Ako byť oporou smútiacemu človeku?
Co pomaha cloveku, ked je po strate (smrti) milovanej osoby? A je vobec nieco, co pomaha? Resp.ako sa ma druhy clovek zachovat? Mama stratila nahle pomerne mladu sestru, s ktorou si bola blizka, nedavno sme pochovali babku. Tyka sa to aj mna, ale nie som na tom tak hrozne ako mama. Ci byt len pri nej ticho, ponuknut jej naruc? Pomoze iba cas alebo sa ju mam pokusit nejakymi slovami podporovat? Nevysmievajte sa, nemam s tym skusenosti
Prispôsob sa jej potrebám, každý si bolesť zo straty prežíva ináč, niekto je ticho a nechce o tom rozprávať, spracováva si to sám v sebe. Iní musia o tom rozprávať, ďalší len plaču. Ty by si sa mala prispôsobiť potrebe tvojej mamy.
@gribka1 Ja neviem, co je jej potreba. Smuti. Ale neviem, co jej pomoze. Ci mam byt ticho, ci sa mam rozpravat o niecom inom - ale tam sa zas bojim, ze ci to nebude brat tak, ze to bagatelizujem a tvarim sa, ze "nic"... ci naopak hovorit a s laskou spominat, ci jej nebudem prehlbovat rany...
V prvom rade je úžasné, že hľadáš spôsob ako pomôcť. Na začiatok bude stačiť tá náruč. Môžeš jej ponúknuť pomoc s bežnými vecami. Pre takého človeka je to veľmi náročné. Skús si vypočuť aj podcasty Plamienka. Veľa sa naučíš a získaš cenné rady.
A ona je stále ticho? Lebo, ak chceš ty stále niečo začínať, tak fakt nemôžeš vedieť ako zareaguje. Ale myslím, že objatie nemôže poškodiť. A nejaký čas bude potrebovať určite.
urcite si vypocut, ale potom skusit sustredit jej myslienky niekam inam, aby sa neutapala m oc dlho, napriklad vymysliet nieco take pre druhych akoze, ze idete niekam pozriet nejake kvety, ze budu na cintorin... to ma napadlo, lebo v mojej rodine by nechceli len tak v smutku chodit vselikam, lenze mne sa to zda nezrdave sediet doma a mysliet na to co bolo a uz nebude. proste zmenit prostredie trochu pod nejakou zamienkou vytiahnut von na prechadzku, na navstevu za starymi znamymi, zohnat viac spolocnosti, nieco vymysliet na zabavu- vysivanie, casopisy, zahrada. zajazd so zahradkarmi?
Keď nám zomrel otec, zobrala som mamu na týždeň do Tatier. Boli sme na výlete. Dva dni len prechádzka po okolí. Pospala si, čítala časopis. Proste relax. Odísť z domu. Prísť na iné myšlienky. Kochať sa v prírode. Veľmi jej to pomohlo
Každý smúti inak. Inak prežívvaš smútok ako mladý človek, inak ako 40tnik a ešte inak keď máš 70. Rovnako inak smútiš za manželom/partnerom, inak za dieťaťom, inak za rodičom a súrodencom. Ja ti poviem, čo pomáhalo mne, resp. čo mi prekážalo. Potrebovala som plakať, ten plač ma prepadol hocikedy, aj v kaviarni pri káve. Potrebovala som chodiť často na cintorín, sedela som tam, snáď každý druhý deň, všetci do mňa hučali, že by som nemala tak často. Mne to však veľmi pomáhalo. Prirodzene sa časom inzenzita bude znižovať. Treba ju počúvať, keď bude hovoriť o svojich pocitoch, o spomienkach, o smútku, keď si bude pozerrať fotky, čítať staré listy či smsky. Treba ju objímať a byť jej nablízku, nech cíti že síce niekto blízky ju opustil, ale iní jej blízki sú tu pri nej a milujú ju. Treba zamestnať hlavu a aj telo. Ideálne sú prechádzky v prírode, nejaké viac hodinové aktivity, bicykel apd. A napokon čas. Keď začnete mať doma pocit, že by to sama nezvládla a potrebuje odbornú pomoc, určite vyhľadajte psychológa. Mne pomáhal svojho času aj farár teda skôr, dlhé rozhovory s ním pri káve mi pomáhali sa postupne zmierovať. Skús si prečítať niečo o fázach smútku, možno ti to pomôže. Veľa síl prajem!❤️
Ahoj, pomáha čas. Dĺžka toho času je pre každého individuálna. A taktiež aj ako ten čas bude tráviť. Ak jej mamička aktívna, tak ju podporuj v tých činnostiach. Ak je zas uzavretejsia, možno ju poteší zmena prostredia počas dňa, narušenie stereotypu - nájsť jej aktivitu ktorá ju bude napĺňať ako kolektív rovesníkov, viac času s vami ako rodinou. Normálne sa s ňou o tom porozprávaj, ako sa cíti, čo by chcela robiť. Nie je na to "recept", skrátka sa s tým bude musieť vyrovnať. Isto bude rada keď jej budeš oporou.
Kazdemu moze pomoct nieco ine, mne pomohlo vela sa rozpravat, o tom cloveku, spomienky, zazitky... Milo a s laskou o nom vela rozpravat, potrebovala som si ho tym este spritomnovat... Neznasala som, ak ludia chceli rozpravat o vsetkom inom, len nie o nom, viem, ze to robili s umyslom, aby mi ho nepripominali a nejatrili rany ale ja som mala pocit, ze uz ho odovzdali minulosti, ze uz prijali fakt ze tu nie je a treba nanho zabudnut... Takze ta ich "pomoc" ma v tom case velmi bolela a vyvolavala zmatok. Ale zas chapem, ze mozu byt ludia, ktori naopak o tom vobec nechcu hovorit.
Nám pomohlo zamestnať hlavu,knihy,krížovky,hlavolamy,kvízy,proste čokoľvek,čo odvráti myšlienky inam.Ale inak platí to staré známe,a vôbec nie klišé,čas hojí rany.
Nič naviac by som neriešila. Mne zomrela nedávno mama, najviac čo mi ubližuje, keď to ,,riešia" druhí. Dovtedy nič a zrazu mi vypisujú ako sa mám a ako to zvládam., riešia to čo netreba. Rob to, čo doteraz celý život. Je to kruté, ale nikto si to neodžije a neodsmúti za ňu.
Ak chce rozprávať o svojej sestre, spomínať na ňu, tak ju počúvaj, to je veľká pomoc. Mne keď niekto zomrel, tak sa mi zdalo, že po pár týždňoch ako keby ľudia na toho človeka zabudli, život išiel ďalej a mne to bolo divné, keď o nich nehovorili, ja som to práve potrebovala, rozprávať sa o tých, ktorí odišli, nevyhýbať sa tomu. Ak by to mame bolo nepríjemné, to rýchlo zistíš. Nenútiť ju chodiť medzi ľudí, zabávať sa, to zo začiatku nepomáha, len pár ľudí z najbližšieho okolia stačí, keď má okolo seba. Nemaj výčitky, si tam pre ňu ako opora, ale odsmútiť si to musí každý sám, prísť o mladšiu sestru znamená prísť o kus svojho srdca, života v pôvodnej rodine, to musí byť veľká bolesť. Prvý rok je najhorší, kým prejdú všetky sviatky, narodeniny, výročia bez toho človeka, potom si človek postupne zvykne na jeho neprítomnosť.
Kolegyni ked zomrela mama chcela o tom rozpravat a sla do roboty lebo na to tak nemyslela.
Kolega pri zmienke o svojej zene ma v ociach slzy.
Sme ľudia.....každý potrebuje spracovať umrtie blízkeho aj neblizkeho....aj keď sme len svedkami nehody.....je to veľmi dôležité....rozprávať....pýtať sa na emócie...spomínať na život s človekom a nehodnotit....ti bezne co sa stretavaju so smrtou....maju supervizorov.......bez rozhovoru a vysvetlenia by sme nezvladli niekedy veci...a o smrti sa dá aj pekne rozprávať....vytvárame tým priestor k novému životu.........určite sa inspiruj prispevkami
Každý inak smutime, inak to prežívame a spracovavame tu stratu. Niekedy stačí keď je nám blízka osoba ,,po ruke " poskytne nám oporu a pochopenie. Mne pred mesiacom umrel otec ale stále je to veľmi čerstvé a bolestivé, neide o Tom rozprávať pripominam si ho zapálením sviečky pri fotke a rozprávame si s malým synom príhody a zážitky ktoré a dedkom prežil. S iným sa o Tom bavit nedokážem ešte. Opýtaj sa jej čo potrebuje, byť iba pri nej alebo či sa chce rozprávať. Nechaj to na ňu, určite ti povie. Keď potrebuje smútiť, plakať buď pri nej. Prajem vám veľa sily.
Ja to individuálne. Niekto potrebuje sa porozprávať, niekto pokoj od všetkého
Nam minulý rok velmi vela rodinných príslušnikov zomrelo. A najlepšie bolo, ked sme sa normálne medzi sebou bavili. Napríklad pri káve, ked sme pozerali telku niečo dali a rodičia radi robia v zahrade..tak som sa ich pýtala čo budu robiť..a skrátka normálne rozprávať.