Týždeň po strate bábätka sa so mnou rozišiel

Dobrý deň.
Chcem počuť aj iný názor, lebo ja neviem, či už ja som hlúpa, keď sa v tejto situácii cítim zmätená a nekomfortne.
Bola som s bývalým partnerom 3 roky, požiadal ma o ruku, čakala som s ním dieťa. Týždeň po strate bábätka sa so mnou rozišiel. Potom sme sa ešte stretávali, snažila som sa, aby sme sa k sebe vrátili, ale on nechcel. Ja som ho naozaj veľmi ľúbila, brala som ho už ako muža, s ktorým budem po zvyšok života, tak ten rozchod som niesla veľmi zle. Ublížilo mi to aj preto, že to prišlo nečakane, po obdobi, kedy sme boli spolu najšťastnejší (keď sme čakali spolu dieťa, boli na dovolenke , atď..) a dôvod rozchodu nemal. Najprv som si myslela, že to je reakcia na stratu bábätka, že to chce iba čas, potom sa to zmenilo na “teraz ti neviem dať, čo chceš”, ale snažme sa ďalej. Tak tie moje pokusy o návrat k sebe, trvali tri mesiace, veľmi som sa trápila, doliezala, on ma naozaj odpálkovával, nemal záujem so mnou tráviť čas, ale na druhej strave, chcel nech sa snažím a ukážem mu, že ho ľúbim. Ja som bola teda iniciatívna, snažila sa s ním stretávať, volať mu, písať mu , on mne nie, iba tak nasilu zo slušnosti. Spolu tráviť čas, vídať sa, nemal záujem, ale neustále mi dával nádeje, že keď sa budem snažiť, tak budeme zas spolu. Keď sa na to pozerám takto spätne, tak je mi trápne samej zo seba.
Ja som ho naozaj veľmi lubila, neskutočne mi ublížil tým rozchodom a bolí ma to stále. Mne veľmi chýbal, prosila som o spoločný čas, o trocha pozornosti, často som plakala do telefónu, nech ma aspoň objime, hovorila mu, že ho ľúbim, že s ním chcem byt, on na vždy odpálkoval, bol na mna nonstop arogantný a ku mne ľahostajný . Keď mi povedal, že nech mu dám pokoj, že si chce dať navždy ahoj, tak som sa zaťala, povedala si, že kašlem na neho, veď ma toto stalo ďalšie 4 mesiace života a viac som sa mu neozvala.
Vtedy totalne zmenil svoje správanie. Po pár dňoch sa mi ozval ako nič, milo, povyzvedal ako sa mám a chcel komunikovať. Tak som mu pár dni podpisovala, lebo som si myslela, že sa spamätal a navrhla nech sa stretneme a porozprávame. Zas odmietol.
Moja reakcia bola, že teda čo odo mna chce, on že “nič, je to iba úprimný zaujem”. Tak som mu opäť zopakovala to, čo dobre vedel, že mi veľmi tým rozchodom ublížil (vie ako som sa trápila, schudla som 7 kíl, noci nespala, iba plakala), že ma to stále veľmi bolí a ak sa nechce ospravedlniť a poprosiť o šancu, tak nech mi dá pokoj, alebo povie, o čo mu ide. Odpoved je vždy “je to iba úprimný záujem”, a robí, akože nič, on je ten mily, dobrý a za chvíľu sa ozve zas. Vie, že sa s ním kamarátiť nemienim, ani si napísať raz za tri dni čo nové, ako sa mám a zaželať pekný deň, necítim to tak teraz. Ja k nemu stále niečo cítim, veľmi to bolí a tá komunikácia s ním, mi nepomáha.
Keď ho poprosím nech mi dá pokoj, že proste ak so mnou nechce byť, tak nech mi dá pokoj alebo nech vysype čo tým chce dosiahnuť, povie mi, ze “nič, to je iba úprimný záujem” a o tri dni sa ozve zas. Ja som taká tupá, že mu vždy dopíšem alebo zdvihnem, lebo stále dúfam o návrat k sebe a ak by ta šanca prišla, nechcem ju prepásť. Či len ja som taká hlúpa, ze dúfam v šancu, tam kde nieje?
Už som na neho vybuchla, ze ked toto divadlo sú pokusy o šancu , tak ako 40 ročný muž, ktorý ma poslal do riti by sa mohol spamätať a povedať mi na rovinu o čo mu ide, lebo je toxické, ma poslať do riti a potom sa každé tri dni ozivat, akoby nič a vyzvedat, čo nové v mojom živote. Dala som mi na výber, bud nech povie čo chce alebo nech mi dá pokoj. Zas iba odpoved, že to je úprimný záujem a ozval sa zas o tri dni.
Ja už takto žiť nechcem. Stále niečo k nemu cítim, ale stalo ma to už takmer ďalšieho pol roka života , veľa trápenia a bolesti.
Dáva ma do pozície, že ja som tu ten netvor, keď sa neviem “kamarátiť” , ale naozaj to neviem. Mňa bolí komunikácia s ním, ak so mnou nechce byt, chcem na neho zabudnúť a momentálne to neviem tak, že raz za pár dni sa mu ozvať, popísať a tváriť sa, aké je všetko super, lebo pre mna to je momentálne muž, ktorý mi ublížil. Mne doslova vadí, keď sa mi ozve. Dni, keď mám pokoj som v pohode, začínam žiť, smiať sa, keď sa mi ozve, som hneď nervózna, pocítim všetky city, ktoré k nemu prechovávam a to ma strašne štve.
Ja si uvedomujem, že ho stále ľúbim, ale takto žiť už nechcem, na druhej strane nechcem prepásť šancu, ak by to bola možnosť o návrat k sebe a za tretie, nechcem mat výčitky svedomia, že som sa otočila chrbtom mužovi, s ktorým som bola tri roky života, zažila s ním krásne chvíle a znamenal pre mna naozaj všetko. Ja som totálne zmätená, neviem čo spraviť …
ale nechcem sa uz trápiť.