Má vyrastanie bez otca dopad na dospelosť?
Ahojte, idem si sem po radu, možno od niekoho kto vie viac na túto tému. Vyrastala som bez otca úplne od malička. Nikdy som to nejak prehnane neriešila ani nezažila kôli tomu posmech. Problém začal až v mojej dospelosti. Začínam si čoraz viac uvedomovať že práve chýbajúci otec môže byť jeden z hlavných problémov v mojich vzťahoch (spravaní ). S partnerom sme vo vzťahu už viac ako 6 rokov a máme 3 ročného synčeka. Veľmi narazame na seba s partnerom v nazoroch, hadkach a celkova dynamika vztahu je dost divoka. Partner mal ťažke detstvo a vela situacii a hadok som vždy pripisovala tomu ( jeho správanie ). Resp. ze on zato moze svojim spravanim. Ja v tej dobe som bola asi velmi mudra a ocarena kuzlom osobneho rozvoju ktoremu som sa venovala dlhodobo. A citila som sa velmi nad vecou ze vlastne partner moze za to ze svoje problemy z detstva nejako neriesi a ze vacsina hadok vyplyva z toho. Lenze asi som konecne zacala viac pocuvat co mi hovori a zavinam vnimat problem v sebe. Nie dnes, vnimam to uz dlhodobo. Som vo vztahu velmi dominantna a niekedy sa spravam az nadradene nad partnerom, rozhodujem o veciach, som samostatna velmi a vidim ze jemu nedavam priestor, ze ho to štve. Toto si uvedomujem už dlhodobo. Citim ze to prameni z detstva, ze koren bude v tom ze som nemala otca, muzsky vzor. Ze jediny moj vzor bola mama ktora sa musela stat samostatnou, raznou aby sa o nas dokazala postarat. Tak sa chcem opytat hlavne vas ktore ste nemali otca a citili ste ze vam to robi problem vo vztahoch, ci ste niekedy skusili toto riesit. Nejako cez niekoho. Chcela by som skusit psychologa ale nemam tusenie ci sa niekto venuje nejakym vztahovym vzorcom pripadne ide az takto do detstva, do hlbky. Velmi by som s tým chcela pracovať na sebe a mozno skúsiť zachránit vzťah ktorý je už takto naštrbený dosť. Za každú info ďakujem. Ospravedlnujem sa za pripadne chyby, pisala som v rychlosti.
@majakkk dobra rada a nie len pre teba dominantnu je, ze pokial si nechces vztah znicit ustup prva z narokov o vsetkom rozhodovat. Nie jedna studia hovori ze ked vezmes muzovi vsetko kde by mohol rozhodovat najde si milenku s ktorou mu bude lepsie. Nemusis robit vsetko a uz vobec nie riadit. A co ze niektore veci nebudu podla tvojich predstav. Co sa stane? Nic. Nechaj ho dychat.
Áno, mám to podobne. Bola som naučená sa postarať sama o seba, všetko vybaviť, vyriešiť, nepoznala som, že toto rieši otec, nechať priestor aj jemu. Vo všerkých vzťahoch som prevzala vedenie a postupne sa starala o všetko. A po čase som z toho vyhorela a bola smutná, nešťastná, demotivovaná. Akosi si neviem nájsť rovnocenného partnera, lebo ja asi nie som schopná mať rovnocenného partnera.
Ja ti asi neporadím, ale chcem ti poďakovať pretože si mi práve asi otvorila oči, všetko úplne do detailu sedí na opis mojej situácie, hlavne tá časť, že partner mal ťažké detstvo a, že som v tom, že je to kameň úrazu. Tiež sme sa už bavili o tom, že by sme skúsili nejakú poradňu, ale pre nás by bolo vhodné chodiť aj spoločne aj každý zvlášť, tak som zvedavá, či niekto bude vedieť poradiť.
Tiež som vyrastala bez otca, mama nebola prave najlaskavejsia, vlastne ma len urazala a tvrdo bila , nemam dobrý základ z domu, k tomu ine traumy z detstva . Citovo som bola dost nestabilná v začiatkoch vzťahu, veľmi som sa upínala na manzela ,je starší o 9rokov, mala som 17r ked som s nim zacala, vnímala som ho ako taký moj jediný bezpečný milujúci prístav. Pri nom som vnútorne dost narástla a ked prisli deti, este viac pri nich. Sme spolu 20rokov a aj ked ho milujem, nemala by som problem ostat sama, niekedy sa citim ako ja ten muž v rodine, a je mi zaťažko skresať hrebienok, citim sa uz dost nad manzelom ale snazim sa to ovladat. Neustále si potrebujem v rôznych sférach dokazovať, ze na to mam . Manzel je ku mne dobrý a na rukách by ma nosil, tak sa fakt snažím nebyť az taká aka naozaj som, lebo si to nezasluzi a milujem ho. Pracujem na sebe sama, nebola som u psychológa. Náročné to je iba pre mna, doma sa snazim byt pre moje lásky taká aby sa citili šťastní a v pohode.
Kazdy sme nejaky, na kazdom sa detstvo podpisalo svojim sposobom, kazdy si nesie svoj kriz. Na niekom sa mozno ploche nohy, velke usi, alebo prisna ucitelka... podpisalii viac, ako na tebe chybajuci otec.
Preto je dolezite najst si partneram, s ktorym ti to bude fungovat, hoci si (alebo prave preto) aka si.
Vam to vo vztaku nefunguje a namiesto toho, aby ste hladali sposoby, hladas dovody(vyhovorky).
Nie, ak sa s partnerom hadas, tak nie chybajuci otec je pricinou, ale ty a tvoj partner.
Nepasujete k sebe. Ak budete chciet k sebe pasovat, musite obaja ubrat zo svojho ega. Obaja, aj ty aj on.
Tu vidno, ze ta tvoj partner zmagoril. Zrejme si sikovna a samostatna, a on je neschopny. To je muzska strategia, z velkosti zeny urobit pricinu hadok alebo ich zlihania, nevery ci klamstiev, aby sa nepozeralo na ich malost.
Precitajte si obaja co-to o egu,
Ja som mala ťažké deststvo s despotom a mamou vecne nervóznou a chladnou. Som presvedčená, že je to horšie ako žiť bez otca. Trvalo mi dlho, kým som sa ako tak odpútala, nežila som vlastný život.
@majakkk Psychologovia idu do detstva praveze velmi casto, lebo vela ludi si nesie problemy a vzorce odtial. Inak klobuk dolu pred tebou, ze si ochotna hladat problem aj v sebe, nielen v partnerovi. To je dolezity zaklad, aby psychoterapia mala uspech.
U mna malo dopad na dospelost vyrastanie s otcom, takze.. 😐
@majakkk podľa mňa silou mocou niečo hľadáš, pritom chyba vôbec nemusí byt v tebe, možno sa k sebe len nehodite. Ja som tiež dosť dominantná (vyrastala som v kompletnej rodine), rada o veciach rozhodujem. Na muža nechávam nejaké rozhodnutia, na ktorých mi až tak nezáleží, pripadne také, ktoré sa týkajú iba jeho, ale to preto, že ja sa proste rozhodujem lepšie ako on. V zmysle, ze on je emotívny typ, rozhoduje sa spontánne a často blbo, ja som racionálny typ, rozhodujem sa po zvážení všetkých faktorov a v klude. Som tiež ambiciózna a samostatná, nikdy by som nechcela byt na niekom závislá, ešte aj na MD som išla s tým, že som mala prachy našetrené. A pritom môj muž nie je žiadny tutko…je to celkom činorody a úspešný muž. Nemá žiadny komplex a tak vie žiť po boku samostatnej ženy, je na mňa hrdý a podporuje ma. Toto je alfa omega!
Mala som detstvo ako opisuje petamich, počítala dní kedy môžem z domu vypadnúť, odišla som v 18 tich do zahraničia robiť au pair. Mame ani jej partnerovi sa nikdy nič nepáčilo čo som spravila či povedala.(Vrátane výberu partnera)
Manžel vyrastal v úplnej rodine, sme spolu dvadsať rokov a nehadáme sa (alebo len minimálne)máme skôr konštruktívne debaty. Podľa mňa psychológa by mal navštíviť aj tvoj partner s ťažkým detstvom
@majakkk Skus navstevu psychologa, terapeuta, pripadne mozete ist spolu. Ci chcete rozbit rodinu aj dietatu, len kvoli tomu, ze neviete spolu komunikovat? Mozno je chyba len v nom, mozno v tebe a mozno v oboch, ale kym tam nie su zavislosti, stoji za to skusit ten vztah napravit, naucit sa komunikovat a ak to nepojde, tak potom ist seriozne od seba.
Mna viac ako chybajuci otec ovplyvnila mama, ktora je vlastne prototyp obete, cely zivot hladala niekoho kto sa o nu postara, hladala niekoho kto ju bude lubit, vztahy hrozne a smutne a neuspesne, az zakotvila v manzelstve, kde bola na zaciatku fyzicky a neskor ekonomicky tyrana. Cize vlastne do istej miery opak tej tvojej. Takze ja zasa cely zivot az choro potrebujem byt sebestacna, financne nezavisla a ano som aj silna osobnost a da sa povedat aj dominantna. Nevinimam to ako nieco co mi negativne ovplyvnuje zivotna uz vobec si nemyslim, ze to prameni v absencii otca a muzskeho vzoru. U mna to skor bolo maminou.
Kazdopadne je jedno ako to mam ja, zrejme som nasla partnera, ktoremu to vyhovuje, ze som aka som a doplname sa. Ja na sebe pracujem, mam "problem" s inymi vecami. Ak ty citis, ze na sebe chces a potrebujes pracovat a akekolvek dovody a korenovu pricinu to ma, urcite to urob. Psycholog s tebou bude riesit aj korenovu pricinu, kde to prameni...Drzim silno paste ❤️.