Dokončili by ste školu, len kvôli titulu?
Ahojte,
dostudovali by ste vysoku skolu aj ked to nechcete robit iba kvoli titulu? Hlavne ja mam kvoli tomu psychické problemy a neviem ci mi to stojí za to.
Asi si len málo veríš.
Po prvé, pokiaľ si prešla fonetikou a fonológiou, sprostá a nemožná nebudeš.
Po druhé, zažila som špeciálnu pedagogičku, ktorá bola aj logopéd a šušlala. Tak hádam až tak zle na tom nie si.
Tiež som mala krízu, ale až v piatom ročníku, ale doštudovala som učiteľstvo, bola som 1 z mála tých, ktorí vyštudované aj robili.
Teraz chodím s dcérou na logopédiu, keď vidím, aká je to fajn prácička, ľutujem, že som to nešla študovať.
Oproti učeniu si len s 1 dieťaťom.
Neuvažovala si, že by si robila trebárs asistentku v škôlke, tam by si sa možno osmelila, získala iný pohľad?
U nás v škôlke majú asistenta, ktorý s deckami cvičí podľa Eľkonina.
Škola plná teórie a životná prax sú sakra rozdielne.
Doštuduj, maj titul a potom sa rozhoduj, čo ďalej. Nikde nie je napísané, že musíš celý život robiť to isté. Môžeš ešte vyštudovať hocijaký iný odbor, urobiť si doktorát. Nehádž flintu do žita.
@elz1920 Ďakujem za odoved
@laurah aký druh psychických problémov máš? Si si istá, že sú to ozaj psychické problémy? Lebo to môže byť len nepohoda, váhanie, skľúčenosť. To ešte nie je psychocký problém. Je to len smútok alebo trápenie kvôli štúdiu. Nedôveru vo svoju reč nechaj na iných. Keď si už v 4. ročníku, tak určite nemáš rečové vady, ktoré by ti bránili v povolaní. Ak nechceš robiť tuto prácu tak ju nerob, ale školu už dokončí. Rok je z dlhodobého hľadiska nič. Hore dole. Keď to skončíš budeš mat čosi za sebou, niečo ukončené, hoci budeš robiť niečo iné. Nejde o titul. Ide o ten pocit, zvládla som to, nejaký míľnik mám za sebou. Ak máš predsa len psychické problémy, napríklad ľahká úzkosť alebo depresia, choď za psychológom, nechaj si poradiť a hľadaj pozitíva ktoré sú.. Ja ťa chápem, mladý človek sa ešte len hľadá a pochybnosti ho zneistuju. Ale súčasne mladý človek ma veľa možností. Rozhoduje sa a cesty sa ešte len otvárajú. Môže skúšať. Neskôr napríklad ja už logoped nebudem. Hľadáš miesto pod Slnkom. Neboj sa. Určite ho nájdeš. To len teraz máš chvíľku zlú. Je normálne, že nie furt všetko ide. Po mrakoch príde slnko určite.
@laurah aký druh psychických problémov máš? Si si istá, že sú to ozaj psychické problémy? Lebo to môže byť len nepohoda, váhanie, skľúčenosť. To ešte nie je psychocký problém. Je to len smútok alebo trápenie kvôli štúdiu. Nedôveru vo svoju reč nechaj na iných. Keď si už v 4. ročníku, tak určite nemáš rečové vady, ktoré by ti bránili v povolaní. Ak nechceš robiť tuto prácu tak ju nerob, ale školu už dokončí. Rok je z dlhodobého hľadiska nič. Hore dole. Keď to skončíš budeš mat čosi za sebou, niečo ukončené, hoci budeš robiť niečo iné. Nejde o titul. Ide o ten pocit, zvládla som to, nejaký míľnik mám za sebou. Ak máš predsa len psychické problémy, napríklad ľahká úzkosť alebo depresia, choď za psychológom, nechaj si poradiť a hľadaj pozitíva ktoré sú.. Ja ťa chápem, mladý človek sa ešte len hľadá a pochybnosti ho zneistuju. Ale súčasne mladý človek ma veľa možností. Rozhoduje sa a cesty sa ešte len otvárajú. Môže skúšať. Neskôr napríklad ja už logoped nebudem. Hľadáš miesto pod Slnkom. Neboj sa. Určite ho nájdeš. To len teraz máš chvíľku zlú. Je normálne, že nie furt všetko ide. Po mrakoch príde slnko určite.
@slovakboy ja beriem lieky na uzkost a depresiu ale pri tomto cítim take navaly uzkosti ze som si uplne zle vybrala, ze som slapla vedla, ze to nie je praca pre mna, ze to nemozem robit, ze v tom nevidim zmysel a ze nejdem v zivote dopredu ale dozadu:(
@slovakboy ja beriem lieky na uzkost a depresiu ale pri tomto cítim take navaly uzkosti ze som si uplne zle vybrala, ze som slapla vedla, ze to nie je praca pre mna, ze to nemozem robit, ze v tom nevidim zmysel a ze nejdem v zivote dopredu ale dozadu:(
@laurah tie návaly úzkosti sú zo zlých myšlienok. Presne ako si ich teraz opísala. Vzala si si do hlavy myšlienku, že si si zle vybrala. Mal som spolužiaka , ktorý sa rozhodol hneď v prvom ročníku, že pôjde na dizajn a oddelí sa od nás strojárov. Začali sme spolu ale postupne na nich začali klásť menšie nároky na odborne predmety, v ktorých bolo veľa matematiky a fyziky tuhých látok a dynamiky. Namiesto toho mali ucitelov umelcov a veľa maľovali a kreslili umelecké diela. Zátišia dokonca vraj aj akty. Jemu sa zdalo práve vo štvrtom ročníku, že si zle vybral. Kým my sme už kreslili komplikované mašiny oni furt umenie. Mal pocit, že my sme niečo viac. Že robíme niečo dôležité. Bol nešťastný a chcel prestúpiť na náš odbor hoci by musel dorobiť nejaké skúšky. Odhováral som ho. Bolo to začiatkom 90 tých rokov dizajn u nás ako štúdium len začínal. A ozaj tí učitelia možno s nimi experimentovali. Prehovorili sme ho a aj jeho rodičia. Teraz robí dizajnéra v jednej automobilke v Bratislave pre športové autá. Zarába dva krát viac. Auto je zo všetkých strán aj z vnútra kabíny robota umelcov. Zo spodu už nie a vo vnútri nie. Strojári sa musia prispôsobiť umelcom a niekedy im umelci ustúpia v požiadavkách. Ja keď som nastúpil do prace po škole vzali ma najprv za robotníka aby som sa naučil. To som bral a veľa mi to dalo. Potom som ale nedostal hneď pozíciu na vývoji ale len som zbieral štatistiky. Mal som z toho úzkosti a depresie. Hoci to nebolo na lieky a ani som vtedy nevedel že to boli úzkosti teraz viem že niečo take v ľahkej forme som prežíval. Po pár mesiacoch som si povedal no a čo. Aj to je práca a snažil som sa to robiť čo najlepšie ako som vedel. A začal som sa cítiť skvelo. Po dvoch rokoch si všimli na vývoji moje nadšenie a radosť. A spýtali sa ma aký odbor som študoval. A už to šlo. Budovanie kariéry je spojené so slastnými pocitmi a v mladosti to tak má byť. Teraz ale viem, že keď je moje šťastie závislé na pocite sebahodnoty a pocit sebahodnoty na výkone a dôležitosti, tak je to len dočasné a na vratkých nohách. Jeden úraz, firma sa na teba vykašle lebo výkon pochopiteľne potrebuje, vybitú baterku nahradí novou a jede se dál. Tvoj pocit vlastnej hodnoty nemôže byť závislý na type práce ale musí pochádzať z tvojho vnútra a z vlastnej sebalásky. Mať sa rada aj keby si robila upratovačku. Byt spokojná aj keby si vyštudovala nevhodnú školu. Môj starý otec mi vždy hovoril - študuj hoci čo. Lebo to čo sa tam naučíš ťa pozdvihne. Aj keby si potom kopal kanály, už budeš niekto iný a to čo vieš ti nikto nevezme. Preto najprv sa upokoj a miluj seba a svoj odbor. Keď som chodil so synmi k logopedičke veľmi sa mi páčila jej práca. Pomáhala deťom a aj dospelým po mozgových príhodách. Konštruktér je proti tomu len anonymné koliesko v súkolí projektov. Ník nevie že som vec ktorú používa vymyslel ja. A áno nevymyslel. Vždy to robí skupina ľudí a v jednom produkte je len zopár mojich návrhov, zvyšok je drina a rutina realizácie a náročných testov a opráv chýb. No ja som si už na začiatku povedal, že chcem byt anonymný tvorca. Ty si povedz, že chceš byť neanonymná zachránkyňa detičiek a pacientov. Máš moc dávať úspech a pocit pokroku druhým. Keď si si tú školu vyberala mala si nejakú predstavu. Spomeň si na ňu a obnov si ju. Bude to chcieť trochu pevnej vôle a intenzívneho prehovárania vlastnej mysle. Nepojde to samo. Budeš si musieť nahlas povedať niečo čo si práve teraz nemyslíš: “som dobrá, som výnimočná, som potrebná a dôležitá a budem ešte viac. Aj keď mám blby pocit zo svojho výberu školy, aj tak sa prijímam a mám sa rada. Najprv sa dostaň z úzkostí, dokončí školu, a potom hľadaj niečo iné ak stále budeš to tak cítiť.
@laurah Treba dokončiť štúdium na Alžbetinej u Krčméryho.Tam študujú ľudia aj zo štátnej služby.Stačí mať lóve.
@anonym_48a316 Som v 4.rocniku a študujem logopediu. Ale mam pocit ze to nie je pre mna, pretoze ja sama vnimam ze si v reči neverim a nie je to moja silna stránka. Respektíve sa mi tazsie rozprava mam asi nemotornejsi jazyk, i ked ostatni hovoria ze to nie je pocut ale ja sama preto rozpravam menej. Uz som sa skusila radit aj so psychologmi ale tie mi nepovedia ako sa mam rozhodnúť. Ale teda ostatni si nemyslia ze mam zlu rec tak neviem preco ja mam taky pocit. Niektorí mi poradili ze to mam nejak vydrzat tie 2 roky teda pokiaľ to psychicky zvladam a ak nie tak zdravie je prvoradé.
@laurah to čo popisuješ je zvládnuteľné. Len sa k tomu musíš postaviť len ako k jednej z mnohých prekážok ktoré budeš v živote riešiť nie ako ku koncu sveta. Logopédia je dnes fakt vychytaný odbor a máš veľkú šancu sa zamestnať a mať vôbec prácu. Tvoje pocity sú fajn a pracujú pre teba. Môžeš to uchopiť ako výzvu, aby si sa naučila so svojimi problémami s rečou popasovať. Ono sa to totiž dá vyriesiť. Aj preto tá logopédia vznikla a stále existuje 🙂 Ak sa ti to podarí, budeš lepšie chápať deti, ľudí, ktorí k tebe raz budú prichádzať s rovnakým problémom, a budeš im aj vedieť pomôcť, keďže to budeš mať odskúšané na sebe. Ja sama som čistý introvert. Začala som ako dieťa rozprávať neskoro. Aj z toho plynula istá rečová neobratnosť a blok hovoriť pred ľuďmi. Keď som mala v škole odpovedať, ozvať sa v nejakej skupine, v práci na porade... a povedať svoj názor... srdce som mala až kdesi v hrdle, hlas sa mi triasol. A vlastne je to tak dodnes. Ale s tým rozdielom, že sa prekonávam, hľadám techniky ktoré to zmiernia, predýchavam, dostatočne sa na prejav pripravím. Dnes tie porady vediem, k tomu aj plenárne rodičovské združenia, na vystúpeniach mám prejavy, na online školeniach si ma skupinka vyberie ako hovorcu "lebo mi to najlepšie ide" 😁🙈 a vôbec netušia, aký je to boj. Ale ja som na seba hrdá. Vďaka môjmu bloku som bola žiak s priemernými známkami. Vtedy neexistovali žiadne ŠVVP. A mozno aj chvalabohu. Snažila som sa, vytiahla som to hlavne na slohoch a písomkách. Na vysokej škole sa to zmenilo. Povedala som si "no a čo keď sa zhovadím, aj tak ma tu nikto nepozná"😁Vystavala som si stratégiu, začala na sebe pracovať a nakoniec skončila s dvoma VŠ a na tretej si urobila malý doktorát. Nechcem sa chváliť, dnes na vzdelanie svet aj tak kašle 😁 ale ja som na seba hrdá, a tebe chcem povedať hlavne to, že nič z toho, ani ten pocit vlastnej hrdosti, ani prácu, ktorú nakoniec milujem, by som nemala KEBY SOM SA VTEDY NEPREKONALA A NEZABOJOVALA SAMA SO SEBOU. Nevzdala som sa. A vieš čo je najlepšie? Deťom, ktoré majú problém s rečou, ostýchavosťou, majú psychické komunikačné bloky... úplne rozumiem a viem s tým pracovať. Viem ich podporiť a teraz ako šéfka viem usmerniť aj svoje kolegyne ak to nechápu a na deti tlačia, prípadne ich kriticky hodnotia len na základe ich rečového prejavu. Študuješ odbor, ktorým môžeš pomôcť sebe a zmeniť život niekomu inému. Lebo sama vidíš, že schopnosť komunikovať je naozaj dôležitá 😊
@laurah to čo popisuješ je zvládnuteľné. Len sa k tomu musíš postaviť len ako k jednej z mnohých prekážok ktoré budeš v živote riešiť nie ako ku koncu sveta. Logopédia je dnes fakt vychytaný odbor a máš veľkú šancu sa zamestnať a mať vôbec prácu. Tvoje pocity sú fajn a pracujú pre teba. Môžeš to uchopiť ako výzvu, aby si sa naučila so svojimi problémami s rečou popasovať. Ono sa to totiž dá vyriesiť. Aj preto tá logopédia vznikla a stále existuje 🙂 Ak sa ti to podarí, budeš lepšie chápať deti, ľudí, ktorí k tebe raz budú prichádzať s rovnakým problémom, a budeš im aj vedieť pomôcť, keďže to budeš mať odskúšané na sebe. Ja sama som čistý introvert. Začala som ako dieťa rozprávať neskoro. Aj z toho plynula istá rečová neobratnosť a blok hovoriť pred ľuďmi. Keď som mala v škole odpovedať, ozvať sa v nejakej skupine, v práci na porade... a povedať svoj názor... srdce som mala až kdesi v hrdle, hlas sa mi triasol. A vlastne je to tak dodnes. Ale s tým rozdielom, že sa prekonávam, hľadám techniky ktoré to zmiernia, predýchavam, dostatočne sa na prejav pripravím. Dnes tie porady vediem, k tomu aj plenárne rodičovské združenia, na vystúpeniach mám prejavy, na online školeniach si ma skupinka vyberie ako hovorcu "lebo mi to najlepšie ide" 😁🙈 a vôbec netušia, aký je to boj. Ale ja som na seba hrdá. Vďaka môjmu bloku som bola žiak s priemernými známkami. Vtedy neexistovali žiadne ŠVVP. A mozno aj chvalabohu. Snažila som sa, vytiahla som to hlavne na slohoch a písomkách. Na vysokej škole sa to zmenilo. Povedala som si "no a čo keď sa zhovadím, aj tak ma tu nikto nepozná"😁Vystavala som si stratégiu, začala na sebe pracovať a nakoniec skončila s dvoma VŠ a na tretej si urobila malý doktorát. Nechcem sa chváliť, dnes na vzdelanie svet aj tak kašle 😁 ale ja som na seba hrdá, a tebe chcem povedať hlavne to, že nič z toho, ani ten pocit vlastnej hrdosti, ani prácu, ktorú nakoniec milujem, by som nemala KEBY SOM SA VTEDY NEPREKONALA A NEZABOJOVALA SAMA SO SEBOU. Nevzdala som sa. A vieš čo je najlepšie? Deťom, ktoré majú problém s rečou, ostýchavosťou, majú psychické komunikačné bloky... úplne rozumiem a viem s tým pracovať. Viem ich podporiť a teraz ako šéfka viem usmerniť aj svoje kolegyne ak to nechápu a na deti tlačia, prípadne ich kriticky hodnotia len na základe ich rečového prejavu. Študuješ odbor, ktorým môžeš pomôcť sebe a zmeniť život niekomu inému. Lebo sama vidíš, že schopnosť komunikovať je naozaj dôležitá 😊
@maya_hi Dakujem za odpoved, este to zvazim🙂
@laurah ahoj, si v 4. ročníku - jasné, už to doštuduj. Logopédov je ako šafranu. Ak by si aj teraz skončila a potom začala niečo iné, stratíš 4 roky. Tak môžeš o rok školu skončiť a potom ešte začať niečo iné - ak budeš chcieť. Už budú na teba ako na vyštudovanú ináč pozerať, akoby si iba zahodila 4. roky...
@laurah a ak sa rozhodnes ukoncit studium, uz mas plan co budes robit?