Je potrebné chváliť dieťa?
Caute, vsade citam zeny, ze nemam pochvalovat svoje dieta, ked nieco dokazalo typu: aky si sikovny, a potlieskat, ale iba komentovat cinnost: napr. pekne si hodil tou loptou, ake velke slniecko si nakreslil, vidim, ze si dal na tom zalezat, atd.
Ze tym padom, nebude zavisly od pochvaly a bude sebavedomejsi. Nebude sklamany, ked ho niekto nepochvaly.... Ale co ja viem.... Ja som ho doteraz stale pochvalovala tym, aky je sikovny a aj zatliaskala sem tam.
Co si o tom myslite?
Chválim, chválila som a aj budem. Pre moju dcéru funguje pozitívna motivácia viac ako dáky trest. A je mi úplne jedno čo píšu že by sa malo/nemalo robiť. Človek by mal počúvať svoj "sedliacky rozum" a neriadit sa len tým, čo niekde pecita
toto si pamätám že robila naša suseda ako pošahaná.Stále iba tlieskala,ziapala hikala.Normálne som sa musela rehotať ako jej šlahlo na mozog.S deťmi sa treba rozprávať normálne, zrozumitelnou rečou ako s parťákom.Normálne pochváliť ale nerobiť zo seba dilina a šaša.Aspoň mne to pride trápne a smiešne
Reakcia na činnosť dieťaťa je žiadaná. Postupne sa znižuje počet reakcií, ale stúpa na intenzite.
Teda malé dieťa vo veku batoľaťa vníma túto reakciu ako pochvalu. V pubertálnom veku bude reakcia vnímaná ako kritika.
Mám batoľa. Reagujem na neho aj potleskom. Či to bude správne neskôr, ukáže čas.
Ku potlesku : vnímam ho ako záver úspešného divadelného predstavenia, záver emocionálneho hudobného koncertu, vyjadrenie uznania pre niekoho, kto venoval nespocitatelne množstvo neúspešných pokusov a (ne)spocitatelne množstvo úspešných tréningov, nácvikov, opakovaní.
Potlesk je žiadaný pri emocionálnych prejavoch, keď nemá dostatočnú intenzitu, akoby v ušiach chýbal.
Pochvala môže byť aj úplne tichá, vyjadrená postojom, vyjadrená v očiach, vyjadrená aj zavretými očami a prejavom spokojného vlaha z dobre vykonanej práce.
Chýba vtedy pocit pochvaly pri vykonaní zamestnania? Keď sa dieťaťu od narodenia vštepuje potreba zamestnať sa činnosťou, potrebou určiť mu smer, pripraviť mu cestu, pripraviť mu prekážky, alebo tie prekážky prídu matke samé pri skĺbení ,,desiatich" zamestnaní na matku na plný úväzok?
Pozitívna motivácia je záverom pre hodnotenie, alebo má byť hodnotenie pozitívnou motiváciou?
Pochvala by bola synonymom pre pozitívnu motiváciu, ak je hodnotenie kladne. Ak je hodnotenie záporné, motivácia sa stáva kritikou v ušiach dieťaťa/ dospelého.
Vytvorenie návyku, že dieťa bude hodnotené v budúcnosti od reakcie iných, je cesta k hodnoteniu.
Vytvorenie návyku na pozitívnu motiváciu je cesta dieťaťa ku dospelému, kde dieťa sa zmenou na dospelého dokáže preniesť do úlohy toho, kto dokáže motivovať ostatných ku pozitívnym, kladným, žiadúcim výsledkom práce.
samozrejme, že je to potrebné, ale zase so zdravým rozumom, nie chváliť ho za obutie ľavej aj pravej papuče zvlášť, potom vlastne už tá pochvala stráca zmysel
@stanislavicenka krása, takto by som tochcela aj ja!
Ja som casto naozaj unesena z niecoho, co maly urobi, povie, vytvori...tak chvalim. Neviem, preco by som to nemala prejavit. Podla mna je ta teoria s nechvalenim extremisticka. Moze sa stat, ze sa dieta stane zavisle na pochvale, ale to podla mna len vtedy, ak je pochvala za vykon jediny prejav priazne alebo pozornosti od rodica. Rodic, ktory bezne prejavuje priazen a naklonnost len tak, bez specifickeho dovodu, tak kludne moze chvalit a neriesit, ci je to spravne.
A ci je potrebne chvalit? Mne osobne napriklad chybala priama pochvala od otca, v dospelosti sme to spolu preberali. On mal pocit, ze netreba, ze "dobre sa chvali samo." Neviem, ci by to chybalo kazdemu, ale mne chybalo.
Ja chvalim skoro stale, dako extra som sa nad tym nezamyslala, robim to intuitivne. A nielen deti, ale aj ostatnych okolo seba, som uz taka 🙂 Nemyslim si ze by to malo mat na moje deti zly vplyv... keby som im za kazdu dobru vec dala sladkost alebo inu odmenu, to by som povazovala za nespravne, ale pochvala, usmev, pohladenie, to podla mna dietatko zahreje na dusi a nesposobi nic zle 🙂 moj nazor..
@lentak1223 zabite sebavedomie teda vzniklo z coho ? Jasne, ze mama robila to najlepsie, co mohla, vacsina normalnych ludi robi to najlepsie, co v tej chvili vie. Ale sama pises, ze vychova bola taka, ze zanechala zabite sebavedomie. Predo mnou nemusis obhajovat svoju mamu. Myslim, ze vela z nas to tak malo. Mna nevynimajuc. A pritom nemozem povedat, ze by som nedostala od mamy dost lasky. Ale narobila aj kopu chyb, ktore jej nevycitam, len sa ich snazim napravit a premyslat o tom.. A tak isto aj ja spravim kopu chyb. A nikde nepisem, ze robis nieco tak, ci onak, pisem, ze ak by si to tak robila, robis dalsi extrem.