• Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO
  • Odporúčame: Mojasvadba.skModrastrecha.sk
  • Prihlás sa
  • Registrácia nového člena
  • Získaj PLUSPRO

Na zamyslenie

22. februára 2008 
dostalo sa mi "do rúk" toto. Po prečítaní mi behal mráz po chrbte a malého som si akosi bližšie pritisla k sebe a bola som rada, že patríme k sebe...že máme rodinu... veď, prečítajte ...
http://nataliablahova.blog.sme.sk/c/133442/Profesionalna-rodina.html
http://nataliablahova.blog.sme.sk/c/81650/Ako-sme-si-adoptovali.html
20. feb 2008 o 23:46  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
je to smutné...

Aj ja mám bratranca, ktorý je adoptovaný. a je o tri mesiace starší, ako môj syn...

Volá sa Patrik, z domova "k nám" prišiel ako jeden a polročný... Ten rozdiel bol vidieť, kým Paťko už chodil na nočník a sám papal, Jarko mal plienku a viac mal na stole, ako v žalúdku :grinning: :grinning: :grinning:
Jarko sa túlil, bozkával ma, Paťko len pozeral, čo to ten chlapček robí?

Teraz má 5 rokov a už sa v ničom nelíšia, teda okrem vzhľadu, pretože Paťko už má konečne RODINU...
A vie, čo znamená, objať mamu...
21. feb 2008 o 00:18  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Mne sa tisli slzy do očí... Podobnú ťažobu v žalúdku som cítila, keď som bola s malým v nemocnici a detičky bez rodičov tam plakali celé hodiny... Vtedy mi napadla taká myšlienka - dovoliť starým ľuďom, ktorí sú relatívne zdraví a majú chuť si niekoho pritúliť, poľúbiť, aby boli púšťaní do nemocníc tíšiť plačúce bábätká... Ten plač mi trhal srdce.... Je to veľmi hlúpa myšlienka, vyzvať osamelých ľudí na takéto dobrovoľníctvo? Samozrejme, vôbec som vo svojich predstavách neriešila technické problémy - napr. ako dosiahnuť bezpečie pre deti...

Nie každý dokáže prijať cudzie dieťa ako svoje vlastné, vyžaduje to aj trochu odvahy, ale poľúbiť, postískať, pohojdať v náručí by som vedela asi každé...
21. feb 2008 o 00:31  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
velmi dobre napisane... ale smutne :cry:
21. feb 2008 o 02:23  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
maja22 - aj mne to pripomenulo nemocnicu. to čo píšeš je skvelí nápad. "pohladené" by boli obe strany. Škoda, že sa to nedá zrealizovať :cry: A možno by sa aj dalo, keby sa "vrchnosti" chcelo...

Smutné to je, strašne smutné, až bolí srdce...
21. feb 2008 o 09:54  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Nádherne napísané :pensive: kiežby bolo profesionálnych rodín čo najviac... kiežby proces adopcie prebiehal rýchlejšie, aby bolo takýchto drobčekov čo najmenej :pensive:
21. feb 2008 o 10:20  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
baby, neviem pochopit, ako mozu napr. vratit dieta matke do 2 mesiacov ak ho vyhodi al. opusti...ja by som jej to nevratila...
21. feb 2008 o 10:27  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
babenky tak toto mi nerobte :frowning2: strasne smutne a pritom tak krasne pribehy...normalne som dostala chut stat sa hned a zaraz profesionalnym rodicom...ako som si predstavila to dietatko ako sa tam kolise a zaspava na zemi....boooze
21. feb 2008 o 10:31  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Och, bože! Prečo to dovolíš??? Veď malé detičky sú ešte také nevinné??? Bolí to, veľmi bolí....
21. feb 2008 o 10:32  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Smutné a krásne zároveň :unamused:
21. feb 2008 o 10:57  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Vždy som mala rada deti, dokonca sme si z mužom ešte pred svadbou povedali, že ak nebudeme mať vlastné, tak adoptujeme, ale až pri vlastnom si uvedomujem, aké je to u nás úbohé a je mi tých detičiek strašne ľúto, normálne mi je z toho do plaču :frowning2:
Večer, keď malinký spinká, tak ho pohladkám a poviem mu, že je malý anjelik, tak ako všetky detičky a veľký anjelikovia z nebíčka na nich dávajú pozor, aby sa im nič nestalo a vlastne nie je to pravda...
21. feb 2008 o 11:13  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:cry: normalne placem. pri akomkolvek pribehu alebo pripade kde je "ublizene" alebo "ublizovane" detom mam chut vsetky deti na svete zachranit... ale ako?

inac - nieje nahodou zakon ze dojcata NEMOZU byt umiestnene v detskych domovoch??? je to divne. ved je tolko ludi ktori by urobili cokolvek aby dostali male babetko o ktore by sa mohli starat...
21. feb 2008 o 11:35  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
taký zákon je. môžeš čítať viac v blogoch zo sme od Natálie Blahovej. Stále o tom píše. ked si na tom článku,link som dala, vedľa je foto autorky, nad ňou, jej meno. klikni a zobrazia sa ti všetky jej príspevky. je čo čítať...
21. feb 2008 o 11:58  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Keby som mohla rozhodnúť len ja , určite by som si nejaké dieťatko adoptovala , ale môj muž o tom nechce ani počuť. :frowning2: Celkom súhlasím s Lusil. Väčšina matiek , ktorých sa dotkne detské neštastie má pocit , že by chcela zachrániť všetky neštastné detičky sveta. Keby nám tento pocit vydržal dlhšie a bol intenzívny dlhý čas - dokázali by sme možno niečo zmeniť. Ostane väčšinou len pri tom: ako?
Možno , keby bol iný systém....ale aký ??? Keby štátu skutočne záležalo na štastí týchto detí , nepreťahovali by procesy adopcie , nebolo by možné , aby sa matke vrátilo po rokoch dieťa , ktorého sa vzdala atd....
Myslím, že keby bolo len na ľudoch, detské domovy by boli raz dva prázdne.Všetko to má samozrejme aj svoju druhú stranu a riziká.
Raz som videla v TV príbeh , kde sa matka vzdala svojho babätka , tak si ho adoptovala iná matka. Po roku sa ale biol. matka rozhodla , že ho chce späť . Tá matka , ktorá sa o neho od malička starala , kľačala na kolenách s dieťaťom v náručí , kričala , plakal a prosila , nech jej ho neberú a policajti jej ho trhali z rúk. :frowning2: Biol. matka sa len s pohoršením prizerala . Nikdy by som jej to dieťa nevrátila :frowning2: Sú to strašné príbehy , trpia deti , matky a každý sa len pýta ako????
21. feb 2008 o 12:55  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
toto je take strane smutne... ale nedokazeme zachranit vsetky dtičky z domova :pensive:
21. feb 2008 o 23:22  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte, baby! Našla som vás cez svoj audit návštev a pozerám, že vás moje články zaujali. Veľmi sa tomu teším a som rada, že máte také dobré srdiečka. Nedajte sa odplašiť, robiť sa dá naozaj veľa. Stačí iba trochu chcieť. Ja viem, teraz má asi väčšina z vás svoje deti malinké a nie je to rozhodnutie, ktoré sa deje z minúty na minútu. Niekedy zreje aj roky. To, čo písala rinuska v skutočnosti nie je v adopcii možné, môže sa to stať iba v pestúnskej starostlivosti, ale tam je to tiež veľmi zriedkavé a rozhoduje o tom súd, aby sa všetko dialo v záujme dieťaťa. Aj keď si rovno nebudete chcieť zobrať bábo z ústavu, pomáhať sa dá rôznym spôsobmi. Hlavne podporou rodín, ktoré si tieto deti zobrali a niekedy ich okolie nechápe a strpčuje im život.
Rada som vás spoznala! Pekný večer a dobrú noc!
21. feb 2008 o 23:38  • Odpovedz  •  Páči sa mi to (1)
Ahoj Naty...

Ako som už písala vyššie, môj bratranec je adoptovaný a veľmi sme sa báli, ako naňho zareaguje moja, vlastne aj Paťova babka... A babka je super, miluje ho rovnako, ako nás, žiadne rozdiely..
Zato jeho druhá babka, nikdy nemá čas, aby ho postrážila atď..
A minule mi sestra vravela, že za ňou prišiel a povedal jej, Andrejka, ja Ťa ľúbim... :sunglasses: :sunglasses:

A aj oni zažili pohľady, poznámky (Paťko má podľa vzhľadu asi rómskeho tatka), a najviac im ublížilo, keď moja teta, po pol roku nastúpila do práce a staral sa oň strýko (strýko pracuje na stavbách a v zime je doma, tak sa vymenili :grinning: :grinning: ), tak ju ohovárali, že načo jej je dieťa, keď sa oň teraz nechce starať... :angry: :angry: :angry:

Naty, aj ja som rada, že si k nám zavítala, snáď sa tu ukážeš častejšie, Alžbetke posielam veľa božtekov...
21. feb 2008 o 23:48  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
A zvýšila som Ti karmu... :wink: :wink:
21. feb 2008 o 23:53  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
:grinning:
Ďakujem, si zlatá, ale chleba z toho lacnejší nebude. :grinning:
Viem, čo niekedy a hlavne zo začiatku títo rodičia musia zažívať a rany od najbližších bolia najviac. Treba im pomôcť, ako sa dá. Veď urobili tak veľkú vec pre to dieťa, akú by preň nikto nemohol urobiť. Ľúbia ho. Džím palce, nech sa to v rodine utrasie a ono sa to určite utrasie. Niekedy to chce naozaj len čas.U nás sa rozmýšľa tak trochu malomeštiacky, no v zahraničí nikoho ani nenapadne zazerať, ak si blízki zoberú do rodiny cudzie dieťa.Je to vec pohľadu. A z čisto ľudského pohľadu je to krásna vec. Verím, že aj u nás sa stým začneme zmierovať rýchlejšie. Keby vás zaujímalo ešte niečo, máme novú stránku a sú tam stiahnuté aj posledné čísla časopisu. Dobré počítaníčko. Taký rodinný. Nielen pre náhradné rodiny.
http://www.anr.sk/index.php/nebytsam
Rada sa do vašej debaty hocikedy pridám. Je to tu veľmi príjemné. :slight_smile:
22. feb 2008 o 00:12  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahoj Natalia, tvoje blogy na Sme sledujem uz dlhsie, hadam uz vyse roka :slight_smile:. Myslim si, ze to co robis je uzasne a ma to zmysel. Napriklad ja som pod vplyvom tvojich clankov o adopcii zacala uvazovat vaznejsie :wink:. Prajem ti vela stastia v zivote!
22. feb 2008 o 08:10  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Naty, Paťko je v našaej rodine už štyri roky, nikto s tým nemá problém, len strýkova svokra... Ale už to neriešia, viem, že to je tete ľúto, ale čo narobí, najviac ju mrzí, ako okato uprednostňuje vlastné vnúča...
Ale o to viac ho ľúbi moja babka, mimochodom, má už vyše osemdesiat rokov, ale je otvorenejšia k adopciám, ako 50 ročná svokra môjho strýka...
A to nehovorím o tom, že ho kedykoľvek postráži, keď je chorý, hoci sama je nahluchlá a slepá na jedno oko...


A ešte jeden príbeh... Mali sme známu a tá mala dcéru a tá sa z ničoo nič, začala objavovať s malým, vtedy dvojročným chlapčekom, s ázijskými črtmi, nádherné dieťa... :dizzy_face: :dizzy_face: :dizzy_face:
Potom nám jej mama rozprávala, že táto jej dcéra mala kamarátku, ktorá otehotnela s Vietnamcom, on ju nechal, tak malinkého vychovávala sama a prišla o život pri autonehode... :frowning2: :frowning2: A táto slečna bola krstnou mamou malého chlapčeka a bez uvažovania si ho adoptovala a aby mu nebolo smutno, po čase u adoptovala aj sestričku...
Toto sú pre mňa osobnosti, nie kadejaké "celebrity"
22. feb 2008 o 10:37  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
monkula nerob mi to, normálne mi je z tých tvojich príbehov do plaču, ale som rada, že aj takýto dobrí ľudia existujú, ktorí sa len nepozerajú, ale aj konajú.
Váš Paťko má veľké šťastie!
22. feb 2008 o 10:49  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
domi, to som nechcela... :sweat_smile: :sweat_smile: :sweat_smile:

A keby ste videli, Paťka a Jarka v akcii :grinning: :grinning: :grinning: je medzi nimi rozdiel 3 mesiacov, tak si rozumejú...
A Paťko sa dokonca narodil v ten istý deň, ako MM :grinning: :grinning: :grinning:
22. feb 2008 o 11:04  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
ahoj Naty, som rada, že si tu :slight_smile: ked som čítala tvoje blogy, normálne som mala chuť ti dať vedieť (a teraz môžem), že blog je strašné mať strach - to je akoby som to písala ja. smiešne. a ja, že som taká asi len ja :sweat_smile: a terapia pevným objatím? tak to presne mám ja so synom. aj som sa riadila podľa knihy malý tyran...aj pevné objatie sme skúšali... tak mi to prišlo také vtipné :grinning:
22. feb 2008 o 15:46  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte, my uz vyse tyzdna mame nase zazracne dievcatko, ktore ma 8 mesiacov, je uplne uzasna a nadherna a nedali by sme ju za nic na svete. Naozaj je velmi tazke kritizovat tych ludi v deckom domove, ktore vobec nestihaju, mala som to moznost vidiet ale nas skreklunik si vsetko svojim krikom vydobil, lebo je to zivotaschopny jedinec, takze uplne rozumiem. Idem spat, lebo som mrtva. Prajem pekny vikend.
22. feb 2008 o 21:29  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
autor
redkvicka - gratulujem, určite si šťastnáááá, že ste sa dočkali. Prajem krásne chvíle prežite s vašou dcérkou :slight_smile:
22. feb 2008 o 21:33  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
No to vies, ze ano, sme uplne nadseni, hlavne v noci, ked sa nevyspime :slight_smile: , ale robim si srandu.
22. feb 2008 o 21:37  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Ahojte!
Gratulujem malej princeznej aj vám. Ak môžem niečo z vlastnej skúsenosti, snažte sa nezostať sami. Určite niekde vo vašej blízkosti funguje klub náhradných rodín. Je to naozaj dobrý spôsob, ako si vymieňať skúsenosti a zážitky. Ja by som naozaj veľa vecí netušila, keby so sa nestretla s ľudí, ktorí si niečo podobné už preskákali. Napr. nočné desy, keď bábätko úplne bez dôvodu a neutíšiteľne plače, alebo prepchávanie sa potravou, alebo prílišná nebojácnosť, až tak, že odíde i s cudzím človekom, alebo na druhej strane stráženie rodičov, aby mu nezmizli z dohľadu...je toho veľa, čím sa prijaté dieťatko zo začiatku líši od ostatných detí. A niekedy sa to ťažko dešifruje. Ono to po čase odozneje ale je dobré stretnúť sa s ľuďmi, ktorí vedia poradiť.
A ďakujem za milé slová, veľmi si to vážim.
Pekný večer a dobrú noc prajem!
22. feb 2008 o 23:50  • Odpovedz  •  Páči sa mi to
Tvoj príspevok