Večne nespokojné 7-ročné dieťa

@panelacikova tak to je uplna blbost, ze ma vsetko na co si zmyslí, vidno, ze nemáš s takým deťatom skúsenosť. Z velkej casti je to povaha, musí sa s tým naučiť pracovať.
A môj toho ani zdaleka nemá veľa. On ani nič nechce. Pastelky a papier mu stačia.
Autorka - nemá náhodou sklony k perfekcionizmu a k úzkostiam? Je večne nepochopený a premýšľavý typ? Mám doma to isté a je velmi ťažké odhadnúť ako reagovať. Lebo vidím, že jeho problémy sú skutočné, jeho nepsokojnosť, jeho strachy, to všetko je skutočné, ale tie skolny k sebaľútosti sa snažím stopnúť, ved v živote sa s ním nikto babrať nebude. Môj bude mať osem a je to ovela lepšie, aj ked stále má stavy.

@fotoarch ale potom viac ľudí aj dospelích má Asperger.... Aj ja mam takého syna, má 13.5 najstarší z troch... Ťažká ufrflana povaha, ale veľmi citlivý, rozplače ho aj "zvädnutý kvietok" či mŕtvy chrobák (nie vždy. Keď má ťažkú chvíľku)... Aj ja mam čosi podobné ako on... Chyba nám obom "mať viac na saláme"

Mozno si to menej vsimat. Deti vedia ako uputat pozornost a tvoj syn to vie na 150 percent 😉. Nerozumie tomu, ze ti tym ublizuje. A ty aj napriek tomu, ze pises, ze nie je rozmaznamy, tak by si mu asi aj to posledne z neba zniesla a to dieta si to nevie vazit a hundre a je nahnevane. Ked to robi teraz, ked ma 7 rokov, tak co to potom bude v puberte??

Autorka, nie celkom, iba v bledomodrom máme doma syna, síce spokojný na výlete, ale cestou domov, doma už nájde niečo, či bolo zlé, čo sa vlastne len jemu deje a blabla… Inak je rovnako citlivý, milý, usmievavý chlapec. My s partnerom také povahy nie sme.
Rovnako prišiel mladší súrodenec a je to o čosi horšie, už začal porovnávať.
U nás tiež asi ADHD, čo si aj ty písala, že vy máte podozrenie. Chodievame k psychológovi a súhlasím s @dagmarovita zamerala by som sa na jeho sebaúctu, sebahodnotenie. Psychologička nám dala rôzne inštrukcie ako to zmierňovať.
Ja sama som si našla pár veci, ktoré nateraz zaberajú. Reagujem na to hundranie vetou a teraz mi povedz, čo bolo dobré a čo sa Ti páčilo a vediem rozhovor iba smerom, aby nad tým uvažoval, že však fasa deň, aj maličkosť by ho mala potešiť. A ešte to zopakujem, že som rada, že sa mu aj niečo páčilo. Ale rovnako mu poviem, že hnev a smútok sú tiež emócie, ktoré musí žiť a že za chvíľu príde z niečoho radosť. Najviac sa nám darí večer, pred spaním je taký uvoľnený, tak preberáme deň a skúšam ho nasmerovať, aby mi povedal niečo pekné z toho dňa a s tým vlastne zaspáva, proste v dobrej nálade. Ale to sú moje formulky a zaberajú na toho nášho, skús si ho pozorovať a cestu nájdeš, prip. ten psycholog poradí. A jasné, že sa nedarí stále, občas kvôli hundraniu už kričím, aj zakazujem, aj plačem 🙂

Tak ale je za mňa úplne úžasné že manžel sa snaží ,mnoho mužov by určite neurobilo pre zmenu čo on,no povahu zmeniť je ťažká pretazka vec

@andula77 moja odpoved ano je ich vela v spolocnosti ..uspesni lekari , ktori idu po diagoze a neuspokoja sa s nie 100 perc vysledkom, pravnici , ekonomovia, ci programatori , vsetci riesia chyby ..su uspesni v povolani a prinosom pre spolocnost, ale su vycerpani sami zo seba a okolie z nich ... aby boli stastni , potrebuju pomoc zvonku ... tot moj nazor

Musíš sa vnútorné ty nastaviť tak, že platí priama úmera. Oni čím viac frflú, tým viac sú v skutočnosti spokojnejší😁
A nebrať si tie výlevy ich k srdcu. Uľaví sa vám obom.

@andula77 autorka, le ved to je slabina citlivych ludi vidia veci a trapia ich, ktore si druhi ani nevsimnu.Moja dcera bola na priijimackach na strednu skolu prisla domov a za sekundu co presla do triedy si vsimla, ze maju otrasne skrinky, opadanu omietku a vedla skoly bola krcma kde vykrikovali ozrani🙂kamaratkina dcera bola s nou a ta nevedela, ze ani presli okolo skriniek a na kolkom poschodi bola trieda🙂este mi aj povedala co mali ucitelky oblecene.Ja si tiez vsimam vsetko do detailu.Moj muz je tiez frflos, ale nie az taky.Jeho mama tiez taky skormuteny trpitel.Raz, ked sme boli na dovolenke na inom mieste stale porovnaval tam bol lepsi bazen, strava ja ho hned stopnem nie som ochotna pocuvat kraviny teraz sme tu, tak budeme si uzivat co mame.
Ja sa tesim zo vsetkeho nebude mi ciciat energiu🙂)ale moj muz je skor samonasieraci typ.Toho dokazu rozladit aj mravce na terase.mne su taki ludia smiesni a vzdy ho vysmejem.
Tvoj syn je citlivy, vnimavy, vobec nie rozmaznany a ty budes tiez, lebo inak by si to hodila zs hlavu a netrapilo by Ta to.Len sa netreba v tom vela pitvat ano, mrzi Ta to, toto sa Ti nepacilo, rozumiem Ti a ideme dalej.Nebudeme rozoberat zmrzlinu pol dna🙂

@janage ano, lebo sa v tom len utvrdzuju aky mal na h....o den.Ja muza hned stopnem, ked zacne nieco negativne a pytam sa ci zazil aj nieco pozitivne, alebo mam zacat ja sa stazovat a pripravit lano🙂mna to nebavi pocuvat.To mas ako deti v skolke jedno mi ukaze oskrete koleno a 5 deti mi zacne ukazovat kde sa zranili, lebo kazde chce polutovat.A to je fenomen to uz zazivam v 3 skolke.To asi pozna kazda ucitelka.kazdemu dobre padne chvilka pozornosti

@fotoarch ja neviem, neurologička spomenula okrem adhd aj aspergera, už som to tu tuším aj písala, už ani neviem co som komu písala 🙈 ale potom to vylúčila, nechala podozrenie na adhd s tým, že v škole sa uvidí a potom rozhodneme ako ďalej. Ale to co popisujes úplne na neho sedí

@shee11 áno, všetko musí byť perfektne, ako sa mu niečo nepodarí tak frfle a zúri ale potom za to obviní niekoho iného. Inak perfekcionizmus (musím priznať) má zase po mne, len ja zase nezúrim, nefrflem ale vynaložím ďalších milión percent aby som to zle spravila dobre, no a úzkosti, neviem. Ja úzkosti mám, ale on neviem, odlúčenie znáša ťažko, prežíva keď ide do škôlky a lúči sa so mnou, plače aj pri rozprávke keď sa niekomu ukrivdí, alebo sa stratí zvieratko. A inak tiež ho poteší maličkosť, stačí mu angličák na narodeniny a ďakuje za to akokeby dostal horskú dráhu s neviem čím

@lolita555 presne, ja si to vážim, ja manžela poznám a viem, že je to pre neho ťažké a viem, že to chce zmeniť. Pri našom synovi to chce mať veľkú trpezlivosť a manžel ju nemá a aj napriek tomu sa snaží, stále hovorím, že iný chlap by možno odišiel, lebo ešte aj diagnózy mladšieho syna nám dajú zabrať a fakt, že nemáme nikoho na pomoc ci občasné stráženie čiže so všetkým mi pomáha on

@fotoarch inak tu niekde na fóre som aj postrehla v nejakej diskusii kde jedna žena písala ako pracuje s dospelými aspergermi a ze je ich veľa, veľa dospelých o tom ani nevie, že majú tú diagnózu. Naozaj musím niečo viac prečítať o tom

@janage to asi budem musieť 😁 len to, že vidím aký je môj muž, tak nechcem aby bol taky syn. Vieš, s mužom som od 16r, sme spolu skoro 20r, niekedy si hovorím, že mal šťastie na mňa 😂 on má aj ľudí okolo seba, len málo, lebo to musia byť ľudia, čo s ním vedia vychádzať, čo ho poznajú a vedia ako na neho. Len čo keď syn nebude mať to šťastie? Co keď s ním nikto nebude chcieť vychádzať? Syn oproti manželovi je viac citlivý, môjho syna sa veci dotknú a trápia, môjho muža len tak niečo neurazí, nedotkne sa ho nikto, preruší kontakt, lebo ten človek pre neho nie je dobrý ak mu povedal niečo zlé

No mne napadlo keďže bol manžel aktívny športovec a v tom čase sa jeho negativizmus až tak neprejavoval, tak by to mohla byť cesta aj pre syna. Dat ho na šport ktorý si vyberie ale tu by som prihliadala aj na to co si myslite vy ze mu sadne a nech chodí aspoň tri krát do týždňa, do toho nejaké sútaže, nech investuje tu negatívnu energiu niekam inde.

@luccija presne ako keby si jeho popísala, naozaj on niekam príde a všetko si všíma, od plafonu až po zem, každú trhlinu.
No máte všetky pravdu, musím si to menej všímať, musím aj ja poľaviť a prijať, že nemôžem mať doma chodiace šťastie a nebudem sa zaoberať maličkostami. Prakticky robím teraz to isté, on už dávno zabudol na včerajšiu zmrzlinu a ja sa tým trápim 🤦‍♀️
Počkám ako bude fungovať v škole a uvidím, čo bude ďalej

@bubuska to nám aj psychologička radila, šport, no problém je jeho časté choroby a astma. Teraz už mal výsledky dobré, vysádzame lieky a spreje, tak snáď už aj zvládne šport. Skúšali sme aj menej náročné krúžky, aj angličtinu, ale v čase korony jeho večný kašeľ bol neakceptovateľný. Snáď už aj toto pôjde lepšou cestou 🙏

@gretuska77 ďakujem, tak máme to asi rovnaké. Ako som písala uz v komentároch, presne tak postupujem.. Keď príde z výletu zo škôlky, musím sa opýtať co všetko sa ti páčilo? Povedz mi všetko pekne co ste robili. Lebo keď sa opýtam ako bolo? Tak ma priestor začať hneď negatívne. A tiež aj za ten večer som písala 🙂 že keď je v posteli tak sa rozprávame o peknom co sme zažili, má nalepenu na stene nálepku ako padá hviezda, tak vždy si ešte aj nejaké pekné prianie spolu povieme, proste tiež aby išiel v dobrej nálade spať.

Najhoršie na tom je, že otec nebude tolerovať tie jeho nálady a možno sa bude k synovi správať rovnako ako sa správali jeho rodičia a starí rodičia ku nemu, keď bol malý, ale zase treba mať na pamäti, či tie nálady nespôsobuje nedostatok nejakých vitamínov, minerálov, nedostatok tekutín, či ho nebolieva hlava, či je oddýchnutý, či má dostatok spánku. Lebo dedia sa povahy, ale dedia sa aj rôzne ochorenia, ktoré spôsobujú nepohodu, zlú náladu, čo je prirodzené, veď keď nás niečo bolí, tak nie sme v pohode a nemáme najlepšiu náladu. Sú ľudia, ktorých organizmus veľmi zle znáša hlad a smäd, stačí aby trochu vyhladli a už sú strašne nepríjemní, konfliktní až neznesiteľní a keď sa najedia, tak sú zase znesiteľní. Takisto sú ľudia, ktorí veľmi zle znášajú únavu, trochu sa unavia a dostanú sa normálne do stresu, už sú nepríjemní, jednoducho musia mať dostatok spánku, dostatok oddychu, životosprávu pravidelnú a akýkoľvek výkyv v životospráve ich úplne psychicky rozhádže.

Deti na otázku ako bolo /na výlete, v škôlke, v škole/ nevedia reagovať. Treba sa opýtať konkrétne /prišiel aj čierny koník do škôlky, či dnes prišiel iný koník - ak majú v programe koníky.../, len na to treba veľa info ohľadom výletu či programu v škôlke, ale oplatí sa to sledovať, viac sa deti potom rozhovoria alebo ísť s nimi na prechádzku alebo v posteli pred spaním s nimi stráviť nejaký čas a nechať ich nech sa sami rozhovoria o výlete, škole, škôlke. Zase aj tie lieky na choroby majú vplyv na psychiku, ale celkovo choroby pridávajú únavu, zhoršujú kvalitu spánku.

zase nemôžeš ešte dieťa porovnávať s dospelým. Nevieš aký bol manžel v synovom veku, to že už dnes reaguje inak ako syn neznamená, že tak reagoval aj ako dieťa, až životnými skúsenosťami sa zmenilo jeho správanie a aj syn nadobudne postupne skúsenosti, ktoré ovplyvnia jeho správanie v budúcnosti.

Jasné, že je nepohodlné mať doma večne nespokojné dieťa, ale na druhej strane je dobré, že v škôlke nie je nejaký problémový a je tam veselý a zase treba brať do úvahy aj únavu, zo škôlky príde už unavený, takže to je normálne že už nie je taký veselý a všetko vidí inými okuliarmi, proste doľahne na neho celodenná únava doma. Netrestala by som ho tak, že ide spať nenajedený, lebo to len si skomplikuješ nasledujúci deň a zase keď sa zotavuje z chorôb, tak výživa je dôležitá. Nechcem vypisovať, že takto deti rastú a že z toho vyrastie, ale nerieš to tak. Mne by prišlo neprirodzené, keby také večne chorľavé dieťa bolo vysmiate večne.

@evabb35 vidíš, to mi nenapadlo ze sa môže v dospelosti zmeniť a obrnit voči ľuďom a už nebude taký citlivý, ale napr ako muž, že si z toho nič robiť nebude.
Viem, všetko si uvedomujem, že môže byť veľa pričiň prečo je taky, no naozaj skôr to vidím v tej povahe s ktorou som chcela pracovať.
Neboj, nechodí často hladný spať 😁 to som myslela, že ak mi ofrfle jedlo, lebo aj také sa stane, že varím dlho a on spustí ako mu to nechutí a on to jest nebude, pritom to jedlo ma rád, len som napr použila bielu fazuľu miesto hnedej a spraví z toho hodinový problém a jedla sa nedotkne, tak jedlo beriem a dovidenia a na druhy deň zrazu zje a povie, že to je jeho najobľúbenejšie jedlo a vypýta si prídavok.
Únava bol u nás častý problém, ráno skoro vstával, ale teraz pekne spí, aj ráno si pospí.

No skúsim to menej riešiť ako mi tu radili, skúsim to brať inak. Ja som teraz tiež dosť unavená a tým, že manžel je stále v práci, tak som stále s deťmi a asi mi to už lezie viac na nervy ako by malo. Manžela stále učím nech nerieši prkotiny lebo sa zblázni a ja teraz robím asi to isté, tak som sa do toho zamotala

Inak mala som problém zaspať, všetko som si nejak dávala dokopy co ste mi tu písali, priznám sa, že aj tie negatívne názory ma rozhodli, tak som sa zamýšľala nad všetkým. Dnes som si vzala voľno a oddychujem, po dlhej dobe som si vybrala háčkovanie a antistresovu vymalovavanku 😁 dobre to padne 😁

psychologička radí šport, ale neviem, či si neuvedomuje ako je takto choré dieťa limitované. Je síce pekné viesť dieťa k športu, ale pri častej chorobnosti sa to veľmi realizovať nedá, keď nastúpi na tréningy po chorobe, zase je chorobou limitovaný, nie je výkonovo tak ako deti, ktoré choré nie sú a to ho môže frustrovať, teda ak ho budú vôbec tréneri tolerovať, ak vôbec na takého tolerantného natrafí, Finančne sa to tiež veľmi neoplatí, lebo zaplatíš a nakoniec dieťa aj tak tam nechodí kvôli chorobnosti. Máloktorý psychológ si uvedomí aké ťažké je zabaviť dieťa, ktoré sa lieči a nemôže športovať, nemôže chodiť na angličtinu...toto je hlavný problém. Aby sa aj v čase, keď nebude na tom zdravotne najlepšie vedel nejako zmysluplne prebaviť, aby bol sám so svojím výkonom spokojný a nebol nakoniec nervózny sám zo seba a z choroby ako takej, možno nejaký hudobný nástroj, maľovanie, modelovanie, niečo také, čo ho bude napĺnať a pritom ho choroba nebude nejako obmedzovať. Keď bude starší už bude zase sám čítať, takže teraz tiež by bolo dobré ho smerovať ku knihám, čítať mu veľa, chodiť s ním do knižnice, do kníhkupectva, aby objavil svet kníh. Aby sa vedel uchýliť ku knižke, keď bude unavený a všetko okolo mu bude liezť na nervy.

pozri, ja varím aj ofrflané jedlo a vďaka tomu moje dieťa nemá problém najesť sa v školskej jedálni, či hocikde inde mimo domu, lebo vie, že sa musí najesť aj keď mu jedlo nechutí. Jasné, že príjemnejšie by pre mňa bolo, keby som počúvala len chvály ako dobre varím, ale ja potrebujem predovšetkým pripraviť dieťa do života a keď ho naučím len na nejaké jedlá, sebe si život uľahčím, lebo viem, že to dieťa stopercentne zje a ešte som dobrá mama a mám pokoj, ale môjmu dieťaťu tým život neuľahčím. V škôlkárskom veku som zobrala dieťa do reštaurácie a vybrala mu zeleninové jedlo, aké mu vôbec nechutilo. No sedeli sme tam, nad tým tanierom, až mi bolo trápne a prepadala som zúfalstvu, lebo som potrebovala dieťa nakŕmiť a bolo mi jasné, že z reštaurácie sýte dieťa neodíde. Ale dieťa podrástlo a už si samé zájde do tej reštaurácie, ktorú z detstva pozná a normálne sa tam naobeduje.

@evabb35 samozrejme, píšem, že sa to občas s jedlom stane, nie je to často a nejdem uvariť iné, jedia prevažne všetko, v škôlke žiadny problém s jedlom nie je a vlastne ani doma, je to občas, čo je tolerovatelne, lebo aj tak nakoniec zje. Jedia zeleninu a aj ovocie, tie hranolky tiež doprajem, však to je nič, neviem, ako aby som to brala ako mi tu písali, že to bolo za odmenu a to si nezaslúžil 🙈😂 to mi je smiešne, bol tam bufet a nič moc na jedenie, z toho nerobím tragédiu a teda aj sa pekne správali tak nevidím problém v tomto.
Áno, s tým športom máš pravdu, nedalo sa s ním chodiť a aj sme platili krúžky a nikam to neviedlo, lebo tam nechodil. Maľovanie ho totálne nebaví, ja rada maľujem a tvorím, som taká kreatívna, takže to s deťmi robím často, tvorenie má rád a aj knihy, čítame veľa. To som tiež spomínala, že knihy o vesmíre, ľudské telo, podmorský svet a podobné mu aj pred spánkom čítam. Rad bicykluje, tak chodíme každú nedeľu keď je zdravý

Pozri,mozno tvoj muz bol presne take iste dieta ako tvoj syn,ale vychovavany stylom,ze nepaci sa ti?smola,tvoj problem a mozno aj prave preto je teraz taky "obrneny".Je rozdiel dieta rozmaznavat, rozdiel vytvarat mu normalne zdrave prostredie pre zivot, s radostami aj zmysluplnym stresom a je rozdiel dieta nechat napospas zivotu stylom my sme prezili,aj ty musis....to je taky altruizmus,o tom by vedeli rozpravat deti z tretieho sveta,co vsetko sa da prezit....z toho co pises usudzujem,ze mi rozumies. Ja som sa tolko napocuvala,aky je syn rozmaznany a ako by mu jedna na zadok pomohla...Ale o to nejde.Mozno sa pri tebe prave tak prejavuje,lebo ma v tebe istotu a doveru a vie,ze moze.A nehovorim,ze to treba tolerovat,ja uz mam tiez urcene hranice,kedy syna vypocujem a kedy ho otocim na pate,ze s tymto sa nic neda robit,uz sa stalo,este sa moze stat a je fajn,ze to moze v teple domova v bezpeci a nad dobrym jedlom ofrflat,ze kolko ludi nema ani to.Ale to uz som sa naucila rozlisovat,kedy ma.naozaj len blbu naladu a kedy ani sam nevie,preco sa tak citi a preco to robi.