Spomienky na detskú hospitalizáciu bez rodiča
Spomínate si vy na to, keď ste boli ako malí hospitalizovaní, aké to bolo? Koľko ste boli v nemocnici, v akom veku? Predpokladám, že to bolo bez rodičov, keďže až v posledných rokoch sa začína presadzovať, že rodičia majú právo tam byť s dieťaťom.
Čo vo vás hospitalizácia zanechala do dospelosti, pokiaľ to bol negatívny zážitok?
mala som 12 a v pohode, nezanechalo to na mne žiadne stopy, nejako dramaticky som to neprežívala. Na izbe boli ešte mladší odo mňa, pamätám si 2 chalanov a jedno cca 3 ročné dievča. A nikto tam neplakal, dokonca sme aj tú najmladšiu učili hrať karty. Asi sme sa stretli ,,dobrá partia,, 🙂
Inak ešte v súvislosti s touto témou, môj muž bol často na liečení iba so svojou o rok staršou sestrou.. bežne tam chodievali na mesiac bez rodičov, že ich nevideli vôbec.. prvý krát bol ako 6r myslím.. ja si to neviem predstaviť lebo na mamu som bola veľmi naviazaná, ale on to bral jednoducho tak ako bolo.. (ale vlastne deti by tak nikdy nedal)
ja som bez mamy nebola nikdy, on často.. ja som mala vychovu, ktorá sa dnes volá "vzťahova" (moja mama proste mala takú kľudnu povahu) a on mal takú klasickú o ktorej hovorí každý kto vyrastal v 80-90rokoch.. a predsa som ja z nás dvoch ta úzkostliva, s traumami z detstva..
Podľa mňa je to preto že každý z nás mal inú výchovu, ale aj iny život, iný prístup a zážitky, hoci sme boli od detstva susedia.. na každom dieťati zanechá stopy čosi ine, pretože každé dieťa iné jednoducho je..
Ja som bola ako dieťa v nemocnici 2x, ako 7-8 ročná mi vyberali časť mandlí v BB, tam som bola sama bez rodičov a návštev cca 2 týždne, na izbe som bola so starším dievčaťom a bolo to fajn, nakoniec sme si aj chvíľku dopisovali, sestričky aj lekári na nás boli milý. V 11rokoch mi vyberali slepák, to som bola už v nemocnici v našom meste, a pamätám si že vtedy na detskom nemali väčšie deti len mňa a chlapca so zlomenou nohou, ktorý tam bol už dlhšiu dobu - zrazilo ho auto a mal sadru úplne hore od stehna až dole, a ten sa mi veľmi potešil lebo bol na izbe dlho sám, takže sme sa rýchlo skamarátili. Pamätám si dosť vecí z oboch pobytov v nemocnici, len to by bolo na dlho, traumu ako dieťa som nemala, ale asi aj preto, že sa k nám sestričky a lekári správali pekne. Len čo si pamätám negatívne, tak keď som bola 2x v nemocnici tak časom ku mne a k chlapcovi so sadrou pribudol malý chlapček róm, asi 4-5 ročný a on mal problémy nejaké po chorobe, tak tam bol na vyšetrenia + pozorovanie a raz v noci ma zobudilo ako kričí, že sa mu dá cikať - jeho dali do tej postieľky čo sa uzatvárala - lebo inak im behal po celom oddelení, bral si čo mali iné deti od rodičov - prevažne sladkosti a snažil sa utekať - takže preto ho začali zatvárať. Ja som bola zrovna po operácii a bola som ubolená, mala som problém aj vstať a nevedela som ako sa tá postieľka otvára, tak som mu povedala, že musí kričať hlasnejšie aby ho sestričky počuli, chvíľu sme kričali aj spolu, a mňa potom vyplo a zas som zaspala - no a ráno som sa zobudila na to ako mu sestrička nadávala, že pocikal posteľ a musí prezliekať obliečky aj jeho, že čo nekričal - zastala som sa ho a povedala, že však kričal, aj ja som tiež, ale sestry na nočnej asi nepočuli, tak na mňa zazrela a ostala ticho. Inak potom som z rečí sestričiek vyrozumela, že ten chlapček bol z osady, doniesli ho bez ničoho, špinavého, museli ho umyť a dať erárne pyžamo, nejaká sestrička mu išla kúpiť kefku na zuby, pastu, uterák aj mydlo a boli vytočené zo správania jeho rodičov, len ten malý za to chudák nemohol. Potom sa to už neopakovalo a už mu postieľku nezatvárali.
@pokinka rok 1983, 10rokov som mala, zltacka, 2tyzdne v nemocnici, z toho tyzden s inym dievcatom v jednej posteli lebo nebolo volne lozko, potom jej tam prisla mladsia sestra tak to nejako preusporiadali tak ze boli oni dve spolu v jednej posteli a ja som isla do vlastnej. Oddelenie bolo zmiesane aj deti aj dospeli lebo bola epidemia. Chodili sme aj do skoly o poschodie nizsie na detske odd. Na izbe sme boli 5, 3 deti a 2 dospele, jedna z nich, Darina, stale stala na okne a plakala ze chce ist domov. A dostala som tam vsi.
Ja som bola prvý krát keď som nemala ani 5 na výber mandlí. Bol tam môj brat aj iné deti, to že tam neboli rodičia vo mne nezanechalo nič zle, horší zážitok bol samotný výber mandlí 🙈 dodnes si pamätám ako som kopala doktorku 😄 neskôr ako 9 ročná som bola dlhšie na infekčnom, a to už vo mne zanechalo stopy. Bolo to oddelenie bývalej psychiatrie. Čiže okná za mrežami, postele mali siete. Bol tam pán zo žltačkou, toho som sa bála keď som stretla. Dieťa čo kričalo a cikalo na zem. Keď som mala ísť po tretí raz na jednu noc do nemocnice na pozorovanie ako 16 ročná isla som s plačom. A dodnes nemocnice neznášam. Odvtedy som mala ako dospelá ešte pár pobytov v nemocnici ale mám už z toho traumu. A nie kôli rodičom že tam neboli ale kôli tomu čo som tam videla.
@lakebabe Hej, aj mna takto pred 4 mesiacmi prepustali po operacii brucha domov... Vecer info, zabezpecte si odvoz na poobedie a rano o 9:00 za 20 min si po Vas mozu prist, potrebujeme izbu. A tiez ma muz nasiel na chodbe. Ale som dospela osoba, mam telefon k dispozicii, dokazala by som si odvoz domov zabezpecit, i keby to mal byt taxik. Ale , ze ma tam vtedy nechali v takych podmienkach a takom stave ako dieta, hodnotim dnes spatne (hlavne ako matka) velmi negativne. Pevnu linku sme doma mali, kontakne udaje na rodicov mali, jeden hovor pridite si po dieta teraz, by zabral 3 min. Ale bolo to zenske ododelenie, deti nas tam bolo len par, mozno preto to nikto nemal na mysli a nebabral sa s nami. To ich vsak neospravedlnuje. Ale zas traumu si z tohto zazitku nenesiem.
Nebolo to sice v detstve, mala som 19rokov a z neznamych dovodov som skoncila na detskom oddeleni. Na tyzden, pocas vianoc. Bola som v izbe pravdepodobne pre mamicky, ktora bola oddelena takym velkym oknom od izby,kde boli babatka. to ze sestricky boli absolutne odporne a necitlive na mna, nejdem ani rozoberat. Ale ked som pocula, ako sa chovaju k tym babatkam, tak mi bolo zle. Doteraz mi je. A viem, ze svoje dieta by som po tomto v nemocnici same nenechala.
...pánečku baby,vy ste tu niektoré riadne pamätníčky😜😜
No tak ja mam z jednej hospitalizacie traumu, mala som asi 9-10 rokov, mala som otras mozgu. Na izbe za cias socika bolo malo miesta a vela pacietnov a tresli ma do jednej postele k starej tetuske. To by ste neverili ale skutocne som toto zazila. Teraz by to asi skoncilo na JOJ-ke v hlavnych spravach ale vtedy to vobec nikto neriesil, ani personal ani moji rodicia. Teta bola mila a dodnes si pamatam ze mi dala fantasticku slahackovu tortu. Mam 42 rokov ale pamatam si to dodnes. Potom som bola na infekcnom aj s mojim bratom, obaja sme mali salmonelozu, to som mala si 13 rokov a jedine z coho som mala traumu je smrad ked zmyvali savom izby a velky lavor s hypermanganom (fialova voda) do ktorej sme si museli po kazdom wc strcit ruky.😂
Mesiac v nemocnici pripútaná na JIS na lôžku, sama, mala som 3,5, trauma ziadna 🙂
@katka2602 také závažia som mala aj ja na nohách
@valilienka2 áno bez nich to nejde. Malý bol ako sa hovorí "živé striebro" aj rodičia hovorili, že on neobsedel ani 5 minút..Takže toto bolo pre neho utrpenie.
@nikola81 fiha ja som len o rok mladšia, v nemocnici som bola "ako doma" ale ani raz som nevidela, (našťastie ani nezažila) aby boli dvaja pacienti na jednom lôžku. A to na napr. irologii sme boli všetci na jednom odd ženy,muži, deti. To musel byť teda zážitok, spať na tých rozheganych posteliach dvaja.
Mala som 9 alebo 10 rokov bola som sama na izbe , chodili sme tam do školy bola sranda ....mala som to ako také prázdniny 🤣
V pohode. Mala som okolo 10. Robila som sestrickam asistentku a krmila s nimi malé bábätká😊.
cca 5 rokov, dlho isom bola, isto viac ako 3-4 tyzdne a to niekokokrat.mam aj pekne spomienky, so sestrickami, ked som nechcela poobede spat, urobli mydlovu vodu a fukali sme bublinky, dali mi cepiec na hlavu, vzdy sa mi pacili tie biele naskrobene cepce 🙂. aj lekari a lekarky boli mili, nenavidim vsak odvtedy branie krvi, injekcie, a este dlho v dospelosti som mala syndrom bieleho plasta...
Ja ako 10 ročná som bola v Martine na gastro . Uspávali ma na to a pamätám si nasilu odber krvi . Plakala som tak ma poslali na izbu a ja sa tešila že teda mi nebudú brat a prišli tam za mnou a brali mi poleziacky . Odvtedy sa bojím doteraz odberov . Mám 33 😄 ale to že som tam bola sama mi nevadilo púšťali nám rozprávky a mamina mi nechala plno dobrôt mala som to ako výlet . Pamätám si chlapca vedľa v izbe ako stále spieval eeeej macejko cele dni na cele oddelenie 😄😃
6 r po Vianociach, pamätám si milé sestričky až na jednu prísnu, mamu ako mi nosila salóniky.
V 10r keď mi vyberali mandle nosné, a mali sme asi 2x parky a už ako dieťa som dostala 2 len vtedy ešte boli parky parkami. A tie male kedy ktoré nikto nekontroloval ci namazes na chleba alebo zješ lyžičkou. A mamu ako ma prišla navštíviť a šli sme do bufetu na taky zeleň ovocný pohár.
A potom v 15 s infekčnou angínu napichnuta na infuzku a nútili ma jest suchý chleba a sucháre ktorý som odmietala keďže sa mi ťažko prehltalo a na fajný nechtikovy čaj bylinkový ktorým som mala kloktst ale mohla ho aj piť.
A bola tam jedna hnusná upratovačka ktorá vyletela hneď do izby ako doniesla lekárka teplomer a rozcabrila obrovské okno do korán. A pach umyté ho linolea.
Mesiac nato výber krčných mandlí a poloroztooenu vanilkovu zmrzlinu
A polroka na to operáciu kolena kde som bola na izbe s takou mladou pani a staršou pani ako ma zásobovali keksami.
Nemám žiadnu traumu. Ani si nepamätám žeby sa ku mne. Niekto správal hnusne