Spomienky na detskú hospitalizáciu bez rodiča
Spomínate si vy na to, keď ste boli ako malí hospitalizovaní, aké to bolo? Koľko ste boli v nemocnici, v akom veku? Predpokladám, že to bolo bez rodičov, keďže až v posledných rokoch sa začína presadzovať, že rodičia majú právo tam byť s dieťaťom.
Čo vo vás hospitalizácia zanechala do dospelosti, pokiaľ to bol negatívny zážitok?
@pokinka bola som na infekčnom, keď som mala asi 5 rokov. Pamätám si z toho najmä to, že tam bola neskutočná nuda, naozaj som tým vtedy trpela, nemala som čo robiť, s nikým sa hrať, nikto ku mne poriadne nemohol, žiadne hračky, aj tu jednu, keď som si vyhadzovala a pár krát mi spadla na zem, mi vzali 😩
Prvy raz som mala 4 a meningitidu. Z toho si pamatam len tolko, ako mi robili lumbalku. Druhy raz som mala skoro 7 a dostavala som vakcinu proti besnote a pamatam si, ze sme vkuse skladali vyprate plienky pre male deti. Oba razy som lezala dva tyzdna na infekcnom, kde navstevy povolene nie su. Traumu nemam ziadnu, ani psychicku ujmu. V tom case nikto ani nesnival o tom, ze by bol rodic hospitalizovany s dietatom a v mojom pripade by to aj tak ani neslo... napriek tomu som tu a uplne v pohode
@zuzanka.zuzu uff, odlahlo mi, uz som sa bala, ze sa neobjavi ziadna samozvana psychologicka / psychiatricka, ktora tu bude vsetkych presviedcat, ze maju traumu len o nej nevedia 😂 a tebe sa co stalo v detstve, ze si aka si? Bolelo to velmi?
Pamatam si 2x pobyt v nemocnici, prvykrat v cca 5 rokoch, na infekcnom. Ano, musela ma mama oklamat, ze “hned pride” a trvalo to neviem kolko - tyzden, dva? Ano, bolo mi smutno, hlavne preto, ze som tam nemohla mat svojho plysoveho maca, ktoreho som inak tahala vsade (priniest a aj odniest sa mohli len knizky a umyvatelne hracky, plysaky nie). Vadilo mi, ze nam na noc dvihli zabrany na posteliach, aby sme nevypadli / neusli a ja som musela v noci volat na sestricky, lebo mi bolo treba cikat. Uplne o nervy bol budicek asi o 5 rano, aby nocna sestra stihla teplomery a odbery pred striedanim. Druhykrat som bola hospitalizovana s urazom v 11r, to mi bolo uplne jedno, chcela som si citat 😂 a raz som bola hospitalizovana po uraze ako 10m, z toho si nepamatam absolutne nic, keby mi mama nepovie tak neviem. A najhorsi zazitok bola asi adenotomia bez akejkolvek anestezy, len ma drzala obrovska sestricka, ledva sa mama otocila na chodbe, uz bolo vybavene a s ustami plnymi krvi som isla domov.
Mam traumy? Nemyslim si. Nemam strach z lekarov, z nemocnic, z ihiel ci vysetreni, na nikoho sa nehnevam. Skor si myslim, ze mozno vdaka tomu nie som zbytocne precitlivela, viem si otvorit usta ked treba (a niekedy aj ked netreba 😂 ) a nepo💩 sa z toho, ze je nejaky potrebny zakrok bolestivy alebo neprijemny. A ktovie, mozno proste len som taka bez ohladu na zazitky z nemocnic. A so svojou dcerou som chcela byt v nemocnici, ale asi viac kvoli sebe ako kvoli nej. Lebo ja som sa o nu bala, ona bola v pohode, v podstate nevedela co jej je a co jej hrozi, takze to neriesila…
Bola som na liečení asi ako 2 ročná, nepamätám so nič.
Potom ako 15 r a bolo nám super🙂
Do porodu som v nemocnici nebola..len ako navsteva. ;D
Velakrat som bola v nemocnici v detstve a mne sa tam moc páčilo, boli sme vzdy dobra banda malych nezbednikov , kamosi s doktormi a ostatnym personalom, zabava, no ja mam uzasne spomienky. Bolo mi tam lepsie ako doma 🙂 ale vlastne dieta si neviem predstavit nechat samé v nemocke
Bratranec bol v nejakom roku 1984/1985 ako prváčik v nemocnici skoro dva mesiace. Mal úraz, dolámané rebrá, poškodené pľúca a zlomené obe nohy. Jedna mu zle zrástla, takže ho museli operovať. Ležal tam zasadrovaný, chodila za ním na striedačku celá rodina, učil sa tam. A poznačilo ho to tak, že keď sa vrátil domov, hovoril, že keď vyrastie, bude lekárom. A aj ním dnes je.
Bola som ako 10ročná v nemocnici 2 týždne. Návštevy boli v sobotu, takže dve návštevy. Cítila som sa sama, opustená, rodičia so mnou nekomunikovali, prečo som tam, čo sa bude robiť, dokedy. Možno som potrebovala vedieť dopredu, že budem pišať krv. Či ma to poznačilo neviem. Vždy som bola taká, že som potrebovala všetko vedieť a vždy som bola naviazaná na rodinu. Takže sa asi spojila moja nevhodná povaha v tomto a spôsob akým sa to riešilo.
Ale z čoho mám isto traumu je detský plač. Boli sme na izbe ôsmi, od 2 rokov do 15 a ten 2rocny plakal. Ale že plakal a plakal až kým nezaspal. 2 týždne. Priviazaný o postieľku, nohy aj ruky, zacievkovaný. Bez mami.
Dnes som sama mama a moje dieťa vie kam ideme, prečo tam ideme. A zvláda každú návštevu lekára.
Akože normálne mi je zle z tých spomienok. Idem si radšej pozrieť nejaké vtipné videá o zvieratkách na YouTube
Mala som 6, dokonca to bolo na konci prázdnin, čiže som nenastúpila hneď do prvého ročníka, ale prvých desať dní som bola v nemocnici. Chodila za mnou moja krstná, učiteľka, ktorej dala kolegyňa podklady a učila sa so mnou, aby som nezaostávala za ostatnými. Vždy som ju veľmi veľmi čakala a bola som smutná, keď odchádzala. Viem, že mi bolo smutno za mamou, za rodičmi, navštevovali ma vždy, kedy sa len dalo. Bola som strašne priebercive decko, nechcela som tam nič jesť, tak ma supli na infúzky, a vtedy mi zakázali hýbať sa. Z vedľajšej izby za mnou chodil starší chlapec, ktorý prišiel, chytil moju otvorenú malinovku či džús či čo to bolo a predomnou ju drzo vypil a kradol mi sladkosti. Ja som začala kričať na sestričky, hýbať som sa nesmela, on sa medzitým vyparil a oni mi neverili. S odstupom času si myslím, že verili a vedeli, len sa im to nechcelo riešiť. Na druhej strane, spomínam si na jednu úžasnú sestričku, tá bola na mňa mega milá, a dokonca mi raz dovolila pozrieť si po večierke film. Pozerali sme spolu taku staršiu komédiu s Tomom Hanksom, že sa nasťahuje so ženou do nejakého na pohľad pekného, ale rozpadajuceho sa domu, normálne sa na to pamätám 🙈, je to príjemná spomienka, bol to pekný pohodový večer 🙂 keby som tušila, ktorá to bola, poďakovala by som sa jej aj teraz, po pomaly tridsiatich rokoch. Malému dievčatku vtedy dodala odvahu a vďaka nej som to zvládla aj bez rodičov.
Keď som mala 10, tak som bola hospitalizovaná s mamou, vtedy ma aj uspavali, robili nejaký zákrok. A spomínam si doteraz na ten úžasný, príjemný pocit bezpečia, že tam so mnou je. Toto vo mne zostalo doteraz 🙂 Najviac sa naozaj pamätám na to, že som bola celá šťastná, že mame dovolili so mnou byť, že bola pri mne. Z okna nemocnice sme pozerali na balóny, akurát vtedy bola balónová fiesta v Košiciach 🙂
Toto je konecna ked niektore cudzie mamky na koni vedia lepsie ( okrem ineho) uz aj to ako sa ine, teraz uz dospele osoby citili v nemocnici same ked boli deti 😄.
Ja sa fakt necudujem ze si z tejto stranky robi kazdy dobry den
@pokinka ja som nebola hospitalizovaná sní raz ,ale dcéra bola a bola tam sama a zvládla to super našla si tam veľa kamarátov ani sa jej nechcelo ísť domov a to jej operovali ruku a mala asi šesť rokov
@sissy27 to je dlhé, väčšina to ani nemá záujem prečítať (vrátane mňa) a navyše až na druhej strane... kludne si si mohla odpustiť 😉
@pokinka mala som asi 5 rokov, brali sa nosné mandle, týždeň v nemocnici sama, pamätám si uja v bielom plášti a kožennej zástere, misku plnú krvi .... na izbe potom jedlo - polievka vytekala cez nos.... po týždni prišla mama a zobrala ma do Priora a kúpila mi veľkú bábiku v krabici ...no stálo to za to 😂😁😂👍👍👍
@pokinka za mna v pohode. Vraj som za mamou plakala, dostala zakaz navstev, ale ja si na to nepamatam, skor na to, ze na dievcenskej izbe bola nuda. Na chalanskej bolo super, tam mna a este jednu dievcinu dali, len neviem, ci pred alebo po operacii.. chalani boli zlati, boli starsi odo mna o cca 3 roky plus minus a pekne sa starali, nosili hracky a aj citali knizky. Mala som vtedy 5 rokov.
@zuzanka.zuzu neboj, tebe su venovane len prve dve vety 😅 a az taky nezaujem mas, ze reagovat si proste musela, tak to uz ano 😃
Ja som v nemocnici nikdy nebola ako dieťa, ale môj muž dosť veľa krát.. pýtala som sa ho na to podrobne, najmä preto že môj najstarší musel ísť sám do nemocnice a ja som si to nevedela predstaviť.. muž bol prvý krát niečo ako 8r, na infekčnom - vravel že sa síce bal, ale nebolo to vôbec zle.. neskôr už každú hospitalizáciu bral ako tábor, kde sa veľa lezalo.. bola tam škola, rovesníci, že často sa tam zabávali a vymýšľali.. podľa jeho slov to na ňom nezanechalo následky.. a myslím že aj môj syn to zvládol výborne a ja som na neho pyšná, že to dal..
nečítala som zatial celú diskusiu iba prvé komentáre hore.Ale ja som bola prvý aj posledný krát na pozorovaní v nemocnici ako 15 ročná a mne tam bolo výborne😀 no asi aj preto,že mi nič nebolo.Poslala ma tam dr hlavne na pozorovanie ževraj som chudá a či jedávam pravidelne.A moč som nemala ok.Našla som si tam aj kamošku na izbe,ona potom odišla a ja som tam ostala sama a bolo mi super aj tak.Iba som čítala časopisy,knihy,varili tam chutne,pozerala som telku a bolo😀 ja by som išla znovu.Ten týždeň tam,prešiel ako voda.Ale musím povedať, že tam na tom detskom oddelení bolo stále ticho nebolo to velké oddelenie také pre pár detí takže človek sa tam cítil ako doma s pár ludmi.A nakoniec mi nezistili nič.Proste som bola, aj som takej útlej,štíhlej postavy že môžem jesť a som tále chudá aj teraz v 35 rokoch
Moje detstvo bolo uplne iné ako detstvo môjho syna. Nekontaktne spanie od 1.dňa života, presný režim, od roka v jasliach, takže ak by som aj bola hospitalizovana, nevnimala by som to tak ako on. Ako sedemrocna som bola na 3-týždňovom tábore, len s občasným listom a či mi je smutno, nikoho nezaujimalo.
Brat bol v kuse pol roka...ked ho brali tak sme si mysleli ze umrie...dostal sa z toho...ziadnu traumu nema, prave naopak casto spomina na deti z nemocnice...dodnes sa s dvomi stretava...a to tam za tu dobu aj dve deti zomreli...mal vtedy 10 rokov...
Ako dieta som bola hospitalizovana 2x. Prvy krat ako 2,5 rocna s rotavirusim. Pamatam si len utrzky, ale nespajaju sa mi s nimi ziadne negativne emocie. Vraj sa mi pacilo, ze nam citali rozpravky. Jedna z lekarok na oddeleni bola vsak moja krstna mama, asi to zohralo ulohu.
Druhy krat som bola hospitalizovana ako 9 rocna so zlomenou nohou. Prijemny zazitok to nebol, ale traumu si nenesiem. Co si pamatam negativne je, ze v den, ked ma mali prepustit potrebovali moje lozko uz rano. Sestricky ma posadili na chodbu v nocnej koseli (bol februar!, zupan so vsetkymi vecami mi zbalili do tasky a ulozili do sesterne), rodicia ma mali vyzdvihnut az poobede. Nechali ma na tej chodbe cele doobedie, bez vody, jedla, mobily neboli. Pamatam si, ze mi bola zima a bolela ma noha. Dostala som pomarance od takeho stareho pana, co siel navstivit manzelku. Takto ma nasli rodicia.
Ja som bola hospitalizovana ako 9-10 ročná..nemám následky.. sestričky síce úplný otras, ale teda mala som na izbe staršiu ženu , nebola som na detskom oddelení, ale na ORL , a vďaka nej mam celkom dobrú skúsenosť 😇 hlavne sa mi páčilo jak ma všetci rozmaznavali, ale teda každý deň som mala pri sebe niekoho z rodiny
Bola som 6 rocna, cca 10 dni. Strasne, ale strasne som plakala za mamou. Navstevy iba v sobotu, sestricky mi kradli zo stolika jedlo a kolaciky, co mi doniesli z domu. Hoci som mala 6, davali mi na postel mrezu ako dojcatu. Pamatam si, ako mi nasilu v noci spiacej sestra davala liek striekackou, pritom som bola mierne dieta, uplne normalne by som ho bola zjedla na vyzvanie.
Traumu urcite mam, nehram sa na hrdinku, ako podaktore tu. Ked budu mat ludia na Sr stale zabetonovane zmyslanie sedliakov, kto viac trpi, ten je král, nikam sa neposunieme ako krajina.
Podvedome som sa strasne na mamu hnevala, ako to mohla dopustit. Ako ma mohla za tym sklom nechat a ist prec. Potom prijali 15 rocne dievca ku mne na izbu a ta mi bola doslova ako nahradna mama, davala na mna pozor a mojej mame hlasila vsetko, co mi sestricky povedali a podobne. Odvtedy sa zacali spravat inak. Nemocnica v Ziline. Dodnes odpor a katastrofa.
@angeli121212 Presne. Nevysvetlitelny vnutorny pocit hnusu, ponizenia a ludskej degradacie. Akoby deti neboli ludia. V tej dobe.
Moja prva hospitalizacia v 4 rokoch. Neprospievanie a nechutenstvo. Revala som ako tur, ovracala som pol izby, sedela som vo velkej postielke, vyberali ma z nej len na wc. Potom som neznasala nemocnicu v nasom meste - bala som sa prejst okolo nemocnicenho mura.
V 9 rokoch pruh - operacia cez prazdniny. Bala som sa operacie, ked som sa prebrala z narkozy, bolo to fajn - na izbe boli ine deti a hrali sme sa spolu. Akurat mi bolo luto, ze moji kamarati sa kupu v potoku a ja som v nemocnici...