Láska k vlastnému bábätku: Kedy prichádza skutočné šťastie?
Ahojte maminky, mam takmer 3 mesacne babatko, porod som mala celkom tazky, stratila som vela krvi, bola som na JISKE, s malym som v nemocnici stravila az tretiu noc, kojila som tam malo pretoze som vobec nemala mlieko a maly viac menej spal, a ja som sa citila velmi slabo a zle, po prichode domov som tiez nejakym sposobom “kojila” avsak to urcite pre maleho nebolo dostatocne lebo stale plakal a ostala mu taka placliva povaha doteraz, kojenie nam nejde, natrapili sme sa cele tyzdne, preto uz dostava UM, a raz do dna mm, co odstriekam, to je ale nepodstatne, co chcem povedat je ze svoje babatko milujem, ked niesom s nim chyba mi, stale nanho myslim, prve tyzdne ked plakal a nevedela som preco, plakala som s nim, vycitala som si ze som zla matka, ze ho neviem utisit, ze sa citim osamelo, narazila som na clanky o poporodnych blues a zrejme som to aj mala, po cca mesiaci to preslo, co ale nepreslo je to, ze sa citim stale neisto, bojim sa, ze ked zacne plakal nebudem ho vediet utisit, bojim sa, ze ochorie ze sa mu nieco stane, niesom schopna doma nic urobit, ked ho muz vejme von, chytro navarim, vyvesam pradlo, a cosi nevyhnutne bud kupim alebo poupratujem, muz zas ozehli, nachysta mi jest ked moze atd… ale ja cele materstvo stale beriem ako “povinnost” a neviem kde su tie pocity neskutocnej lasky a stastia a uzivanie si materskej, ja sa citim unavena, neista, ked sa na mna maly usmeje vtedy jedine mam slzy stastia aky je nadherny… ale to najkrajsie obdobie zivota nezazivam, je to presny opak, citim sa akoby som ani nemala byt mamou, nikto nikdy nehovoril o tom ake narocne to je, aka obrovska zmena v zivote zeny pride, nemoct si ist kedykolvek hoci len do obchodu, na kavu… von… neberte to ako stazovanie, len ma to velmi zaskocilo, a zaujima ma, ci ta skutocna laska a uzivanie si dietatka pride… od tych skusenejsich mamiciek 🙂 samozrejme ako tusite, som prvorodicka
neodsudzujem ta ani nic, len tomu nerozumiem a snazim sa to pochopit...ze ako je take nieco mozne 😢 ja som v momente ako mi podali dietatko do ruk, pocitila nekonecne stastie a lasku, ale tak viem, kazda sme ina...iba to nechapem. a neviem, ci sa take nieco da "naucit"
neodsudzujem ta ani nic, len tomu nerozumiem a snazim sa to pochopit...ze ako je take nieco mozne 😢 ja som v momente ako mi podali dietatko do ruk, pocitila nekonecne stastie a lasku, ale tak viem, kazda sme ina...iba to nechapem. a neviem, ci sa take nieco da "naucit"
@fomelka presne toto potrebovala citat...
"zaujima ma, ci ta skutocna laska a uzivanie si dietatka pride… " Pride.
Ja som pri kazdom mala pocit, ze mi na krk zavesili bremeno. A ze to nemyslia vazne, ze ja toto mam absolvovat (a znova a znova). A prist o svoj volny cas, svoje pohodlie, o to, ze sa moj svet toci len okolo mna.
Pocity take, ze je to moje dieta, siahnite nan a uhryznem vam ruku, ale kludne by som prijala poziciu pani markizy, ktorej nosia kojne a pestunky dobre vychovane usmiate dieta na ukazku raz denne na hodinu.
Lebo som z toho mala taky stres, ako to ja zvladnem (a to aj ked som uz dieta mala, tak dalsie dieta bola nova vyzva. Ziadna samozrejmost skusenej matky pluku.).
Kazdopadne, cca po mesiaci tieto pocity zmizli. Len co som sa ako-tak zabehla a nasla system a ten fungoval. To ma ukludnilo.
Tak potom uz som si to pomalicky zacala uzivat.
Podla mna sa ty bojis byt uvolnena. Kludna. Sebavedoma. Si tak trochu v krci.
Neboj, aj v tom mojom systeme, ked sa dieta rozplakalo a nenasla som hned pricinu (hlad, plienku, unavu, ...), aj ja som zase mala instantne naspat stres, ze co teraz. Tiez som neznasala, ked plakali, lebo som vzdy bola na ihlach, ci sa nieco vazne nedeje, a vzdy si hovorila: Hlavne sa preboha nerozplac.
Ziadna nie sme dokonala.
A plac novorodenca je sam o sebe hned stres level 100 (nehovoriac, ze evolucne sme na to namotani, aby ten plac v nas spustal emočnú odozvu hrozby a stresu. Aby sme boli nuteni reagovat. Novorodenec vlastne ani inu moznost na prezitie nema, ako vyvolat reakciu dospeleho. A ty to mozno mas citlivejsie nastavene, nez priemerny clovek.).
Tak sa tym az tak netrap. Je to ako je. Nevadi.
A dieta rastie, nebude vecne malicke. Raz toto skonci. Bude dobre.
@anonym_autor maminka, vsetko co prezivas, je uplne normalne. Laska pride postupne teraz je to vsetko este cerstve... mam 3 deti. Zazivala som s prvym presne to, co ty...neboj. vsetko sa pistupne naucis, a vsetko postupne spracujes...pamataj: kazdy mesiac bude lepsi. Budes dobrou maminkou. PS: cas na zozratie babatka este len pride ... neboj...
Ja ta chcem iba podporit, ze to co prezivas je uplne normalne a tvoje pocity su beznejsie, ako nejaky pocit "nekonecnej lasky", ktoru musi zazivat kazda matka hned ked zazrie svoje dieta lebo vsak my zeny sme takto naprogramovane a kazda ktora takto neciti ihned, je vadna a na odsudenie 🥴. Ja som bola odlucena od svojho syna 11 dni po porode...po 11 dnoch mi ho dali a a ja som vlastne ani nevedela, co mam citit, vtedy som citila iba extremny strach.
Casom to vsetko pride, uvidis ❤️....u mna sa ta laska stupnuje kazdym dnom viac a viac.
neodsudzujem ta ani nic, len tomu nerozumiem a snazim sa to pochopit...ze ako je take nieco mozne 😢 ja som v momente ako mi podali dietatko do ruk, pocitila nekonecne stastie a lasku, ale tak viem, kazda sme ina...iba to nechapem. a neviem, ci sa take nieco da "naucit"
@fomelka ulavilo sa ti? Citis sa ako lepsia matka teraz?
Aj ja som bola prekvapená, že keď som porodila,nebolo to také ako ženy opisovali,že nekonečná láska. Proste som mala dieťa. Ale....tá láska prišla neskôr,keď sme si v podstate jeden na druhého "zvykli". Neboj,chce to len čas. Teraz si ešte moc unavená a zo všetkého v strese. Áno, určite raz ochorie,dokonca sa mu aj niečo stane (pád,úraz), ale čím viac vecami si prejdeš, tým to už nebudeš brať tak vážne.
@anonym_autor ja som tiež nezažila ten pocit nekonečnej lásky pri pôrode. Prišiel pomaly a postupne, v priebehu pár mesiacov. A nemyslím si, že milujem svoje dieťa menej ako iné matky. Zmenil sa ti život, denný rytmus, musíš si zvyknúť, neboj sa 🙂 je to úplne normálne
V prvom rade si nevyčítaj, že nie je dojčený.
Napadlo ti vôbec, že ten ťažký pôrod sa mohol tebe prejaviť na mlieku a nemu plačlivosťou? Veď bábätko už v maternici cíti. Pre neho to bol tiež stres. Inak ako plačom s tebou komunikovať nevie. Ním ťa upozorňuje na väčšinu vecí, ktoré potrebuje, aby si riešila.
Prvé 3 mesiace sú ešte veľmi krátka doba od pôrodu, zotavuješ sa a zároveň sa staráš o mláďatko a k tomu máš kopu povinností. Skús robiť iba naozaj nevyhnutné veci, drž bábätko v náručí, hladkaj ho, láskaj. Kašli na bordel, raz sa to všetko uprace.
Podľa tvojich slov bábätko ľúbiš, ale vďaka ťažkému pôrodu a "šokovej terapii" od začiatku si materstvo ešte nevieš užívať tak, ako by si chcela.
Tvoj zdravotný stav sa lepší, krv je v poriadku?
Dobré je, že manžel je zapojený a postará sa, že nemusíš všetko robiť sama. Nie je to samozrejmosťou.
@anonym_autor si dobrá mama.Staras sa o neho,bojíš...to sa inak budeš celý život a čím bude starší, tým viac🤣všetky emócie sú normálne aj si unavená, zmenil sa vám život ten prvý pol rok, je náročný.A niekedy aj roky😉to by si videla ako ho ľúbiš, keby si teraz mala ísť na týždeň prec.Oddychuj užívaj si čas za chvíľu prídu prikrmy, rozbehne sa po byte zase to bude iné.Ze si neistá je normálne musíš si verit, že kto mu má viac rozumieť ako vy s mužom.Kazde dieťa plače a výchova, starosti a radosti s detmi stále sa niečo mení a aj v puberte niekedy nebude vedieť či robíš dobre, alebo zle.Prave takéto citlivé ženy bývajú veľmi zodpovedne a zbytočne si robia zo všetkého stres
Píšem anonymne lebo by ma ti zviezli pod čiernu zem… mám dcéru plánovanú a syna ktorý bol neplánovaný - stalo sa, nechceli sme chlapca. Má pol roka, milujem ho nadovšetko je to môj usmievavý krásny chlapček ❤️ ale tá láska neprišla hneď ako pri prvej dcére. Keď som s ním ostala po pôrode sama na izbe tak som mala hrozne myšlienky, chcela som odísť domov a nechať ho tam, stále som sk hovorila že zo nebolo okej nechať si ho. Doma tak isto, všetko som robila len tak z povinnosti, tiež som stratila veľa krvi, bola som mimo a unavená. Ale keď mal malý tri mesiace tak dostal ťažký zápal pľúc, ostali sme spolu v nemocnici. Bol vo vážnom stave a ja som si až vtedy uvedomila aká som hlúpa. Úplne akoby som vytriezvenia. Mala som poporodnu depresiu. Pár dní čo sme ostali spolu sami v nemocnici bolo pre mňa zlomových. Nadávam si za to doteraz. Neľutujem ani chvíľu stravenu s ním, je úžasný len ja som bola hlúpa. (Navštevujem psychológa).
Daj tomu čas, pripadne vyhľadaj pomoc ❤️
Ahoj, je to prvé bábatko, tvoje pocity sú úplne normálne. Mala som rovnaké a svokra mi povedala vetu, ktorá mi vtedy dobre padla: koľko žien sa nestará a nejak dieťa vychovajú, ty sa staráš a robíš maximum, dieťaťu nič nechýba, buď pokojná. To potrebuje najviac....Ako sa vraví, jedno dieťa je na strach a ja som ho mala veľký, presne ako píšeš. Normálne som sa nevedela uvoľniť a užiť si to.... Pri druhom už som nemala toľko času dieťa sledovať...ten strach majú maminy asi vždy, len vekom a počtom detí ho vedia lepšie spracovať. Teraz majú deti 4 a 8r a prvé roky boli pre mňa top, ale ten väčší strach opadol, keď mali cca 2,5r a vedeli vyjadriť, čo ich trápi. A že nič nestíhaš, je tiež pri dieťatku prvom ok, kým sa do toho dostaneš. Skvelé, že manžel je rovnocenným partnerom a rodičom. Bude lepšie ... príde čas, keď nabehneš na rutinu, dieťa ťa nebude potrebovať prítomnú 24/7 a aj si viac porobíš.
@anonym_autor napisem to uplne jednoducho...keby si maleho nelubila a nebola tam laska, ...tak by ti bolo jedno ze place, neplakala by si s nim, nebala by si sa ci ho budes vediet utisit, nechybal by ti ked je prec, nepochybovala by si o sebe ci si dobra matka. Si dobra matka! ...ja som tuto neistotu mala tiez pri prvom a uz v nemocnici 🤦♀️ a trvalo to isty cas, aby ta neistota presla. A ze sa obcas vrati, je tiez normalne.
To co prezivas, je uplne normalne. Asi kazda sme mali nejaku predstavu, no ale realita bola uplne o niecom inom, na co mna tiez nikto nepripravil. Stala si sa matkou, je to velka zmena pre zenu aj fyzicky aj vnutorne, ale zvyknes si.
Prve mesiace su popravde o neustalom krmeni, uspavani, prebalovani, o "zvykani" si na dieta. Stastie je presne to, co pises...ked sa dieta 1x usmeje, ked mozes pozerat ako spokojne spi, ked vidis pokroky ze chyti hracku apod. Neskor budes vidiet, ze na teba reaguje a uz ti bude davat spatnu vazbu.
Materinsky cit je v nas, ale laska k dietatu je vztah, ktory sa casom buduje a vytvara. Ani ja som to nemala, ze Bum a je tu uzasny pocit lasky a stastia. Su to tie vzacne momenty, ktore pridu popri tej beznej rutine a starostlivosti. Pri prvom som to tak citila, ze ta laska akoby casom rastla...hlavne ten prvy rok, ked uz bolo menej starostlivosti a viac casu na hry apod.. Pri dalsich to uz bolo ine, to prve dieta je taka velka zmena pre zenu...ale aj pre muza.
A este, vyrozpravaj sa a manzel moze byt a mal by byt velkou oporou v tomto case zmeny.
Verim ze tieto pocity ma kazda mama. Najhorsi a zaroven najkrajsi je prave ten zaciatok.
Tazke v tom ze nevies co je babatku ked place. Len skusas co asi mu moze byt.
Neskor ti povie same ale pridu ine situacie a okolnosti ktore ta budu "zneistovat". To sa s nami mamami povezie asi az..... naveky.
Pri druhom babatku som si uz bola o nieco istejsia. Uz som skor vedela co ako. Pri prvom som ozaj dlho fungovala ci robim dobre. Ako krmit. Ako obliekat... 🙈
@anonym_autor ja som toto tiez v sebe hladala,dcérku som milovala,bola vymodlene vysnene dieťatko po ktorom sme roky túžili ale hladala som to. V porodnici si moja hlava nevedela zvyknúť na novu udalosť, pri sekcii mi bolo zle, po nej som mala problemy. Cítila som lásku ale neprecitovala som to podla očakávaní a popisu ostatných mamiciek co ma mrzi kedze rozumovo som vedela ze prežívam nekonecne stastie. Btw dcérka bola narocne babatko. O pár rokov som porodila chlapceka a uz na sále som plakala a akosi to inac prežívala, asi preto,ze mi to bolo dopriate znova prežívať ❤️ lepsie som zvládla sekciu aj kojenie aj vsetko prebehlo hladsie, maly bol spokojny. pevne verim ze obe prípady su v poriadku a nezanechalo to ziadnu ujmu kedze oboch ich milujem najviac na svete
neodsudzujem ta ani nic, len tomu nerozumiem a snazim sa to pochopit...ze ako je take nieco mozne 😢 ja som v momente ako mi podali dietatko do ruk, pocitila nekonecne stastie a lasku, ale tak viem, kazda sme ina...iba to nechapem. a neviem, ci sa take nieco da "naucit"
@fomelka No vidíš a ja som takéto nefalšované šťastie a lásku pocítila, ked som si kupila nové auto a sadla si do neho. A potom som to zažila ešte raz, ked sme sa sťahovali do nového domu. To bola taká radosť, ze som takmer lietala, smiala sa a plakala zároveň. S narodením deti sa mi takéto pocity vôbec nespájajú. Mám ich rada, teším sa z nich , ale takýto emočný priliv na mňa v súvislosti s nimi nikdy v živote neprišiel.
@anonym_autor Ono vies, to ze to bude zmena si urcite vedela. Ved predsa kazdy normalny dospely clovek vie, ze nemat dieta a mat dieta je urcite rozdiel. A keby ti aj neviem co rozpravali ludia, kazdy len zo svojej skusenosti ti povie. Jeden clovek povie ze to je strasne narocne, tazke, depresivne, mebavi ju to, nevie sa dockat kedy pojde do prace od dietata, kedy vyrastu deti atd. Atd. , dalsi ti povie ze je to krasne, parada, babatko papa, spinka a rozmyslaju o surodencovi, ze sa v materstve nasla, dalsia ti povie keby bolo len zdrave, lebo s takou a takou dg. Je to velmi narocne, nic nestiha, nema ju kto vystriedat, dalsia ti povie vsetko super len muz robi v zahranici, na vsetko som sama....skratka chcem tym povedat, cokolvek by ti hocikto vravel, tehotenstvo, porod a potom dozivotne rodicovstvo je neprenosna skusenost. Nikto ti nepovie dopredu ake budes mat prave TY dieta, nikto ti nepovie ako budes prave TY zvladat nevyspatie, aka bude TVOJA nervova sustava , ako bude reagovat na to vsetko. Takze to je velmi tazko povedat len "nikto mi nic nepovedal, ake je to narocne" . Ale keby ti aj povedal, vedela by si si to realne predstavit ? Ako to bude konkretne u teba, vedela by si to precitit dopredu a na zaklade toho by si sa rozhodla ? Asi nie. Neda sa to. Chvalabohu. To by ludstvo fakt vymrelo, keby vsetko dopredu vedelo.
Vies kedy to prišlo mne? Keď maličká začala sedieť a prevaľovať sa. Ja som dcérušku milovala od prvej chvíle, ale dobrého polroka som si lásku a radosť nemohla vôbec užiť, lebo všetko prehlušoval obrovský strach. Niekedy taký silný, že som mala pocit, že ma fyzicky dusí. Celé noci som bola hore a rátala sekundy medzi bliknutím monitoru dychu, ľudí som začala vnímať ako petriho misky s choroboplodným potenciálom, nemohla som malú ani niesť po schodch, lebo som mala katastrofické scenare, ktoré mi roztriasli nohy.
Veľa sa hovorí o popôrodnej depresií, ale popôrodná úzkosť existuje tiež. A je poriadny záhul na psychiku. Zvyčajne odznie tak do pol roka. U mňa to začalo byť lepšie, keď moja dcérka začala hádzať veci o zem, blabotať, sedieť. Už nebola taká bezbranná. Teraz má 16 mesiacov, má energiu za troch a vie si vytrucovať svoje. Uvidíš, že ti bude lepšie, keď tvoje bábo trochu podrastie a úzkosť popustí. Aj keď strach zostane, ale v normalnej miere. U mňa to bolo prvé mesiace na psychiatra rovno. 😅😅
Cele “toto obdobie” si si z casti sposobila sama. S kojenin sa nemas trapit- ak to ide ok, ak nie tak das UM hned a zivot ide dalej, spokojna mama=spokojne dieta. Ano tvoje dieta sem tam ochorie a aj spadne na zadok ked sa bude ucit napr. chodit a vzdy ho nebudes vediet rychlo a podla tvojich predstav utisit ked zaplace, ale to je uplne normalne, co normalne nie je, ze mas taketo “veci” ty v hlave a jedine stastie pocitujes ked sa na teba dieta usmeje. Ze si nevies doma nic popri malom miminku porobit kedze vacsinu casu este spinka je tiez zvlastne. Ako prvu vec sprav, ze si kup kocik a potom mozes ist s dietatkom na nakup/ na kavu/ na postu no skratka hocikam kde budes chciet a potrebovat ist. Uzivat si to zacnes vtedy ked si to ty vsetko nastavis a prisposobis tak, aby si sa venovala malemu, ale nejak velmi nemenila svoj zivot a priority. Mam dve deti a viem o com hovorim 🙂 Vela stastia 🍀
Mna fascinuje ako si vacsina zien cele materstvo idealizuje a predstavuje si ako bude kocikovat babatko, len uz sa potom nezamysli nad tym ze ked pride domov tak si nevylozi nohy na gauc ale naopak nebude mat cas ist ani len na wc lebo bude stale obskakovat len okolo dietata.. bohuzial, je to velmi caste, materstvo nie je jednoduche a bude to cele este narocnejsie.. ale neboj sa, po roku (ktory uvidis ze ubehne velmi rychlo) zrazu zistis ze uz ste ty aj dieta zohrata dvojka a postupne bude prichadzat viac a viac momentov kedy si materstvo budes uzivat
ale veď aj toto je skutočná láska: "ked niesom s nim chyba mi, stale nanho myslim"
si v kolotoči povinností a emócií, si unavená, podráždená ... ale to všetko prejde ...
a ostane už len tá láska - ktorú cítiš aj teraz, ale kvôli ostatnému ju až tak nevnímaš ... 🙂