Prečo je práca so špeciálnymi deťmi náročná?
Ahojte, nepracujem v školstve, nemám skúsenosti ale zaujíma ma. Prečo sa často baví o špec. deťoch ako o strašiakoch? Toto vôbec nie v zlom, len v poslednej dobe často čítam ako by ľudia nechceli pracovať v špeciálnej škole, aké je to náročné atď.
V čom je to také náročné? Ako sa tie deti správajú alebo prečo je to také iné (z praxe, viem, že sú chorí ale skôr príklady ma zaujímajú)
Ja som zatiaľ zažila len prax ale tak poviem ti pár príkladov.
1. 25 deti v triede dieťa začne kričať prechádzať sa po triede nadávať, chyti úplný hnev, hodí peračnik cez celú triedu. A ty tam máš ďalších 10 deti ktorým sa musíš venovať lebo majú dys.
2. Dievčatko dostalo záchvat taký že ju ukľudní keď ju zabalia do koberca. Kamošky prišli na prax a ževraj normálne rozbili dvere začala biť učiteľku aj ich.
3. Boli sme sa pozrieť v špeciálnej škole kde sme boli v jednej triede a učiteľka zrazu hovorí že tento chlapec skoro zabil svoju mamu že napadol aj učiteľku.
4. V reedukačke keď sme boli tiež kuknut tak po nás chlapci kričali rôzne sexuálne narážky, vulgarizmy.
Nieje to pre každého ani ja som to robiť nechcela, ale nakoniec sa nám zmenil odbor a neľutujem chytilo ma to veľmi.
Mnohe deti končia v špecial. školách či zariadeniach, lebo pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostewia, sú zanedbane, majú malo podnetov, minimálnu stimuláciu
A do škol si žiaľ prinášajú veľa zlozvykov, nevhodných prejavov správania, špecificky slovník a samozrejme rodiča nespoluoracuju
Ale inak môžu byt veľmi milé, priateľské, vďačne a radostne
Svagrina uci na specialnej skole a napriek jej neskutocnej povahe je to niekedy tazke... podla mna sa tu treba postavit realite, ze je tam hluk, agresivita, amoky, nepochopenie jednej a druhej strany a casto nulove zlepsenie vekom... ja mam doma len jedno take dieta a slabsi odvar a aj tak sme z neho casto unaveny a neviem si predstavit ich tam mat 12 (svagrina ich ma v triede tolko, neviem ako inde)...
treba rozlisit deti s postihnutim a deti so zanedbanou starostlivostou a tym vzniknutym postihnutim (mnohe romske deti). ak mas dieta s naozaj postihnutim ktoremu sa rodic venuje na 200% v skole je to s nim narocnejsie preto ze okrem vychovy a rehabilitacie treba riesit aj vzdelanie a tam sa ide podla planuci je dieta chore zdrave ci je v pohode alebo nie proste plan nepusti a teda aj ked dieta nema svoje dni ucitel ho musi nieco naucit... co sa tyka romskych deti tam je to skor o spravani ako o postihnuti a tiez je s nim tazke pracovat prave preto ze nemau vybudovany ziadny system hodnot (teda upone iny ako my podla maslowovej pyramidy) tam skor inde o uspokojovanie zakladnych zivotnych potrieb ako je jedlo teplo v dome cista voda... ich nezaujima vzdelanie a preto sa s nimi tazko pracuje (ale nechcem davat vsetky do jedneho vreca)
S takýmito deťmi je to ťažké, teda aspoň u nás v špeciálnej škole sú deti ťažko postihnuté, väčšinou nerozprávajú, niektoré sú plienkovane, majú rôzne telesné aj duševne problémy, znížený intelekt. Taká práca je náročná a človek nato musí mať povahu.
Mám autistického dcéru neverbálnu s ťažkou mentálnom retardaciou a vermi teraz som si prechádzala ťažkým obdobím ma 12 rokov denne som bola ňou napádana víta hryzie seba proste hormóny robia svoje a vermi som rada že aspoň od 8.00 do 14.30 je v dss kde mi uľahčia aspoň na chvíľu že ju nemám pri sebe vermi je to veľmi ťažké a predstáv si že v dss kde je moja je 16 deti z toho rozpráva jeden a keď je spln tak všetky deti sú zle ťažko zvládnuteľné ale ti terapeuti to nejako dajú hoci po roku dvoch odídu nevládzu a vermi teraz som aj ja pocítila pocit vyhorenia proste som to nedávala plakala som hnevala sa vadila sa s každým proste vyhorela som , ale muž a ostatné deti ma povzbudili a dodali mi silu ísť ďalej
Prosim vas to su ake specialne deti? myslite deti zo specifickymi poruchami reci a ucenia? Moja dcera ma dysfaziu, dyslaliu multiplex NKS rozpravat vie, niektore slova pochmoli, ale nastastie tych slov ktore pochmoli je uz naozaj velmi malicko, ma 9 rokov chodi do klasickej ZŠ ma asistenta, bez neho by tie rocniky nezvladla, ona sama nic nespravi, nenapise ani jedno pismenko ci cislo bez toho aby jej to niekto neprikazal, pri nej treba neustale sediet, neustale jej vysvetlovat dookola to iste aby to nezabudla a nie nema mentalnu retardaciu len ma slabu pamat ktora je zhorsuje zapamatat si vysvetlene ucivo. Uz niekedy si pripadam ako blbec ako neschopna osoba ktora jej to ucivo nevie vysvetlit. Ona sa vie naucit len jej to strasne dlho trva kym pochopi. Nad ucenim stravime naozaj hodne vela. Ja sa snou velmi rada ucim uz len s toho dovosu ze somnou sa nasi museli tiez vela ucit, rovnako som mala slabu pamat a velmi dlho mi trvalo dokial som sa nieco naucila, len uz niekedy je to naozaj velmi, velmi unavujuce. Triedna pani ucitelka mi stale hovori ze moja dcera je jej zlaticko, lebo ze je tichucka, odpoveda len ked jej polozi ona alebo asistentka otazku a ostatne deti su hlucne. Ma v triede aj spoluziaka chlapceka ktory ma aspergerov syndrom a to uz je troska tazsi oriesok. Chlapec ma velmi vysoke IQ je nadpriemerne inteligentny ale je velmi hlucny, ked sa mu nieco nepodari, alebo nieco nieje podla jeho predstav tak sa zacne jedovat, zacne plakat, pistat vrestat a triedna je z neho uz na nervi lebo ho nevie utisit, no maju tam uz konecne aj skolsku psychologicku ktora si ho zacala bravat vzdy ked zacne "vystrajat" inak je to velmi zlaty chlapec a moja dcera si s nim velmi dobre rozumie. Snivaju ze raz ked budu dospeli tak budu spolu byvat. Tak ja verim a drzim im palce aby to vydrzali a aby sa im to splnilo. Ale maju este len 9 rokov takze este maju kooooopec casu na to aby spolu byvali. 😊
@pupava36 Pouziva sa termin deti so specialnymi vychovno vzdelavacimi potrebami a je to velmi siroky pojem. Od deti s poruchami ucenia (napr. dysgrafia, dyslexia), ktore su integrovane v beznych triedach, nemaju znizeny intelekt ale potrebuju ine vzdelavacie postupy, potom deti s telesnym postihnutim (zrak, sluch, pohybovy apart), kde su potrebne kompenzacne opatrenia az po deti s mentalnym postihnutim (memtalna retardacia a pod.), ktore nie su vzdelavatelne v beznych skolach. Dalsou skupinou su deti s poruchami spravania, deti zo socialne znevyhodneneho prostredia a pod.
Nemyslim si, ze sa beru ako strasiaci. Len je to proste ovela narocnejsie. Dlhsie trva, kym clovek uvidi vysledky svojej snahy. Treba obrovsku davku trpezlivosti. Len ako opatrovatelka som sa iste obdobie starala o 3 a 5 rocne deti, ktore nerozpravali. 5 rocny pouzival iba zvuky a co si pamatam, tak slovo mama. 3 rocna za cely den po povedala max 10 slov. Ak som sa jej nieco pytala, tak zvycajne nereagovala. Netusim, ake mali diagnozy. S odstupom casu hodnotim, ze nieco s komunikaciou - oneskoreny vyvin. Nebola tam agresivita. Priznavam, ze po 6 hodinach som bola unavenejsia ako po 15 s normo detmi. Najhorsie bolo, ze raz som 1 den bola v rodine, kde mali extremne sikovne a inteligentne 3 rocne dievcatko a druhy v tejto rodine. Vidiet ten priepastny rozdiel. Ked nemusis carovat, aby si dieta k niecomu namotivovala, nieco odkomunikovala. Proste na vsetko potrebujes viacej casu, energie, trpezlivosti, vynaliezavosti, ak ma dieta specialne potreby. Maju moj obdiv vsetci rodicia a aj ucitelia/vychovavatelia, co sa venuju tymto detom.
Ahoj, napr.ja som mala 6.rokov deticky s autizmom so strednou a ťažkou MR. V triede 4 deti z toho 3 neverbalne, len vydavajuce zvuky. Hovoriace dieťa malo nefunkčnu reč, používalo echolalie a napocuvane veci z TV. Tak kladies otázky ,sama si na ne odpovedas. Nevidíš veľmi posun vo vzdelaní, nakoľko kapacita ich viac nepusti , co som si uvedomovala, ale mňa to časom demotivovalo. Príde puberta vyskakuju poruchy spravania- masturbácia na hodine , amoky... casto maju uzivat medikamenty od psychiatra, ktore rodicia nedavaju.... z môjho pohľadu a praxe je to náročná práca. Ale ťažko sa to opisuje treba zažiť. Každopádne skúsenosť úžasná.