Ako zvládať syndróm prázdneho hniezda?

Poprosím o slušnú komunikáciu hneď v úvode. Mám dcéru, ktorá už od desiatich rokov rozpráva ako chce odísť študovať do zahraničia a aj tam ostať žiť. Má 14 a občas povie, že sa teší na výšku keď bude na intraku a skúsi aké je to starať sa sama o seba. Vzťah máme veľmi dobrý a všetci členovia rodiny navzájom dobre vychádzame. Ona bola od malička priebojna, odvážna. Ja sa teším, že je smela a chce sa čím skôr postaviť na nohy ale občas mi je to ľúto, že sa tak teší ako odíde a postaví sa na vlastné nohy. Možno k tomu prispievajú aj reči mojich kamarátok, že mám dcéru karietistku, že odíde niekde do Austrálie a uvidím ju raz za rok. Ako ony svoje mamy navštevujú každý deň, pomáhajú im s deťmi, chodia spolu na výlety, na kávu. A my sa s dcérou podľa nich odcudzime a vnúčatá budem vidieť maximálne cez obrazovku. Že ma ľutuju. Naozaj sa mi to zle počúva a ešte horšie zvládam, že sa dcéra teší ako odíde o pár rokov z domu. Chytá ma syndróm prázdneho hniezda ešte pred tým ako odíde.