Môžu byť naše spomienky skreslené?

Nie, ty si pamatas dobre. Oni zatvaraju oci pred tym ako ta tyrali.

nevnímala si to horšie ako to bolo... tvoji rodičia si nevedia priznať to, že absolútne nezvládali svoje rodičovstvo. prakticky zlyhali na plnej čiare

Neskreslujes, ja to mam podobne, vsetko zatlkaju alebo hadzu vinu na mna, ze inak sa nedalo, lebo som sa nevedela spratat... Az psycholog mi pomohol to spracovat a pochopit, ze som nemala zdravu rodininu a to co sa stalo nie je moja vina tak ako to nie je ani tvoja..

Chúďatko, je mi to ľúto čo si zažívala ☹ Ja si tiež myslím, že ty si to pamätáš veľmi dobre, rodičia pred tým zatvárajú oči, chceli na svoje ohavné správanie zabudnúť, tak ich myseľ to skrátka vyčlenila. A to fakt mama povedala, že "pošťala sa"? Tak ona tiež nebude úplne normálna.... Koľko máš teraz rokov? Máš aj súrodenca? Správali sa aj k nemu tak?

Velmi tazke citanie, a urcite si dobre pamatas tie strasne veci...oni cakaju presne to, ze si nebudes pamatat a preto zahmlievaju.

@anjelicek26 nejde o to, že by som im chcela niečo dokazovať, ja to nevytahujem. Akurát on mi kecá do výchovy, z toho to celé vyplynulo. Bil ma ,,aby som si zapamätala". Robil to dobre, lebo ozaj si pamätám aj po takmer 30r a teraz sa na to hnevá.
Sama to nejak neriešim, ale keď do mňa hučí svoje názory, je to akoby otváral už zahojene rany.

@hopatko ide skôr o to že toto mám ja tiež robiť synovi. Lebo môžeš mu 100x povedať, ale keď dobre dostane, tak si zapamätá. A ja keď si pamätám, tak ide zo mňa robiť blázna....

áno, otec ma bil (facky) aj ked som nič nerobila tak do 4 rokov, čisto pokrytecky si myslel, že si to pamätať nebudem, ako som bola strašia tým sa mi viac chcel zapáčiť a nedovolil si nič, ale ja som si to pamätala a nikdy sme nemali dobrý vzťah, plus to že bol násilný k mame.

Ja to mam tak isto. Presne si pamatam niektore bitky,mam pred ocami cely priebeh. Samozrejme rodicia maju amneziu a to popieraju,nic take sa nestalo a ked ano,tak som dostala nejaku,lebo som bola drza,alebo som neurobila,co sa odomna ocakavalo🙄 Ano,dosiahli sice "poslusnost", ale za cenu strachu. Mne to na psychike zanechalo trvale stopy, ktore sa mi zacali prejavovat uz v puberte a trvaju dodnes. Zaprisahala som sa,ze u svojich deti nic take nedopustim. A ano, milujem,ked mi zacnu pindat do vychovy,ako mam co urobit,aby som detom neuskodila🙄 A ano,ked nepocuvaju,tak "ja by som ich uz vytrieskal"...skvele riesenie👏 A ked poviem,ze ja nie, tak odpoved "tak sa potom nestazuj"🤦‍♀️🤦‍♀️🤦‍♀️

Niektorí rodičia si neuvedomuje za mlada že deti na starobu budu potrebovať.Bud fiannčne alebo sa starať opatrovať.Ja o takeho rodiča by som ani nezakopla. A viac sa doma neukazala.Autorka ešte si s teba robia rodičia srandu a ako bonus návod že máš zbiť aj TY svojho syna. Terajšie metody čo praktizoval otec na tebe by bol vysledok taký že by TI syna vzala sociálka.Takže asi tak.Môj nevlastný otec raz mi strelil facku a viac to nuerobil a trpko to ľutoval dokiaľ žil.Vtatila som ju ju a poriadnu tak že aj na smrteľnej posteli o tom trepal.

@ysseba mamu som vždy považovala za úžasnú lebo na nás taká nebola. Ale nikdy sa nás ani nezastala. Doteraz radšej ticho trpí. Veľakrát nás otec naštve, zlizne si to aj ona. Lebo ho poslúcha. Potom sú tie vzťahy také naprd. Čudné ale je, že tie bitky boli pred pubertou. Potom už nie. Neviem čo sa stalo, ale prestalo to. Vo mne ale stále zostal taky strach, bála som sa aj domov prísť s horšou známkou ako 1. Už aj 1- bol problém, pritom ma za známky nebili, ani nejaké veľké cirkusy nerobili.
Mám mladšieho súrodenca, tiež si pamätá že sa bál, tiež tie vzťahy sú není úplne ok. Tie bitky ale trvali, tipujem tak do mojich 10 rokov a on bol v Tom čase ešte malý. Preto mi to až tak nemá kto potvrdiť. Ja ale uvažujem tak, že napríklad som dostala facku, za takú vec, čo som ako decká nemala šancu chápať. Pamätám si, že to bola tak silná facka, že má odhodilo. Toto môžem vnímať skreslené. Tam to uznávam,možno sa mi to len zdalo take hrozne. Ale s tým postanim sa to takto vysvetliť nedá. To si pamätám úplne podrobne.

@anjelicek26 Je mi luto to je este horsie, ked mama bila vas , aspon otca ste mali normalneho, a teraz ako s otcom ?

Najhorsie je ze takyto odpad spolocnosti nikdy nedostane co si zasluzi.. miniáne by som sa s nimi prestala stykat nech hlupak pochopi co ma za nasledok ta jeho uzasna vychova.. ale viem ze lahsie sa hovori ako spravi..

Bože, toto je tak strašné, strašné čítať, veľmi strašné zažiť, prežiť. Je mi vás úprimne ľúto...a želám vám aj keď sa bolesti z detstva úplne nezahoja, nech sa aspoň zmiernia...
hlboko odsudzujem akékoľvek násilie, na deťoch obzvlášť...

Niektorí tatkovia by si zaslúžili tak naložiť, že do konca života by sa stravovali už len cez slamku.

za mna je uplne jedno ci si to oni pamataju, podstatne je ako to vies ty spracovat, či si vyhladala odbornu pomoc a psycholog ti vie aj pomoct ako spravne vychovavat a dobre nastavit hranice

Nevedela by som sa s takými ľuďmi stretávať a už vôbec nie debatovať o výchove. Aj keby si si to pamätala trocha horšie ako naozaj bolo. Facky a bitky na dennom poriadku nie sú výchova ale týranie z pocitu moci.

Mňa napríklad nikto nebil.. ale až rokmi mi došlo že všetko čo si pamätám a dialo sa mi nebolo úplne v poriadku.. ťažko sa s tým vyrovnať, ale ani to s nikým zo zúčastnených nepreberam - po prvé preto, že rodičia už nežijú a po druhé že tí čo ešte žijú by to ani neuznali, ale ani by mi nepomohlo ich uznanie.. sama v sebe si musím uzavrieť, že to čo som zažívala nebolo spravodlivé a mám právo prežívať to a že aj vďaka týmto zážitkom som taka aká som.. alebo resp. Že sú tie spomienky vysvetlením prečo veci prežívam tak, ako prežívam..

Mne ale nepríde, že som mala nejaké hrozne detstvo. Tie bitky neboli na dennom poriadku. Netuším ako často boli, ani do koľkých rokov trvali. Neskôr to už bolo len takého psychického charakteru, že som dostala oslovenie ,, špina,, alebo mi bolo povedané, že ani náš pes má nebude mať rád. Bolo to ale hrozne dávno, rodičia mi v mnohých veciach pomohli, bolo veľa aj pekných veci, len to vyznie hrozne keď napíšem len tie zle. Pride mi hlúposť vyčítať niekomu veci, ktoré boli takmer 30 rokov dozadu. Každopádne, nejaký citový vzťah s otcom nemám. Keby ho trebárs rok nevidím,tak nemám absolútne žiadne nutkanie ísť ho pozrieť. Cely život mám pocit, že má nemá rád, je chladný ku vsetkym. Výnimka sú vnúčatá. Navštevujeme sa tak nejak zo zvyku, alebo takéto toho že sa to patrí.

Tvoji rodičia zažívali asi niečo podobné doma, preto im nepríde, že by boli zlí na teba.
A toto ich nijak neospravedlňujem. Tiež nemám až také blízke vzťahy s rodičmi, najmä s otcom nie. A keď som niečo povedala, vytkla.. tiež bola reakcia, že "to sa nestalo", alebo či si myslím, že všetci budú so mnou jednať v rukavičkách.

Takže rozumiem aj tomu, že ich obraňuješ. Je to úplne normálne, deti sú naviazaní na rodičov, a preto často bagatelizujú "veď nebolo to až také zlé", a pritom keď spoznáš iných ľudí, získaš vzťahy s ľuďmi, ktorí sa budú k tebe správať láskavo, zrazu si uvedomíš, že toto, čo bolo doma, asi nebola norma. (že sa tak nesprávajú všetci)

Aj manzelov otec takto vytesnil bitky. Ja myslim, ze mnohi takito rodicia neznesu myslienku na seba ako na cloveka, ktory bije vlastne deti, no nedokazu kocirovat svoje konanie. A tak si vytvoria proste strategiu vytesnovania a realne to odsunu z vedomia.

@unicornlady ja si to tiež myslím. Niekde som čítala, že ani svoje deti nedokážeme vychovať bez nejakých trvalých následkov z našej výchovy. Že vieme zmeniť 80 % Max ale nie všetko.
Na mne táto výchova zanechala napríklad taký následok, že som mala pocit, že ma nikto nemá rád. Preto keď sa objavil prvý chumaj, ktorý sa tváril, ako má má rád, tak som si myslela, že nikto lepší nepríde. Prešla som si viacerými takými, kým som si začala vážiť sama seba.
Na mojom mužovi to nechalo taký následok, že keď si viac vypije, má depresie, samovražedné sklony, lebo počuje v hlave hlas mami, ako mu rozpráva, že robí rodine hambu. Inak je to super otec, človek, ktory o Tom nevie, by si povedal, že ta prísna výchova je vlastne úžasná vec,lebo z neho je veľmi dobre vychovaný muz

Naši rodičia to mali ešte ťažšie. Ich tĺkli aj učitelia, aj od suseda mohli dostať a bolo to v pohode. Oni si potom myslia že veď nič zlé nerobili, my ich deti sa máme dobre oproti ich detstvu ...
Aj ja som dostávala bitku ako malá. Mama sa so mnou učila a na stole sme mali varechu, lebo keď budem škaredo písať dostanem bitku, alebo nás bila remeňom. Mne je ale viac smutno s toho studeného odchovu. Nepämatám si objatie, pohladkala sa len starká. Nebolo žiadne pekné oslovenie, keď sa stalo niečo zlé automaticky som si zato mohla sama. Deti maminej sestry boli super, jednotkári. Ona nemala problém keď boli na návšteve hovoriť o mne ako sa zle učím a nikde ma nezoberú na strednú školu....Bolo jej ukradnuté že ju počujem.
Mám 10 ročnú dcéru a tej hovorí že už je veľká na objatia od mami.
Nemám žiadnu traumu s toho, ale naše vzťahy sú také že keby sa nevidíme 5 rokov tak je to obidvom stranám jedno

Môžeš to máš skreslene podľa mňa,záleží od povahy,u nás to bolo tak ,že mňa tlmil ,sestru nechali tak a ta ma traumu z bitiek a tie moje čo som ja dostala ,ako keby zobrala na seba a ničí si tým zbytocne zivot
Všetko je aj tak iba uhol pohľadu

Pamatas si to dobre, presne tak ako si to prezivala, len rodicia sa snazia tvarit, ze sa to nestalo. Nas rodicia extra nebili, ale tiez si par bitiek, ci trestov pamatam az velmi dobre. Mama nas skor trestala tichom a to bolo velakrat horsie ako facka. Plus ma strasne zdeptavali, ze si ma nikto nikdy nevezme , kto by so mnou vydrzal atd. Dlhe roky som trpela syndromom menejcennosti.. Nenechaj sa vsak dotlacit do podobnej vychovy, nech si hovoria, co chcu. Tiez som si vypocula narazky na vychovu, dokonca moja mama zacala robit mojim detom to co nam (a to tam chodia minimalne, max 1-2x rocne bez nas). Par mesiacov sme sa potom nevideli, nedovolim svojim detom ublizovat, radsej sa s nimi nebudem stretavat a kaslem na svoj vnutorny pocit, co sa ma a nema robit.

Och dievčatá, je mi to tak ľúto čo ste museli prežívať. Neviem si to predstaviť, báť sa vlastných rodičov 😔😭

Výchova tvojho otca viedla akurát k tvojmu pocitu menejcennosti, zlým výberom partnerov, a som si istá, že si dlho nevedela oponovať zdanlivej autorite a zastať si samu seba. Napr. to vidno na tých internetových hrdinoch, ktorí podporujú fyzické tresty, lebo veď aj oni dostávali a akí sú zato vďační... a podobné nezmysly. Som si istá, že v kritických prípadoch, kedy by sa mali zastať seba alebo svojich detí zamrznú, alebo zareagujú submisívne voči agresorovi a v ďalších prípadoch riešia problémy agresivitou oni sami - napr. domácim násilím. Sú to emocionálne trosky a ľudia s nulovou empatiou. Pretože nikto normálny nemôže obhajovať násilie voči sebe, ani voči druhým a tobôž nie deťom. Myslia si tiež, že strach z otca, alebo matky bol potrebný aby mali nastavené hranice. Je to smiešne....

Autorka ja chapem ze ich obhajujes z tych dovodov ktore pises, ze ste mali vela peknych chvil, ze ti pomohli.. jasne nic nie je ciernobiele a tie citove vazby tam nejake su.. ale ziadne dieta by nikdy nikdy nemalo byt bite.. male dieta si neuvedomuje co robi, nerozmysla ako dospely, na to tu maju byt jeho rodicia ktory dieta vedu zivotom, aby davali pozor, ukazovali co moze co nie ale nie takymto sposobom..
moj otec nas nikdy nebil ale tiez sme zazivali psychicky teror a od mojich 12tich som odmietala sa s nim stretavat.. aj ked mozno ak by moja mama s nim zostala tak by som mozno tiez “zabudla” alebo potlacila tieto spomienky a bavila sa s nim nadalej a on by stale zil vo svojej predstave ze to ako sa spraval bolo v poriadku.. my sme mali stastie ze moja mama odisla so mnou aj s mojim bratom.. a otec po xy rokoch nakoniec zomrel sam, nikoho nemal, nasli ho po niekolkych dnoch.. a hovorim si tak mu treba.. za to vsetko.. dostal co si zasluzil..

V minulosti to tak proste bolo. Fyzické tresty boli úplne normálne. Aj v škole od učiteľa s trstenicou. Dnes už žijeme v inej dobe. A naše deti budú žiť zase v inej a kritizovať našu terajšiu výchovu.