Hľadanie šťastia vo vzťahu

Ahojte. Chcem sa s vami podelit o svoje pocity a vyrozpravat sa...nemam sice za sebou tolko skusenosti co sa vztahov tyka, mala som jedneho partnera pred tymto aktualnym, s ktorym sme do toho vhupli dost rychlo. Otehotnela som po kratkom case, nestihli sme spolu stravit tolko ,,bezdetneho,, casu kolko by som chcela. Ani jeden nemame idealnu povahu, on je skor racionalny typ cloveka ale to je teraz jedno. Skor by som sa chcela zamerat na seba, pridem si strasne hlupo a naivne ze som do tohto vztahu isla bezhlavo, mala som ine predstavy o zivote a aj ked sa na babatko tesim - mavam casto pocity neistoty zo svojej aktualnej situacie, ano viem ze som mala na to mysliet skor som si toho plne vedoma....ale niekedy mam pocit ze mi z tych myslienok praskne hlava. S partnerom sme sa viackrat dost skaredo pohadali a zvazovala som odchod, no neviem si predstavit skoncit s malym dietatom sama. Pritom on ani hadky nevyvolava, pride mi ze si existuje vo vztahu a berie veci tak ako su, ale ja tym ze sa necitim po emocnej stranke uspokojena tak mam tendenciu vyvolavat hadky ani nie naschval ale ked zacnem debatu on hned reaguje podrazdene a ze preco zasa rypem. Nechcem byt taka ale ja si neviem pomoct a zacinam mat pocit ze ja som ta chybna, riesim blbosti a mam skreslene predstavy o vztahu... odkedy som sa k nemu prestahovala tak sa minimalne stretavam s kamoskami, jednak aj kvoli pracovnemu tempu a o chvilu rodicovske povinnosti. Bojim sa ze po narodeni dietatka sa to este zhorsi ☹ nechcem mat taky negativisticky pohlad, on sa tesi ze bude otcom, ale ja citim niekde v kutiku duse ze si nie sme sudeni aj ked by som si velmi zelala opak ☹