Prečo niektoré ženy majú ľahký život?
Čoraz častejšie vidím v okolí či už kamarátky alebo švagriná že majú ľahký život.Maju rodičov čo im vo všetkom pomáhajú(vo väčšine prípadov bývajú spolu s rodičmi)okolo deti,starajú sa o ne,vodia do škôlky,sú s nimi keď sú chorý atď atď.A rodičia si mozu v kľude pracovať alebo si oddýchnuť.Potom keď ich stretnem sú vysmiaty veď život je gombicka.A prečo iný musia všetko robiť sami.Starat sa nonstop o deti,keď sú choré,stíhať škôlky aj prácu,učiť sa s deťmi,vláčiť ich po obchodoch a všade lebo nemá kto postrážiť atď atď.Preco niektory rodičia pomáhajú deťom vo všetkom a iný kašľu na svoje deti a vnučky?Prečo je taký rozdiel,je to strašné nespravodlivé.Chcela som sa vyrozprávať z toho
Vsetko je o nastaveni cloveka. My sme v zahranici, rodinu mame 500+km daleko, vidime sa tak 5x do roka. Zacinali sme v zahranici s holou prdelou, s par eurami na ucte. Rodina nam financne nepomohla, vsetko sme si vybudovali sami bez akejkolvek podpory. Nase dieta bude mat 6 rokov a za cely jeho zivot spalo 1x bezomna. Nikdy nam ho nikto nekocikoval, nikto nepostrazil, sme odkazani s muzom sami na seba. Ked bolo dieta male, nonstop plakalo, nespalo noci a dni, bolo to tazke obdobie, ale zvladli sme to - museli sme. Co by som mala z toho, ze by som sa opustila, lebo rodina mi nepomaha?
Baba, ktora so mnou lezala v porodnici ma dieta s aplastickou anemiou, niekolkokrat mesacne su v nemocnici. Malemu pomoze jedine transplantacia kostnej drene a nedokazu najst vhodneho darcu v celej Europe. Hladali uz aj v Amerike a Australii a nikto nie je vhodny.
Toto su realne problemy, nie to, ze rodina nepomaha. Pokial ste zdravi, mate kde spat a co jest, nehadate sa doma a zijete pekne, tak sa to vsetko da zvladnut aj bez pomoci rodicov. Btw, dieta si ludia nerobia preto, aby sa im on niekto staral. Myslim, ze ziadna matka pres porodom netusila do coho ide. Takze vyhovorky tohto typu su.. ehm, trosku trapne, nie?
Všetko má svoje výhody aj nevýhody. Ja som napríklad šťastná, že sme sa s mužom postavili na vlastné nohy, nezostali v rodičovskom dome ale sme sami. Nemenila by som. Máme 3 deti, už pomerne "veľké" - 15, 8, 7 rokov, dá sa povedať vypiplané. Keď boli menšie bol to niekedy masaker ale zvládli sme. Ešte som išla aj skôr do práce a staral sa pekne o deti aj manžel... zapájala som ho do všetkého. Teraz už sú decká samostatné a pomáhajú si navzájom. Hlavne najstaršia. Toto všetko pre teba teraz strašne ťažké obdobie prejde a potom ti to bude aj chýbať, keď už Vás decká nebudú až tak potrebovať. Vydrž 😉
@bagre super napisane. Presne takto to je
Minimalne raz tyzdenne otazka preco... No lebo si to vedia zariadit... Mam kamosku, nastupila do prace, malu nedali do jasli, jej mama sa o nu stara a pendluje s nou po 2 tyzdnoch u seba a u nich. Ked robila pred malou a nahodou jej ochorel starsi, tak ho zaviezla k mame. A mam jej teraz zavidiet, ze aktualne som sama s detmi? Ze aj ked nie su ok, tak musia chodit do skolky, lebo ja musim do prace a rodina daleko? Proste je to tak ako to je a neriesim... Bud ma obdivuju, ze ako to zvladam s deckami a cely ten timemanagement okolo nich (co je teda naozaj masaker) alebo sa pochvalim sama🤭
život tvojich kamarátok či švagrinej môžu byť ľahké len na oko. spoločné bývanie s rodičmi prináša niekedy toľko nevýhod, že to, že ti rodičia postrážia deti, pomôžu s domácnosťou nestojí vlastne za to.
Takže nezáviď, užívaj si to, že máte s mužom vlastné bývanie, súkromie, nikto ti nepozerá do hrnca, čo a ako si varila, nerobí inventúry po skriniach, nestará sa do výchovy detí - lebo keďže ti s nimi pomáha, má na to "právo",
ak ti je ozaj tak ťažko, tak skôr s mužom zvážte, aby si našiel prácu na slovensku a viac ti pomáhal.
myslím ale, že je otázka času, mladšie dieťa vyrastie, pôjde do škôlky, veľkáč do školy, a zasa bude život o niečom inom. ... niektoré obdobia života treba jednoducho vydržať, aj ked sa zdajú ťažké.
Preco si pár X do týždňa na 2-3hodky nezavolas opatrovateľku?
Lebo. Niekedy su tu temy: Svokra dala dietatu vajce s cukrom. Svokrovci pusinkuju dieta na usta. Rodicia kupuju detom sladkosti. Stale ich natahuju.... Zobrala ich bez mojho vedomia do mesta...... Ani sa necudujem, ze niektorí starí rodicia nechcu bavit a riadia sa heslom - Ked je taka mudra, nech si mudro poradi sama. Ja ked dam deti starym rodicom- "nestaram" sa co jedia, robia kam ich beru. Verim, ze vedia ako sa starat ked vychovali mna, muza.
@123andy123 Lebo asi nema peniaze????
@drahomirrra no tak jej manžel pracuje v zahraničí.. tak na čo asi? Na to aby mali peniaze ci? Tak opatrovateľkou by si to aspoň vykompenzovala.
@laurar1 nemyslela som priať im to,len ze život môže priniesť aj také situacie
Pozri porovnávanie sa s inými ti nepomôže. Prečo iným strážia deti a tebe nie? Prečo som sa nenarodila do zlatej kolísky jak paris hilton? Prečo to, prečo hento.
Áno, je nefer keď máš starých rodičov ktorý strážiť môžu a nerobia to. Oveľa horsie sa to vnútorne spracováva ako keby si kdesi v zahraničí a vieš ze si ďaleko, alebo jednoducho z nejakých dôvodov strážiť nemôžu.
Ale pracuj s tým co máš, čo vies ovplyvniť. Verím ti ako vie byť psychicky vycerpavajuce byt na deti úplne sama, bola som sama iba s jednou a mala som dosť.
Mne ked z toho s prepáčením úplne hrabalo hľadala som možnosti ako sa pozornosti dieťaťa na chvíľu "zbaviť". Ja som bola každú chvíľu v tých interiérových ihriskách, tam sa vedela dcéra zabaviť aj sama a mohla som si aspoň kávu dat v kľude. Tak isto materské centrá, dieťa videlo nové hračky chvíľku bol pokoj.
Keď máš muža v zahraničí isto netriete biedu, skus si nájsť opatrovateľku. Na webe Hlidacky.sk su mladé baby keď sa s nejakou dohodneš nech chodí raz, dva krát za týždeň na hodinu - a ty si pôjdeš napr. zabehať, zacvičiť, sama do obchodu. Dobre nech to stojí aj 50 eur mesačne ale teba to zachráni.
Nad jaslami pre to mladšie si nerozmýšľala? Pripadne súkromná škôlka, aj keby len jedno doobedie v tyzdni
@123andy123 Manžel robí v zahraničí aby sme rýchlejšie platili hypotéku a aby sa nám o niečo ľahšie žilo.Nie nemám opatrovateľku,daj svoje dieťa cudzej osobe,není to len tak.
Ináč ja keď som mala maličkú dcérku a ostali sme choré obidve tak som sa zvysoka vykaslala na všetky materské zásady.
Dieta prežilo celé dni na tablete, mobile, TV, polotovaroch, doma brutálny bordel a ja som sa liecila s čajom pod dekou. Keď sa nedá tak sa nedá, človek nieje stroj a decka vedia byť mega náročné, hlavne do tých 3 rokov je to masaker podľa mňa v teplotách sa venovať takému drobcovi
Uznávam, že máš prečo byť vyčerpaná, ale nepomôže ti riešiť to, prečo iní to majú lepšie. Nikdy to nikomu nepomohlo. Neviem ako funguješ s deťmi, neviem aké sú, len toto ťa proste posúva ešte viac dole...
múdro ti tu píšu mnohé dievčatá. Každá minca má 2 strany, nič nie je dokonalé. Ja by som napr. v 2-generačnom dome odmietala bývať. Milujem svojich rodičov, ale potrebujem svoje súkromie, robiť si veci a vychovávať dieťa podľa seba. Ja som prišla z rodiny, kde naši za mnou vždy stáli, bola som presne to dievča, ktorému všetci hovorili, že to má ľahké v živote, lebo som si na pohodu študovala, brigádovala ako chcela,naši mi veľa dávali ( myslím na internát, na jedlo, na oblečenie, knihy ), mohla som si vyberať brigády a keď som aj totálne otrasne hospodárila ( na výške to bolo často ), vždy som vedela, že ich mám, až mi niektorí hovorili, že som rozmaznané dievča, lebo som mala v rodičoch takú istotu. Časom som sa ale naučila viac sa spoliehať na seba. Ja som mama svojej dcéry, ja sa o ňu primárne starám ako rodič, je to naše dieťa, nie dieťa mojich rodičov a rodiny. Každý máme to svoje v živote, netráp sa. Nikto a žiadna rodina nie je dokonalá. Keby ti veľmi pomáhajú, možno by si sa tu naopak sťažovala, že sa ti do toho príliš starajú.
Ja by som so svokrou a ani s mojimi rodičmi nechcela bývať. Máme dobré vzťahy, ale bývať by som s nimi nechcela. Súkromie je na nezaplatenie. Porovnávať sa nemá nijaký význam, lebo nie vždy to je tak ako to vyzerá. Treba porozmýšľať nad svojou rodinou. či je všetko v poriadku. Nejaké sny si plniť, deťom tiež. Mňa baví sa s malou hrať, učiť ju niečo nové. Ísť niekam na výlet - na všetko netreba manžela. Keď sme nemali ešte dcérku vozili sme neter zo škôlky domov, prvé čo urobila nešla domov, ale bežala za starkou, lebo s ňou bola vkuse. (svokra sa nám sťažovala, že zas ju musí strážiť, že nemá potom čas si nič spraviť, ale švagrovcom to nepovedala, aby sa zas nehnevali a prestali jej malú dávať). A toto som nechcela pri našej dcérke, chcela som aby bola pri nás. Mám rodičov čo by boli s malou nonstop, ale nechcela som. A to sa malá narodila do koronového obdobia, nič nebolo otvorené, bývame na dedine, kde som mala až jednu cestu kde som sa prechádzala s kočíkom. Kamarátky žiadne, sestra ďaleko. Kým malá spala pracovala som z domu. Nerieš druhých, ale niečo vymysli aby tebe bolo dobre a potom bude dobre aj deťom aj mužovi. Si v stereotipe a už ťa prestáva všetko baviť. Aj malé zmeny sú zmeny 😉
Autorka píšeš ze "nemám opatrovateľku,daj svoje dieťa cudzej osobe,není to len tak"
Práveže je to úplne ľahké, nič na tom nieje. Zavoláš viacerim, s ktorou si sadnes tu si budeš volavat. Najskôr tam bud s nou uvidis ako jej to ide s deťmi, ona sa im bude venovať ty si čosi potobis v domacnosti. Keď všetko pôjde ok iný deň ju skúsiš s nimi nechať pol hodinu kým pôjdeš do obchodu, postupne aj hodinku. Časom možno večerné stráženie skocis si s kamoškou do kina.
Nevyskusas nevieš. Niekedy je mladá nadšená kočka so vzťahom k deťom oveľa lepšia voľba ako nejaká stará mrzuta babka.
Si v situácii kedy si proste musíš nejako pomôcť sama. Takže buďto budeš mat predsudky a trápiť sa alebo to skúsiš a zistíš že je to úplne v pohode
ja som najma.vdacna ze moji rodicia su zatial klop klop zdravi a sebestacni. podla mna najtazsie to maju vzdy ti ktorym ochoreju rodicia ci deti ci omi sami. vtedy podla mna az zacina narocny tazky cas. takze ja som vdacna ze sme zdravi
Lebo nemôžeme žiť všetci rovnako. Zbytočne sa porovnávas s tými čo majú rodičovskú výpomoc a pochopenie u nich nehľadaj. Nikdy nepochopia aké ťažké je byť na deti sama 24/7 a ešte sa budú diviť prečo si si popri deťoch nespravila druhú vysokú školu, nemáš 2 práce a netrenujes na maratón - veď oni to všetko zvládajú.
Na druhej strane môžes byť rada že máš schopného muža čo išiel zarobiť a nie trtka čo robí za minimálku, doma s ničím nepomôže a na všetko frfle. Pripadás mi chronicky unavená a tak trochu deprimovana. Skús nájsť na svojom živote niečo pozitívne, porozmýšľaj ako okresat zbytočné domáce povinnosti a nájsť si denne aspoň 30 minút len pre seba.
V prvom rade nezavidiet, mne pride, ze aj ked je maly casto chory a sme na OCR, pripadne to nejako zaplatame a pride svokra a zas pomoze, ale stale nesedim kdesi na onkologii. Takze to mame stale lahke. Proste clovek musi byt vdacny, ze by horsie nebolo. Toto je este v pohode
Tak podla mna, lahky život ma ten človek, ktory si nepripusta problémy a neberie všetko smrtelne vazne, je vesela povaha a ma pozitivne myslenie. Taky človek ma take vyzarovanie, ze je jednoducho obľúbený, ma tie správne kontakty a preto možno "lahsi" život ako vecne namosureny stazovatel, ktorý len caka co mu do huby padne..
Tak podľa tvojich kritérií ja mám vraj ťažký život. Paradoxne si to vôbec nemyslím 😄. Kamoška má zas starých rodičov z oboch strán, ktorí naklušú a berú deti keď treba aj keď netreba a aj tak sa stále sťažuje ako nestíha 🤷.
Oooch autorka, strašne škaredo píšeš a nechutne zavidis. Naozaj sa skus zamyslieť či také denno denne zažívajú rodičia chorých deti. To, že tebe plače dieťa deň noc je NIČ oproti tomu, čo zažívajú rodičia s deťmi na onkológii, alebo čo majú doma ležiace deti už roky. Vieš ako radi by šli takí rodičia napríklad len do obchodu s tými deťmi? Len tak? A ty sa tu sťažuješ. No hnus.
Nemôže manžel zmeniť pracu? Ja ti verím, že si unavena, deti dokážu veľmi vyčerpať a keď si s nimi nonstop, tak už nevladzes. Ja ti rozumiem, nevedela by som si predstaviť, že by bol manžel prec a všetko by bolo len na mojich pleciach.
@aurora33 ale prosím ťa , nikdy nepodcenuj smútok a frustráciu druhého človeka iba kvôli tomu, že niekto môže byť ešte nestastnejsi. Veď každý z nás má právo sa cítit aj smutne bez ohľadu na to, či je jeho problém vo všeobecnosti veľký. Vždy sa nájdu aj väčšie problémy, ale to je v tej danej chvíli pre človeka ktorý sa cíti zle nepodstatné.
Ja by som to skúsila s tou opatrovateľkou na tvojom mieste. Máš 5 a 2 rocne dieta. To 5 rocne by ti povedalo co robili... ja som tiež na deti sama, muž od ráno do večera v robote. Tiež pracuje v zahraničí. Len ja žijem v zahraničí s ním. Ešte k tomu ani jazyk neovládam perfektne, takže s nikým ani nepokecam poriadne.
Mam tiež dve deti 5 rocne a 1,5 rocne. Malý chodí do škôlky a s malou chodíme kade tade na rôzne krúžky, aby sme sa hlavne doma nenudili. Každý deň niečo. Byt len doma s deťmi a sama by ma porazilo.
Musíš myslieť aj na seba a svoje psychické zdravie.
@aurora33 presne.je to len obdobie pár rokov kým jej deti odrastu.ja bývam u mojich rodičov s ležiacim synom. Kým bol malý obaja pracovali a po príchode domov mama robila druhú prácu z domu a otec mával pohotovosť aj v noci a cez víkendy.musela som sa spoľahnúť len sama na seba,aj po mojich lekároch a po úradoch som chodila s päťročným dieťaťom v kočíku.teraz sú už rodičia dôchodcovia,ale otec má zdravotné problémy a mama ešte stále aj pracuje aby to všetko bolo finančne zvládnuteľné.aj napriek tomu sa občas niekto vyjadrí v zmysle, že mi je dobre u našich len neviem v čom
No ved vydrz, rychlo splatite a budete sa mat lepsie, ako pises. Vzdy je to nieco za nieco. Alebo splacajte pomalsie a muz bude doma. Alebo tu opatrovatelku najdi a nezatazuj inych, co chodia do prace a tiez su po praci unaveni a nie je ich povinnost varovat.
No a teraz otázka: pomohol ti tento výlev? Myslím, že ani nie.
Pravdupovediac - toho, ktorý je na všetko sám je normálne že sem tam napadne "ako fajn sa má ten a ten, má mu kto pomôcť" - ale vzápätí by malo prísť uvedomenie si toho, že to je len jeden uhol pohľadu, že to, čo vidno takto zvrchu, je len veľmi malá časť na to, aby sa dalo zhrnúť že človek má bezstarostný život.
Nepopieram, že sú niektoré veci ťažšie, ale je mnoho ľudí, ktorí to majú tak ťažké, že fakt neviem ako to zvládajú. Fyzicky, finančne, emočne. Okrem toho, párkrát sa mi stalo, že som si myslela o niekom že svet je preňho gombička a potom som sa hanbila sama za seba keď som zistila, čím si prešiel, čo sa mu stalo - len o tom nehovoril, nesťažoval sa, a dovolil si usmievať sa na okolitý svet.
Skús zmeniť uhol pohľadu, som presvedčená že starosti má každý, len niekto ich berie ako prirodzenú súčasť života a napriek nim žije a niekto sa stále len porovnáva, kritizuje a závidí. Lebo na susedovom trávniku je tráva zelenšia...