Ako riešiť zúfalstvo z manželovho správania?

Ahojte, potrebovala by som radu. Už som zúfalá. Bývalá som v Taliansku 8 rokov. Išla som tam ako 20 ročná, spoznala som tam manžela a narodili sa nám prvá dcérka. Nič som tam nemala ľahké, manžeľ je podnikateľ a veľa času trávil mimo domu. Mali sme to ťažké, stratil svoju rodinu kvôli rodinnej firme, ktorú vtedy mal s bratom. Pohádali sa, tak sme založili novú firmu spolu, kde som aj ja veľa investovala pomocou mojej rodiny. Začali sme úplne od 0. Moji rodicia nam zo začiatku veľa finančne pomohli. Nebola to chyba zo strany muža čo sa mu v rodine udialo.
A teraz k veci: Nikdy sa nikto nezaujímal o našu dcéru. Svokra ju ani nevidela, otec sa objavil raz za mesiac na pol hodinu, jeho brat taktiež ju nikdy v živote nevidel. Žiadnu vzdialenú rodinu sme tam nemali. Jedného dňa v čase covidu prišiel manžel s nápadom postaviť dom na Slovensku. Vôbec som to nečakala ani som nikdy také niečo nevyslovila, ani by ma nenapadlo, že by niečo také dokázal spraviť. Samozrejme hneď som sa toho chytila, keďže rodinu mam obrovskú a neskutočne dobrých rodičov, sestru. Prilietali za nami pravidelne, kedže sme tam nikoho nemali. Manžel po čase začal vymýšľať, že nevie či je ten dom dobrý nápad. Rozprávali sme sa o tom veľa ale povedala som mu, že on si musí byť istý či to chce. Mali sme byvat v zime na Slovensku a cele leto v Taliansku. Máme sezónnu prácu a dá sa nám pracovať aj z domu v zime. Tak bol by to taký kompromis aj tam aj tam. Neskôr sa nám narodil syn. Bol plánovaný, ale dlho som sa rozhodovala či chcem daľšie dieťa, kedže väčšinou som na deti doma sama. On ma vtedy uistil, že ked si spravíme druhé pôjdeme bývať na to Slovensko, tak budem mať aj pomoc. Samozrejme, narodil sa nám syn a vtedy začal zas vymýšľať. Dosť sme sa hádavali. Ja už som cítila zradu, lebo sme už mali projekt domu. Nakoniec mi povedal, aby som ho dala začať stavať, lebo že to bude pre deti to najlepšie riešenie a budu mať krajšie detstvo. Nebudú mať len nás, ale aj druhých ľudí ktorí ich majú radi. Ako sa začal stavať sa tešil, neskôr mi začal robiť peklo a to doslova. 3 týždne super, teší sa ako dom rastie a ďalší týždeň ma obviňuje, že kvôli mne sme išli na Slovensko. Neni tu budúcnosť pre deti. Ja som ho zmanipulovala aj deti a teraz som tu spokojná pri mamičke. Podotýkam je podnikateľ a ja nie som manipulátor, všetko on odobril. Máme teraz len hrubú stavbu a byvame u našich kvôli tomu, že sme chceli, aby dcéra mohla nastúpiť od prvého ročníka do školy tu. Dom je veľký, poschodový máme aj súkromie. O rok by sme mali byť vo svojom, ale on ma psychicky vydiera, správa sa otrasne. Nadava po pod nos aj pred deťmi, nič nie je dobre ani jedlo, ani prostredie ani ja už. Skáčem mu okolo riti za všetko ma kritizuje, buzeruje už sa cítim až šikanovaná. Okolo detí chodí a len nadáva taliansky do pi... ja ko... sem som sa odrbal a len si pochvaluje to miesto tam. Porovnáva krajiny vo všetkom a mňa uráža už aj pred deťmi. Už aj nadávky padli. Že som sprostá, mamin cecok, lenivá (čo ja mam chorobu upratovania vkuse upratujem a on povie, že som lenivá). Mám sa strčiť aj také padlo v afekte. Neviem čo ďalej. Dve deti dom rozostavaný. Za týždeň keď on má depku schudnem ja aj 5 kilov, lebo sa správa strašne škaredo vyhráža sa mi, že on odletí a už nikdy nepríde. Inak chodí každý mesiac do talianska na pár dní. Aj my sme tam boli na vianoce. Vždy keď je odcestovaný tam, len sa vyhráža že nepríde a mňa to stresuje. Nevládzem takto žiť. Neviem čo som komu spravila aby som ja takto trpela. Napíšte mi prosím váš názor k tomuto, čo by ste robili na mojom mieste. Aj v Taliansku nebol najlepší. On má takú zvláštnu povahu, keď je po ňom je ako med a keď vyjde z komfortnej zóny vie povedať človeku veci, ktoré bolia. Je dosť nervak. Otec perfektný, aj ku mne sa správa pekne kým mu takto neprepne a to býva teraz tak každé 2-3 týždne. Ja už som zúfalá.