt na všetkých stranách.
tak ono , aj on sam ma toho dost, tieto pubertalne zaciatky aj s nami riadne mavali. je to jedno ci pred tridsiatimi rokmi ci teraz. Myslim ze obcas aj tlacenie na pilu a vsetky tie pravidla robia zlobu, cim viac sa bojime co bude, tym viac akoby to dieta do tej pozicie a ulohy uz nakladame. moj ma vikend vzdy dovolene byt troska dlhsie hore, aby sa tesil, aby chapal, preco v tyzdni chodi skor spat. bolo to o dohode a potom tu dodrziavame. jasne ze spoluziaci mau dovolene este dlhsie,ale je to o kompromise. tvoj urcite tiez kompromis zvlasne, ked mu date tu moznost. to iste telka a hra. mame mantinel,ale dohodli sme sa na nom spolocne. on musi mat pocit ze je aj partak,nie len "cudne dieta"
@0silvia0 aj ja som strelec a som veľmi ťažká povaha, to na rovinu priznávam, takže klobúk dole pred vami :D ja sama potrebujem mať rozlet, ak ma niekto dusí zákazmi, príkazmi a nariadeniami, tým, čo by som mala robiť a ako by som sa mala správať, tak ja mám chuť ujsť. a to som normálna žena, žiadny "úlet", len potrebujem proste dýchať :D
moji rodičia mali odo mňa ako staršej dcéry inú predstavu - všetko musí byť hneď, zákazy, tresty, správanie podľa nalinajkovaného. nebola som nikdy problémová, ale moji rodičia to mali so mnou naozaj ťažké. s maminou sme boli na nože až do dospelosti, kým som sa nestala ja mamou - veľa vecí som pochopila ja, veľa ona a sama vie povedať, že keď sa spätne pozrie na svoju výchovu, veľa vecí by voči mne robila inak. a to je presne to, čo som potrebovala ako dieťa, aby stále na mne nevideli chyby, ktoré nespĺňajú ich predstavy, ale aby ocenili, čo viem zo seba dostať :D a oni to nechápali, nepočúvali ma, len stále riešili, kde urobili chybu, keď som "taká"... a pritom ja som len chcela cítiť, že ma ľúbia - lenže všímali si ma až vtedy, keď som bola doma drzá. a tu mi to pripadá niečo podobné.
ono je to všetko veľmi náročné, ale keď človek príde na to, že deti treba do istej miery vnímať a rešpektovať ako rovnocenných partnerov, ale napriek tomu stále udržať hranice rodič-dieťa, tak sa veľa vecí zjednoduší. hovorím samozrejme o bežných situáciách, pretože ak je dieťa problémové v zmysle drogy, úteky a pod, tam už je to o inom.
@danulicek no my dve sme sa mali v detstve asi vymeniť. Moja mama bola zasa veľmi extrovertná a spoločenská a my ostatní ťažkí introverti a naša mama nám vyčítala, čo sme to za škrupulózne decká bez iskry a bez rozletu, ešte sme sa aj všetky tri dcéry na otca podali😍 Stále nám dávala najavo aké sme nemožné, ona chcela z dcér kamošky na ženské debaty o móde, nechtoch a vlasoch, chcela nás parádiť a my sme z toho boli všetky totálne zničené a nervózne... takže to je to isté ako si mala ty, len úplne iné rozloženie hlavných aktérov, sranda, moja mama ma dokonca na diskotéky posielala, lebo som bola ako taký ťuťmák doma strčená...
@0silvia0 v tomto som divná, lebo ja som totál introvert. pre mnohých cudzích pôsobím ako večne ofučaná, pritom ja som len v strese :D ale medzi svojimi som bláznivá, extrovertná povaha. nemám problém s deťmi chodiť po kalužiach, hoci iní ľudia si ťukajú na čelo :D no ale presne o tom to je, že rodič má očakávania, dieťa má potreby. a niekde treba nájsť kompromis 🙂
@0silvia0 Ano, nemôžem sa vyhovarat, že pokom je psycho🙈. Ja som chcela, aby sa narodila v ten deň, čo ja, aby sme boli rovnake, že ju budem vediet pochopit. To sa mi aj splnilo, ale tá, čo dáva, tak mi rodičia vravia, že ja som taká uvrieskana nebola, že to začalo až neskôr, takze sa mám na čo tesit😂😂😂 pochopit ju viem, ale nemôžem povedat, že 100% viem ako na ňu. Niekedy tapam.
@lula313 napríklad ja ako dieťa som si ukladala svoje detské krivdy do pamäte a vždy som si hovorila, že toto a toto nikdy svojmu decku neurobím/nepoviem. A normálne som z toho pri svojich deťoch čerpala. Nehovorím, že som vždy všetko robila správne, ale tie zapamätané detské krivdy mi v mnohom pomohli vidieť situáciu z pozície dieťaťa.
Autorka môžem sa prosím opýtam ako ste to vyriešili so synom ? Ďakujem
Ahoj.pidala si v 2021 o synovi..pomohlo Vam niečo? Som na tom rovnako a zufala
mozno by si mala ako matka zmenit nieco v Tvojom prístupe, chovas a k nemu divne podla mna, prepac. Mozno mate s manzelom povahy, ktore nechapu, co syn potrebuje, ma nevyplnené potreby, ak teda nema nejaku pooruchu mozgu, ci inu chorobu. Ja odporucam salezianov a ineho psyvhologa a zakazat..obmedzit umele cukry, menej sladkosti a pc.