Muž ma opustil kvôli mladšej

Ahojte. Píšem sem prvý krát a vlastne idem si po nejakú psychickú podporu, lebo neviem čo ďalej. Nemám sa s kým o tom rozprávať. Len Vás prosím nenadávajte mi že som hlúpa a tak, mám dosť aj bez toho.
Začnem asi od začiatku. S mužom som už skoro 16 rokov, máme dve nádherné deti. Vlastne všetko sa to začalo tak povediac pri druhom tehotenstve. Po pár mesiacoch po narodení druhého dieťaťa som sa dozvedela že môj muž ma podviedol so susedkou. Zrútil sa mi vtedy celý svet. V živote by ma nenapadlo, že je schopný takého niečoho. Nehnevala som sa, bola som skôr sklamaná. Najhoršie bolo že som sa za to hanbila, lebo pre mňa to bolo moje zlihanie, že som ho nedokázala uspokojiť a musel hľadať inde. Ja viem že má trošku vyšší sexuálny apetít než ja a v tom čase som bola tehotná, lenže to nie je fér. Ja by som v živote nič také nespravila. No ale prešlo to, odpustila som mu ale nezaudla. Susedke ( mimochodom mojej najlepšiej priateľke) som napísala že už ju v živote nechcem vidieť. No vlastne sa aj odtiaľto odsťahovala lebo si niekoho našla a opustila muža aj dve deti už vlastne skoro dospelé. Tak sme žili ďalej. V mojej naivnej hlavičke šťatne.
Ale po čase začali problémy, videla som na mužovi že je stále nervozny, že ma prestal objímať, to že mi nepovedal ľúbim ťa ani nepamätám. Jeho astma sa mu zhoršila, to pre mňa znamenalo a vlastne že vraj to tak naozaj je, problémy s dýchaním súvisia s dusením niečoho v sebe.
No bolo to čoraz horšie a horšie, teraz pred Vianocami to grádovalo, videla som na ňom že je na tom psychicky veľmi zle. Povedal mi, že by bolo najlepšie keby som si niekoho našla. No ja nie som človek ktorý len tak ľahko sa s niekým dá dokopy. Mne hlúpej to nejako nedochádzalo, stále som žila s hlavou asi v oblakoch, že všetko sa napravý. Aj sa mi podarilo schudnúť zopár kíl, ale po dvoch tehotenstvách zaradom, je moja postava hrozná. V tom som ho aj chápala že ho asi sexuálne nepriťahujem a viem že jemu sa páčia štíhlejšie s plochým bruškom a peknými stehnemi. Vianoce aj nový rok sme nejako prežili, no náhoda dala a dozvedela som sa že má druhú. Neuveríte ale dcéru mojej susedky s ktorou ma podviedol. Neuveriteľné viem. Ako zo zlého filmu. Dievča bude mať teraz 22, ja mám skoro 34. Najhoršie je že sme sa stretávali dennodenne, kávičkovali sme, starala sa mi o deti, ináč super baba fakt. Mala som ju rada a blbé je že ju aj mám. Neviem s tým už nič urobiť. Trvá im to už dva roky takže bohužiaľ, je to už tak ďaleko že ani som nepokúšala. A teraz nastane asi ten moment keď si poviete že som asi nie normálna. Ani raz som sa s ním od vtedy nehádala, s ňou tiež nie. Zavolala som si ju na kávu, nech povie ako si to teraz celé predstavuje. Komunikujeme úplne normálne všetci traja. Ľúbim ho strašne veľmi a chcem aby bol šťastný, ale so mnou šťastný nebude. Keď bude šťastný tak bude aj zdravý a naše deti budú mať ocina ktorého tak zbožňujú. Dohodli sme sa že dievča urobí teraz štátnice a pohľadajú si nejaký podnájom. Ja ostanem v našom dome s deťmi. Sama. Neviem si to ani predstaviť.
Prečo sa stále za to hanbím? Prečo sa neviem na nich hnevať? Prečo si dávam stále za vinu, že mohla som sa o seba viac starať, cvičiť každý deň nech vyzerám božsky? Toto ma zožiera najviac.
Neviem ako dlho im to vydrží, na jednej strane som rada že je to ona lebo deti nebudem musieť dávať na víkend k cudzej tete, ktorá by sa bohvie ako chovala k nim. Takto viem že bude o nich postarané, lebo ju majú radi a ona ich tiež. Bojím sa čo bude ďalej. Bojím sa že nikoho nebudem mať. Ale mám deti, tie stoja za všetko toto utrpenie.
Jedno mi ale chýbať nebude. Tie žiarlivostné scény za každú blbosť a podozrievanie, že niekoho mám a s niekým si iste píšem. Vlastne mi stále chcel vsugerovať že robím to isté čo on a som taká istá. Potom by možno nemal také výčitky. Nikdy som si s nikým nepísala a nikoho nemala. Ini muži boli pre mňa tabu.
Ale aj tak budem tvrdiť že je najúžasnejší chlap, otec a priateľ pod slnkom. Že si neviem predstaviť život bez neho. Hlúpe viem.
Tak čo teraz, ako začať odznovu?
Prepáčte že som sa tu tak rozpísala ale aj sa mi trochu uľavilo. Ďakujem