Ako zvládnuť nedobrovoľný celibát dlhé roky?
Žije tu niekto dlhé roky nedobrovoľnom celibáte bez nádeje na zmenu? Ako to zvládate? Ako sa to dá zvládnuť?
@anonym_c6b5ec Mám to veľmi podobne….je mi z toho do plaču
@anonym_65c864 chápem. Potom si prečítaj môj dlhy príspevok. Možno ti niečo pomôže, možno nie.
@anonym_12800d Viacero dôvodov. Prácu mám takú, že nových ľudí nestretávam absolútne. Ak aj stretnem mimo niekoho nového, tak väčšinou nemám nejako záujem udržať kontakt, lebo je to cudzí človek a nič ma neťahá odpísať alebo dohodnúť niečo. Logicky bez toho ho nemôžem spoznať a ten vzťah si vytvoriť.
A celkovo neviem ako mám v dospelosti nadväzovať vzťahy. Jasne že tu a tam stretnem niekoho nového a zakecáme sa, ale nikdy si nevymeníme kontakt a už sa viac krát nikdy nestretneme. Ja nikdy neurobím prvý krok, lebo mi príde že ľudí otravujem.
Na zoznamky nechodím.
A pár krát, čo som za zaľúbila do niekoho, tak to bolo tak neperspektívne, že som sa tým ľudom nikdy nepriznala. Buď mi bolo hneď jasné že ma romanticky nevidia, sú beznádejne zaľúbený do niekoho, kto ich nechce, iná orientácia, ect. Tak som to iba prečkala, kým to vyšumelo.
A ľudia, čo sa zaľúbili do mňa a aj mi to povedali.... Vždy to bol ten najhorší zo skupiny. Človek, ktorý sa mi tak nepáčil, vo všetkých ohľadoch, až to nebolo normálne. S ktorým som nemala nič spoločné, s ktorým sa nedala udržať ani len konverzácia. Jeden mal teóriu že žena sa nesmie rozmaznávať, tak ma akože testoval niekoľko krát do dňa čo všetko prepáčim, čo všetko dovolím. Doslova krutý, manipulatívny človek. Ďalší, čo doslova skúšal každú ženu v okolí. Ďalší, ktorý mal názor "že veď blbé ženy", posesívne ma prenasledoval, vynadal mi do kuriev, keď som nemala záujem. A pán naposledy sa mi hneď na začiatku pochválil koľko zvierat pozrážal a pozabíjal na aute. Lebo sa mi chválil aké bohovsky rýchle auto má a aký je to bad boy a ako rýchlo jazdí. A toto je iba príklad chlapov, ktorý majú o mňa záujem.
Jednoducho sympatia z obidvoch strán nikdy nenastala. Moja jediná možnosť je byť s nejakým chmuľom, ktorého by som nechcela ani len ako kamaráta... alebo kolegu, suseda, čokoľvek.
A možno trochu aj výchova... rodičia mi vždy udržali sebavedomie pri zemi. Ani som nemusela nič urobiť, iba existovať ticho v izbe a aj tak mi bolo pripomínané aký k ničomu potkan som a ako si nič nezaslúžim. Takže vidina že by ma mal niekto reálne rád a že by som prišla domov k niekomu, kto by sa na mňa tešil mi je cudzia. Matka mi už od základnej školy vykrikovala že ostanem na ocot a kto by ma chcel a ja som to tiež nikdy nevidela ináč. Nikdy som sa nesnažila a ani nepokúšala o vzťah, lebo mi to príde až trápne vôbec skúšať. Ako keby sa krava snažila napchať do šatov. Krava do šatov nepatrí a vyzerala by smiešne a hlúpo. Alebo akoby povedali rodičia: Bolo by ju treba dobre zbiť aby vedela kde má miesto a nevymýšľala.
V mladosti mi bolo vysvetlené ako sa veci majú a neskôr ma nikto nepresvedčil že mám na viac. Logicky z toho vyplýva, že fakt asi na viac nemám, tak nemám ani vzťah.
Ináč, som fakt rada že kôň má konečne možnosť anonymity 😀 Takéto litánie by som v živote pod nickom (a už vôbec nie pod mojou skutočnou tvárou) nikomu nepovedala 😅
@anonym_c6b5ec dakujem za obsirnu odpoved. Pozadie tvojej situacie je jasne. Asi najpodstatnejsie je, ci to chces alebo nechces realne zmenit. Prajem ti aby si nasla silu a volu to realne zmenit. Prostriedky, forma sa uz najdu.
@anonym_12800d Viacero dôvodov. Prácu mám takú, že nových ľudí nestretávam absolútne. Ak aj stretnem mimo niekoho nového, tak väčšinou nemám nejako záujem udržať kontakt, lebo je to cudzí človek a nič ma neťahá odpísať alebo dohodnúť niečo. Logicky bez toho ho nemôžem spoznať a ten vzťah si vytvoriť.
A celkovo neviem ako mám v dospelosti nadväzovať vzťahy. Jasne že tu a tam stretnem niekoho nového a zakecáme sa, ale nikdy si nevymeníme kontakt a už sa viac krát nikdy nestretneme. Ja nikdy neurobím prvý krok, lebo mi príde že ľudí otravujem.
Na zoznamky nechodím.
A pár krát, čo som za zaľúbila do niekoho, tak to bolo tak neperspektívne, že som sa tým ľudom nikdy nepriznala. Buď mi bolo hneď jasné že ma romanticky nevidia, sú beznádejne zaľúbený do niekoho, kto ich nechce, iná orientácia, ect. Tak som to iba prečkala, kým to vyšumelo.
A ľudia, čo sa zaľúbili do mňa a aj mi to povedali.... Vždy to bol ten najhorší zo skupiny. Človek, ktorý sa mi tak nepáčil, vo všetkých ohľadoch, až to nebolo normálne. S ktorým som nemala nič spoločné, s ktorým sa nedala udržať ani len konverzácia. Jeden mal teóriu že žena sa nesmie rozmaznávať, tak ma akože testoval niekoľko krát do dňa čo všetko prepáčim, čo všetko dovolím. Doslova krutý, manipulatívny človek. Ďalší, čo doslova skúšal každú ženu v okolí. Ďalší, ktorý mal názor "že veď blbé ženy", posesívne ma prenasledoval, vynadal mi do kuriev, keď som nemala záujem. A pán naposledy sa mi hneď na začiatku pochválil koľko zvierat pozrážal a pozabíjal na aute. Lebo sa mi chválil aké bohovsky rýchle auto má a aký je to bad boy a ako rýchlo jazdí. A toto je iba príklad chlapov, ktorý majú o mňa záujem.
Jednoducho sympatia z obidvoch strán nikdy nenastala. Moja jediná možnosť je byť s nejakým chmuľom, ktorého by som nechcela ani len ako kamaráta... alebo kolegu, suseda, čokoľvek.
A možno trochu aj výchova... rodičia mi vždy udržali sebavedomie pri zemi. Ani som nemusela nič urobiť, iba existovať ticho v izbe a aj tak mi bolo pripomínané aký k ničomu potkan som a ako si nič nezaslúžim. Takže vidina že by ma mal niekto reálne rád a že by som prišla domov k niekomu, kto by sa na mňa tešil mi je cudzia. Matka mi už od základnej školy vykrikovala že ostanem na ocot a kto by ma chcel a ja som to tiež nikdy nevidela ináč. Nikdy som sa nesnažila a ani nepokúšala o vzťah, lebo mi to príde až trápne vôbec skúšať. Ako keby sa krava snažila napchať do šatov. Krava do šatov nepatrí a vyzerala by smiešne a hlúpo. Alebo akoby povedali rodičia: Bolo by ju treba dobre zbiť aby vedela kde má miesto a nevymýšľala.
V mladosti mi bolo vysvetlené ako sa veci majú a neskôr ma nikto nepresvedčil že mám na viac. Logicky z toho vyplýva, že fakt asi na viac nemám, tak nemám ani vzťah.
Ináč, som fakt rada že kôň má konečne možnosť anonymity 😀 Takéto litánie by som v živote pod nickom (a už vôbec nie pod mojou skutočnou tvárou) nikomu nepovedala 😅
@anonym_c6b5ec preto neurobia prvy krok pri zoznameni, lebo citia, ze ti bolo ublizene, ze nie si v pohode, citia chlad a nedostupnost - barieru, ktoru si si vytvorila, aby ti nebolo ublizovane zas a znova.
Ty sa tak bojis odmietnutia, ze si radsej sama a hovies si v tej trpkosti, ako keby si mala zamakat na sebe a presvedcit samu seba, ze si dost dobra na lasku, ze ju vies aj dat a aj mat. Ale odpovedz si na otazku, vies lasku najprv ty dat?
Na kazdeho kona sa najde jazdec, ine opachy si nasli muzov, vsak sa pozri okolo seba. To nemoze byt dovod, ze ti rodicia nadali, ze si taka onaka. To iste aj oni pocuvali doma - od svojich rodicov, je to generacna trauma. Odpusti im to, oni to nevedeli inak. A to je prvy krok k sebalaske, odpustenie tim, ktori nam ublizovali.
@anonym_12800d Viacero dôvodov. Prácu mám takú, že nových ľudí nestretávam absolútne. Ak aj stretnem mimo niekoho nového, tak väčšinou nemám nejako záujem udržať kontakt, lebo je to cudzí človek a nič ma neťahá odpísať alebo dohodnúť niečo. Logicky bez toho ho nemôžem spoznať a ten vzťah si vytvoriť.
A celkovo neviem ako mám v dospelosti nadväzovať vzťahy. Jasne že tu a tam stretnem niekoho nového a zakecáme sa, ale nikdy si nevymeníme kontakt a už sa viac krát nikdy nestretneme. Ja nikdy neurobím prvý krok, lebo mi príde že ľudí otravujem.
Na zoznamky nechodím.
A pár krát, čo som za zaľúbila do niekoho, tak to bolo tak neperspektívne, že som sa tým ľudom nikdy nepriznala. Buď mi bolo hneď jasné že ma romanticky nevidia, sú beznádejne zaľúbený do niekoho, kto ich nechce, iná orientácia, ect. Tak som to iba prečkala, kým to vyšumelo.
A ľudia, čo sa zaľúbili do mňa a aj mi to povedali.... Vždy to bol ten najhorší zo skupiny. Človek, ktorý sa mi tak nepáčil, vo všetkých ohľadoch, až to nebolo normálne. S ktorým som nemala nič spoločné, s ktorým sa nedala udržať ani len konverzácia. Jeden mal teóriu že žena sa nesmie rozmaznávať, tak ma akože testoval niekoľko krát do dňa čo všetko prepáčim, čo všetko dovolím. Doslova krutý, manipulatívny človek. Ďalší, čo doslova skúšal každú ženu v okolí. Ďalší, ktorý mal názor "že veď blbé ženy", posesívne ma prenasledoval, vynadal mi do kuriev, keď som nemala záujem. A pán naposledy sa mi hneď na začiatku pochválil koľko zvierat pozrážal a pozabíjal na aute. Lebo sa mi chválil aké bohovsky rýchle auto má a aký je to bad boy a ako rýchlo jazdí. A toto je iba príklad chlapov, ktorý majú o mňa záujem.
Jednoducho sympatia z obidvoch strán nikdy nenastala. Moja jediná možnosť je byť s nejakým chmuľom, ktorého by som nechcela ani len ako kamaráta... alebo kolegu, suseda, čokoľvek.
A možno trochu aj výchova... rodičia mi vždy udržali sebavedomie pri zemi. Ani som nemusela nič urobiť, iba existovať ticho v izbe a aj tak mi bolo pripomínané aký k ničomu potkan som a ako si nič nezaslúžim. Takže vidina že by ma mal niekto reálne rád a že by som prišla domov k niekomu, kto by sa na mňa tešil mi je cudzia. Matka mi už od základnej školy vykrikovala že ostanem na ocot a kto by ma chcel a ja som to tiež nikdy nevidela ináč. Nikdy som sa nesnažila a ani nepokúšala o vzťah, lebo mi to príde až trápne vôbec skúšať. Ako keby sa krava snažila napchať do šatov. Krava do šatov nepatrí a vyzerala by smiešne a hlúpo. Alebo akoby povedali rodičia: Bolo by ju treba dobre zbiť aby vedela kde má miesto a nevymýšľala.
V mladosti mi bolo vysvetlené ako sa veci majú a neskôr ma nikto nepresvedčil že mám na viac. Logicky z toho vyplýva, že fakt asi na viac nemám, tak nemám ani vzťah.
Ináč, som fakt rada že kôň má konečne možnosť anonymity 😀 Takéto litánie by som v živote pod nickom (a už vôbec nie pod mojou skutočnou tvárou) nikomu nepovedala 😅
@anonym_c6b5ec to ako ta vnimali a podsuvali ti svoj nazor tvoji rodicia je jedna rovina, sice silna, a velmi hlboko sa nam to dostane pod kozu a zotrvava tam roky, ale v dospelosti si treba uvedomit, ze to, ako ta niekto vnima, je to len a len jeho subjektivny pohlad a nema to nic spolocne s tym, kym v skutocnosti si. Mna tiez matka aj sestra od zaciatku nenavideli a podsuvali mi rovnake reci ze som nula, ze ostanem sama, paradoxne napriek tomu, ze som bola ako dieta nadpriemerne sikovne, ci umelecky, ci vedomostami, samostatne, uz ako 6rocna som sa starala o sestru, chodila do skolky pre nu, mala som povinnosti dospeleho. vystudovala som s cervenym diplomom a oceneniami celej univerzity, nielen fakulty. Som z rodiny najuspesnejsia, ak sa jedna o vysku zarobku a najsamostatnejsia a nikdy v zivote som nepocula z ich strany uznanie, pochvalu, vzdy naopak. S odstupom casu viem preco to robili, a problem treba hladat v nich samotnych - sestra ma narcisticku poruchu osobnosti jak z knizky a nikdy nedokaze akceptovat lepsieho od nej, ja som ju vzdy ako starsia chranila a ona mi dokazala v zivote hodit take polena pod nohy, len aby som sa potkla a padla na hubu, co sa jej obcas aj podarilo, ale vstala som a otriasla som sa, no uz jej nedoverujem. A matka, ta si riesila komplexy, mam pocit, ze tiez ma znaky poruchy osobnosti, ale nie tak hranicne ako moja sestra. Mna nenavidela lebo som jej pripominala mojho otca dobraka, ktory zacal kvoli nej aj pit a neskor spachal samovrazdu a zaroven mojej matke vadilo, ze inklinujem k babke (jej mame, ktoru neznasala), tak si vsetko vybijala na mne (Predstav si rozpravku o macoche a dvoch dcerach, jednu milovala, rozmaznavala, druhu nenavidela, a ta musela vsetko (tato som bola ja). Kazdopadne ale chcem povedat, ze akykolvek nazor ostatnych su ich vnutorne neresti, ktore s definiciou tvojej osoby nemaju nic spolocne. Ty sa len pozri na seba objektivne a ak to nedokazes, zbehni za terapeutom, aj mne dost pomohol. A sice zijem teraz sama bez partnera, ale nasla som svoj pokoj, v ktorom som zistila, ze som premarnila roky vo vztahoch so zlym nastavenim (este z detstva) a az posledny ex mi to povedal tak jasne, ze nemam sebahodnotu a hranice. Preto kazdy moj potencialny vztah skoncil, a to aj napriek tomu, ze mam krasu a inteligenciu, sikovnost, dobre varim, prave preto, ze som az moc tolerovala zle spravanie voci mne a napriek tomu tu vzdy bola pre druhych, si ma casom muzi prestali vazit. Vsetko som si to tahala z detstva. Az teraz ked som sama a pracujem na sebe to vidim. Tak radim aj tebe, skus cim skor zacat pracovat na sebe aj ty, vsetko su to rany, ktore do nas vlozili uz zlomeni ludia a netreba dovolit si to vziat do buducnosti a tym ju ovplyvnit takto negativne. Vsetko sa to da, ja som toho prikladom. Ak budes potrebovat nejaku podporu, budem tu. 🍀
@anonym_12800d Viacero dôvodov. Prácu mám takú, že nových ľudí nestretávam absolútne. Ak aj stretnem mimo niekoho nového, tak väčšinou nemám nejako záujem udržať kontakt, lebo je to cudzí človek a nič ma neťahá odpísať alebo dohodnúť niečo. Logicky bez toho ho nemôžem spoznať a ten vzťah si vytvoriť.
A celkovo neviem ako mám v dospelosti nadväzovať vzťahy. Jasne že tu a tam stretnem niekoho nového a zakecáme sa, ale nikdy si nevymeníme kontakt a už sa viac krát nikdy nestretneme. Ja nikdy neurobím prvý krok, lebo mi príde že ľudí otravujem.
Na zoznamky nechodím.
A pár krát, čo som za zaľúbila do niekoho, tak to bolo tak neperspektívne, že som sa tým ľudom nikdy nepriznala. Buď mi bolo hneď jasné že ma romanticky nevidia, sú beznádejne zaľúbený do niekoho, kto ich nechce, iná orientácia, ect. Tak som to iba prečkala, kým to vyšumelo.
A ľudia, čo sa zaľúbili do mňa a aj mi to povedali.... Vždy to bol ten najhorší zo skupiny. Človek, ktorý sa mi tak nepáčil, vo všetkých ohľadoch, až to nebolo normálne. S ktorým som nemala nič spoločné, s ktorým sa nedala udržať ani len konverzácia. Jeden mal teóriu že žena sa nesmie rozmaznávať, tak ma akože testoval niekoľko krát do dňa čo všetko prepáčim, čo všetko dovolím. Doslova krutý, manipulatívny človek. Ďalší, čo doslova skúšal každú ženu v okolí. Ďalší, ktorý mal názor "že veď blbé ženy", posesívne ma prenasledoval, vynadal mi do kuriev, keď som nemala záujem. A pán naposledy sa mi hneď na začiatku pochválil koľko zvierat pozrážal a pozabíjal na aute. Lebo sa mi chválil aké bohovsky rýchle auto má a aký je to bad boy a ako rýchlo jazdí. A toto je iba príklad chlapov, ktorý majú o mňa záujem.
Jednoducho sympatia z obidvoch strán nikdy nenastala. Moja jediná možnosť je byť s nejakým chmuľom, ktorého by som nechcela ani len ako kamaráta... alebo kolegu, suseda, čokoľvek.
A možno trochu aj výchova... rodičia mi vždy udržali sebavedomie pri zemi. Ani som nemusela nič urobiť, iba existovať ticho v izbe a aj tak mi bolo pripomínané aký k ničomu potkan som a ako si nič nezaslúžim. Takže vidina že by ma mal niekto reálne rád a že by som prišla domov k niekomu, kto by sa na mňa tešil mi je cudzia. Matka mi už od základnej školy vykrikovala že ostanem na ocot a kto by ma chcel a ja som to tiež nikdy nevidela ináč. Nikdy som sa nesnažila a ani nepokúšala o vzťah, lebo mi to príde až trápne vôbec skúšať. Ako keby sa krava snažila napchať do šatov. Krava do šatov nepatrí a vyzerala by smiešne a hlúpo. Alebo akoby povedali rodičia: Bolo by ju treba dobre zbiť aby vedela kde má miesto a nevymýšľala.
V mladosti mi bolo vysvetlené ako sa veci majú a neskôr ma nikto nepresvedčil že mám na viac. Logicky z toho vyplýva, že fakt asi na viac nemám, tak nemám ani vzťah.
Ináč, som fakt rada že kôň má konečne možnosť anonymity 😀 Takéto litánie by som v živote pod nickom (a už vôbec nie pod mojou skutočnou tvárou) nikomu nepovedala 😅
@anonym_c6b5ec Mám to veľmi podobne….je mi z toho do plaču