Ako zvládnuť nedobrovoľný celibát dlhé roky?

@anonym_c6b5ec Mám to veľmi podobne….je mi z toho do plaču

@anonym_12800d Viacero dôvodov. Prácu mám takú, že nových ľudí nestretávam absolútne. Ak aj stretnem mimo niekoho nového, tak väčšinou nemám nejako záujem udržať kontakt, lebo je to cudzí človek a nič ma neťahá odpísať alebo dohodnúť niečo. Logicky bez toho ho nemôžem spoznať a ten vzťah si vytvoriť.
A celkovo neviem ako mám v dospelosti nadväzovať vzťahy. Jasne že tu a tam stretnem niekoho nového a zakecáme sa, ale nikdy si nevymeníme kontakt a už sa viac krát nikdy nestretneme. Ja nikdy neurobím prvý krok, lebo mi príde že ľudí otravujem.
Na zoznamky nechodím.
A pár krát, čo som za zaľúbila do niekoho, tak to bolo tak neperspektívne, že som sa tým ľudom nikdy nepriznala. Buď mi bolo hneď jasné že ma romanticky nevidia, sú beznádejne zaľúbený do niekoho, kto ich nechce, iná orientácia, ect. Tak som to iba prečkala, kým to vyšumelo.
A ľudia, čo sa zaľúbili do mňa a aj mi to povedali.... Vždy to bol ten najhorší zo skupiny. Človek, ktorý sa mi tak nepáčil, vo všetkých ohľadoch, až to nebolo normálne. S ktorým som nemala nič spoločné, s ktorým sa nedala udržať ani len konverzácia. Jeden mal teóriu že žena sa nesmie rozmaznávať, tak ma akože testoval niekoľko krát do dňa čo všetko prepáčim, čo všetko dovolím. Doslova krutý, manipulatívny človek. Ďalší, čo doslova skúšal každú ženu v okolí. Ďalší, ktorý mal názor "že veď blbé ženy", posesívne ma prenasledoval, vynadal mi do kuriev, keď som nemala záujem. A pán naposledy sa mi hneď na začiatku pochválil koľko zvierat pozrážal a pozabíjal na aute. Lebo sa mi chválil aké bohovsky rýchle auto má a aký je to bad boy a ako rýchlo jazdí. A toto je iba príklad chlapov, ktorý majú o mňa záujem.
Jednoducho sympatia z obidvoch strán nikdy nenastala. Moja jediná možnosť je byť s nejakým chmuľom, ktorého by som nechcela ani len ako kamaráta... alebo kolegu, suseda, čokoľvek.
A možno trochu aj výchova... rodičia mi vždy udržali sebavedomie pri zemi. Ani som nemusela nič urobiť, iba existovať ticho v izbe a aj tak mi bolo pripomínané aký k ničomu potkan som a ako si nič nezaslúžim. Takže vidina že by ma mal niekto reálne rád a že by som prišla domov k niekomu, kto by sa na mňa tešil mi je cudzia. Matka mi už od základnej školy vykrikovala že ostanem na ocot a kto by ma chcel a ja som to tiež nikdy nevidela ináč. Nikdy som sa nesnažila a ani nepokúšala o vzťah, lebo mi to príde až trápne vôbec skúšať. Ako keby sa krava snažila napchať do šatov. Krava do šatov nepatrí a vyzerala by smiešne a hlúpo. Alebo akoby povedali rodičia: Bolo by ju treba dobre zbiť aby vedela kde má miesto a nevymýšľala.
V mladosti mi bolo vysvetlené ako sa veci majú a neskôr ma nikto nepresvedčil že mám na viac. Logicky z toho vyplýva, že fakt asi na viac nemám, tak nemám ani vzťah.

Ináč, som fakt rada že kôň má konečne možnosť anonymity 😀 Takéto litánie by som v živote pod nickom (a už vôbec nie pod mojou skutočnou tvárou) nikomu nepovedala 😅

@anonym_12800d Viacero dôvodov. Prácu mám takú, že nových ľudí nestretávam absolútne. Ak aj stretnem mimo niekoho nového, tak väčšinou nemám nejako záujem udržať kontakt, lebo je to cudzí človek a nič ma neťahá odpísať alebo dohodnúť niečo. Logicky bez toho ho nemôžem spoznať a ten vzťah si vytvoriť.
A celkovo neviem ako mám v dospelosti nadväzovať vzťahy. Jasne že tu a tam stretnem niekoho nového a zakecáme sa, ale nikdy si nevymeníme kontakt a už sa viac krát nikdy nestretneme. Ja nikdy neurobím prvý krok, lebo mi príde že ľudí otravujem.
Na zoznamky nechodím.
A pár krát, čo som za zaľúbila do niekoho, tak to bolo tak neperspektívne, že som sa tým ľudom nikdy nepriznala. Buď mi bolo hneď jasné že ma romanticky nevidia, sú beznádejne zaľúbený do niekoho, kto ich nechce, iná orientácia, ect. Tak som to iba prečkala, kým to vyšumelo.
A ľudia, čo sa zaľúbili do mňa a aj mi to povedali.... Vždy to bol ten najhorší zo skupiny. Človek, ktorý sa mi tak nepáčil, vo všetkých ohľadoch, až to nebolo normálne. S ktorým som nemala nič spoločné, s ktorým sa nedala udržať ani len konverzácia. Jeden mal teóriu že žena sa nesmie rozmaznávať, tak ma akože testoval niekoľko krát do dňa čo všetko prepáčim, čo všetko dovolím. Doslova krutý, manipulatívny človek. Ďalší, čo doslova skúšal každú ženu v okolí. Ďalší, ktorý mal názor "že veď blbé ženy", posesívne ma prenasledoval, vynadal mi do kuriev, keď som nemala záujem. A pán naposledy sa mi hneď na začiatku pochválil koľko zvierat pozrážal a pozabíjal na aute. Lebo sa mi chválil aké bohovsky rýchle auto má a aký je to bad boy a ako rýchlo jazdí. A toto je iba príklad chlapov, ktorý majú o mňa záujem.
Jednoducho sympatia z obidvoch strán nikdy nenastala. Moja jediná možnosť je byť s nejakým chmuľom, ktorého by som nechcela ani len ako kamaráta... alebo kolegu, suseda, čokoľvek.
A možno trochu aj výchova... rodičia mi vždy udržali sebavedomie pri zemi. Ani som nemusela nič urobiť, iba existovať ticho v izbe a aj tak mi bolo pripomínané aký k ničomu potkan som a ako si nič nezaslúžim. Takže vidina že by ma mal niekto reálne rád a že by som prišla domov k niekomu, kto by sa na mňa tešil mi je cudzia. Matka mi už od základnej školy vykrikovala že ostanem na ocot a kto by ma chcel a ja som to tiež nikdy nevidela ináč. Nikdy som sa nesnažila a ani nepokúšala o vzťah, lebo mi to príde až trápne vôbec skúšať. Ako keby sa krava snažila napchať do šatov. Krava do šatov nepatrí a vyzerala by smiešne a hlúpo. Alebo akoby povedali rodičia: Bolo by ju treba dobre zbiť aby vedela kde má miesto a nevymýšľala.
V mladosti mi bolo vysvetlené ako sa veci majú a neskôr ma nikto nepresvedčil že mám na viac. Logicky z toho vyplýva, že fakt asi na viac nemám, tak nemám ani vzťah.

Ináč, som fakt rada že kôň má konečne možnosť anonymity 😀 Takéto litánie by som v živote pod nickom (a už vôbec nie pod mojou skutočnou tvárou) nikomu nepovedala 😅

@anonym_12800d Viacero dôvodov. Prácu mám takú, že nových ľudí nestretávam absolútne. Ak aj stretnem mimo niekoho nového, tak väčšinou nemám nejako záujem udržať kontakt, lebo je to cudzí človek a nič ma neťahá odpísať alebo dohodnúť niečo. Logicky bez toho ho nemôžem spoznať a ten vzťah si vytvoriť.
A celkovo neviem ako mám v dospelosti nadväzovať vzťahy. Jasne že tu a tam stretnem niekoho nového a zakecáme sa, ale nikdy si nevymeníme kontakt a už sa viac krát nikdy nestretneme. Ja nikdy neurobím prvý krok, lebo mi príde že ľudí otravujem.
Na zoznamky nechodím.
A pár krát, čo som za zaľúbila do niekoho, tak to bolo tak neperspektívne, že som sa tým ľudom nikdy nepriznala. Buď mi bolo hneď jasné že ma romanticky nevidia, sú beznádejne zaľúbený do niekoho, kto ich nechce, iná orientácia, ect. Tak som to iba prečkala, kým to vyšumelo.
A ľudia, čo sa zaľúbili do mňa a aj mi to povedali.... Vždy to bol ten najhorší zo skupiny. Človek, ktorý sa mi tak nepáčil, vo všetkých ohľadoch, až to nebolo normálne. S ktorým som nemala nič spoločné, s ktorým sa nedala udržať ani len konverzácia. Jeden mal teóriu že žena sa nesmie rozmaznávať, tak ma akože testoval niekoľko krát do dňa čo všetko prepáčim, čo všetko dovolím. Doslova krutý, manipulatívny človek. Ďalší, čo doslova skúšal každú ženu v okolí. Ďalší, ktorý mal názor "že veď blbé ženy", posesívne ma prenasledoval, vynadal mi do kuriev, keď som nemala záujem. A pán naposledy sa mi hneď na začiatku pochválil koľko zvierat pozrážal a pozabíjal na aute. Lebo sa mi chválil aké bohovsky rýchle auto má a aký je to bad boy a ako rýchlo jazdí. A toto je iba príklad chlapov, ktorý majú o mňa záujem.
Jednoducho sympatia z obidvoch strán nikdy nenastala. Moja jediná možnosť je byť s nejakým chmuľom, ktorého by som nechcela ani len ako kamaráta... alebo kolegu, suseda, čokoľvek.
A možno trochu aj výchova... rodičia mi vždy udržali sebavedomie pri zemi. Ani som nemusela nič urobiť, iba existovať ticho v izbe a aj tak mi bolo pripomínané aký k ničomu potkan som a ako si nič nezaslúžim. Takže vidina že by ma mal niekto reálne rád a že by som prišla domov k niekomu, kto by sa na mňa tešil mi je cudzia. Matka mi už od základnej školy vykrikovala že ostanem na ocot a kto by ma chcel a ja som to tiež nikdy nevidela ináč. Nikdy som sa nesnažila a ani nepokúšala o vzťah, lebo mi to príde až trápne vôbec skúšať. Ako keby sa krava snažila napchať do šatov. Krava do šatov nepatrí a vyzerala by smiešne a hlúpo. Alebo akoby povedali rodičia: Bolo by ju treba dobre zbiť aby vedela kde má miesto a nevymýšľala.
V mladosti mi bolo vysvetlené ako sa veci majú a neskôr ma nikto nepresvedčil že mám na viac. Logicky z toho vyplýva, že fakt asi na viac nemám, tak nemám ani vzťah.

Ináč, som fakt rada že kôň má konečne možnosť anonymity 😀 Takéto litánie by som v živote pod nickom (a už vôbec nie pod mojou skutočnou tvárou) nikomu nepovedala 😅

@anonym_e44673 asi najčastejšia prekážka je váha . Samozrejme chudnem ale keď schudnem to nebude terno. Nehovoriac o uvoľnenej pokožke. Je veľa veci čo obezita zhoršuje ako zdravie alebo horší výber oblečenia . Ale najhoršie čo pociťujem je sociálna izolácia.

@anonym_autor ale toto je dobrovolny celibat.. schudnutie je len a len na tebe a najst si niekoho tiez nie je problem aj ked mas viac kil, jedine co treba je znizit svoje naroky

@anonym_3dbcd5 keby si poznala môj život by si asi hovorila inak . Ver tomu že čo sa týka hľadania vzťahu urobila som všetko možné aj nemožné . A čo sa týka chudnutia to je možno ešte aj dva roky kým to bude v poriadku za predpokladu že budem chudnúť zdravo tak ako sa odporúča a ako som povedala a nie som si istá že sa niečo zásadné zmení pri snahe niekoho nájsť

@anonym_c6b5ec to ako ta vnimali a podsuvali ti svoj nazor tvoji rodicia je jedna rovina, sice silna, a velmi hlboko sa nam to dostane pod kozu a zotrvava tam roky, ale v dospelosti si treba uvedomit, ze to, ako ta niekto vnima, je to len a len jeho subjektivny pohlad a nema to nic spolocne s tym, kym v skutocnosti si. Mna tiez matka aj sestra od zaciatku nenavideli a podsuvali mi rovnake reci ze som nula, ze ostanem sama, paradoxne napriek tomu, ze som bola ako dieta nadpriemerne sikovne, ci umelecky, ci vedomostami, samostatne, uz ako 6rocna som sa starala o sestru, chodila do skolky pre nu, mala som povinnosti dospeleho. vystudovala som s cervenym diplomom a oceneniami celej univerzity, nielen fakulty. Som z rodiny najuspesnejsia, ak sa jedna o vysku zarobku a najsamostatnejsia a nikdy v zivote som nepocula z ich strany uznanie, pochvalu, vzdy naopak. S odstupom casu viem preco to robili, a problem treba hladat v nich samotnych - sestra ma narcisticku poruchu osobnosti jak z knizky a nikdy nedokaze akceptovat lepsieho od nej, ja som ju vzdy ako starsia chranila a ona mi dokazala v zivote hodit take polena pod nohy, len aby som sa potkla a padla na hubu, co sa jej obcas aj podarilo, ale vstala som a otriasla som sa, no uz jej nedoverujem. A matka, ta si riesila komplexy, mam pocit, ze tiez ma znaky poruchy osobnosti, ale nie tak hranicne ako moja sestra. Mna nenavidela lebo som jej pripominala mojho otca dobraka, ktory zacal kvoli nej aj pit a neskor spachal samovrazdu a zaroven mojej matke vadilo, ze inklinujem k babke (jej mame, ktoru neznasala), tak si vsetko vybijala na mne (Predstav si rozpravku o macoche a dvoch dcerach, jednu milovala, rozmaznavala, druhu nenavidela, a ta musela vsetko (tato som bola ja). Kazdopadne ale chcem povedat, ze akykolvek nazor ostatnych su ich vnutorne neresti, ktore s definiciou tvojej osoby nemaju nic spolocne. Ty sa len pozri na seba objektivne a ak to nedokazes, zbehni za terapeutom, aj mne dost pomohol. A sice zijem teraz sama bez partnera, ale nasla som svoj pokoj, v ktorom som zistila, ze som premarnila roky vo vztahoch so zlym nastavenim (este z detstva) a az posledny ex mi to povedal tak jasne, ze nemam sebahodnotu a hranice. Preto kazdy moj potencialny vztah skoncil, a to aj napriek tomu, ze mam krasu a inteligenciu, sikovnost, dobre varim, prave preto, ze som az moc tolerovala zle spravanie voci mne a napriek tomu tu vzdy bola pre druhych, si ma casom muzi prestali vazit. Vsetko som si to tahala z detstva. Az teraz ked som sama a pracujem na sebe to vidim. Tak radim aj tebe, skus cim skor zacat pracovat na sebe aj ty, vsetko su to rany, ktore do nas vlozili uz zlomeni ludia a netreba dovolit si to vziat do buducnosti a tym ju ovplyvnit takto negativne. Vsetko sa to da, ja som toho prikladom. Ak budes potrebovat nejaku podporu, budem tu. 🍀

@anonym_c6b5ec to ako ta vnimali a podsuvali ti svoj nazor tvoji rodicia je jedna rovina, sice silna, a velmi hlboko sa nam to dostane pod kozu a zotrvava tam roky, ale v dospelosti si treba uvedomit, ze to, ako ta niekto vnima, je to len a len jeho subjektivny pohlad a nema to nic spolocne s tym, kym v skutocnosti si. Mna tiez matka aj sestra od zaciatku nenavideli a podsuvali mi rovnake reci ze som nula, ze ostanem sama, paradoxne napriek tomu, ze som bola ako dieta nadpriemerne sikovne, ci umelecky, ci vedomostami, samostatne, uz ako 6rocna som sa starala o sestru, chodila do skolky pre nu, mala som povinnosti dospeleho. vystudovala som s cervenym diplomom a oceneniami celej univerzity, nielen fakulty. Som z rodiny najuspesnejsia, ak sa jedna o vysku zarobku a najsamostatnejsia a nikdy v zivote som nepocula z ich strany uznanie, pochvalu, vzdy naopak. S odstupom casu viem preco to robili, a problem treba hladat v nich samotnych - sestra ma narcisticku poruchu osobnosti jak z knizky a nikdy nedokaze akceptovat lepsieho od nej, ja som ju vzdy ako starsia chranila a ona mi dokazala v zivote hodit take polena pod nohy, len aby som sa potkla a padla na hubu, co sa jej obcas aj podarilo, ale vstala som a otriasla som sa, no uz jej nedoverujem. A matka, ta si riesila komplexy, mam pocit, ze tiez ma znaky poruchy osobnosti, ale nie tak hranicne ako moja sestra. Mna nenavidela lebo som jej pripominala mojho otca dobraka, ktory zacal kvoli nej aj pit a neskor spachal samovrazdu a zaroven mojej matke vadilo, ze inklinujem k babke (jej mame, ktoru neznasala), tak si vsetko vybijala na mne (Predstav si rozpravku o macoche a dvoch dcerach, jednu milovala, rozmaznavala, druhu nenavidela, a ta musela vsetko (tato som bola ja). Kazdopadne ale chcem povedat, ze akykolvek nazor ostatnych su ich vnutorne neresti, ktore s definiciou tvojej osoby nemaju nic spolocne. Ty sa len pozri na seba objektivne a ak to nedokazes, zbehni za terapeutom, aj mne dost pomohol. A sice zijem teraz sama bez partnera, ale nasla som svoj pokoj, v ktorom som zistila, ze som premarnila roky vo vztahoch so zlym nastavenim (este z detstva) a az posledny ex mi to povedal tak jasne, ze nemam sebahodnotu a hranice. Preto kazdy moj potencialny vztah skoncil, a to aj napriek tomu, ze mam krasu a inteligenciu, sikovnost, dobre varim, prave preto, ze som az moc tolerovala zle spravanie voci mne a napriek tomu tu vzdy bola pre druhych, si ma casom muzi prestali vazit. Vsetko som si to tahala z detstva. Az teraz ked som sama a pracujem na sebe to vidim. Tak radim aj tebe, skus cim skor zacat pracovat na sebe aj ty, vsetko su to rany, ktore do nas vlozili uz zlomeni ludia a netreba dovolit si to vziat do buducnosti a tym ju ovplyvnit takto negativne. Vsetko sa to da, ja som toho prikladom. Ak budes potrebovat nejaku podporu, budem tu. 🍀

@anonym_a5c051 wau, takto spachal samovraždu kvôli tvojej matke? bol taky dobry, že pod vplyvom jej šikany to neuniesol? doplatil na svoju citlivosť? a to je ako možne? nechcel sa odsťahovať? nebol nikto, kto by ho vytrhol? nemal silu to riešiť? to mi je hrozne ľuto, toto ma akurat vždy naštve, dobrí ľudia doplácajú na svoju dobrotu

@anonym_autor mam muza, rokmi postupne uplne stratil zaujem o sex. Bol aj u dr a ma znizeny testosteron, ale neriesi to, trva to roky. Ja sex k zivotu potrebujem, aspon 2-3x tyzdenne, inak som nervozna, podrazdena. Hracky ani porno ma neberu, potrebujem viac. Zaujem, flirtovanie, dotyky, predohru, vsetko. Toto dokaze len realny muz, preto mam milenca a som takto spokojna. Roky som cakala, riesila, dohovarala a vyhrazala, nepomohlo nic. Teraz je klud, muz ma odo mna pokoj, ja som vysexovana a milenec je rad, ze ma moze uspokojovat. A nie, nie je mi zo seba zle, zle mi bolo, ked ma moj muz odstrkoval a odmietal, vsetky praktiky sa mu hnusili, sex sa mu hnusi, bozky mu nechutia. Ja som chradla, bola som vkuse chora, prejedala som sa. Z nedostatku zaujmu sa u mna vyvinuli zavislosti. Ked som takmer skoncila v nemocnici, povedala som si dost a veci sa zacali menit. Pomaly riesim rozvod a odchod od muza. Stale k nemu prechovavam city, no sex je pre mna dolezity, ako jedlo, spanok, praca. Ale chapem, ak to ma niekto inak, ja to mam takto.

@anonym_c6b5ec to ako ta vnimali a podsuvali ti svoj nazor tvoji rodicia je jedna rovina, sice silna, a velmi hlboko sa nam to dostane pod kozu a zotrvava tam roky, ale v dospelosti si treba uvedomit, ze to, ako ta niekto vnima, je to len a len jeho subjektivny pohlad a nema to nic spolocne s tym, kym v skutocnosti si. Mna tiez matka aj sestra od zaciatku nenavideli a podsuvali mi rovnake reci ze som nula, ze ostanem sama, paradoxne napriek tomu, ze som bola ako dieta nadpriemerne sikovne, ci umelecky, ci vedomostami, samostatne, uz ako 6rocna som sa starala o sestru, chodila do skolky pre nu, mala som povinnosti dospeleho. vystudovala som s cervenym diplomom a oceneniami celej univerzity, nielen fakulty. Som z rodiny najuspesnejsia, ak sa jedna o vysku zarobku a najsamostatnejsia a nikdy v zivote som nepocula z ich strany uznanie, pochvalu, vzdy naopak. S odstupom casu viem preco to robili, a problem treba hladat v nich samotnych - sestra ma narcisticku poruchu osobnosti jak z knizky a nikdy nedokaze akceptovat lepsieho od nej, ja som ju vzdy ako starsia chranila a ona mi dokazala v zivote hodit take polena pod nohy, len aby som sa potkla a padla na hubu, co sa jej obcas aj podarilo, ale vstala som a otriasla som sa, no uz jej nedoverujem. A matka, ta si riesila komplexy, mam pocit, ze tiez ma znaky poruchy osobnosti, ale nie tak hranicne ako moja sestra. Mna nenavidela lebo som jej pripominala mojho otca dobraka, ktory zacal kvoli nej aj pit a neskor spachal samovrazdu a zaroven mojej matke vadilo, ze inklinujem k babke (jej mame, ktoru neznasala), tak si vsetko vybijala na mne (Predstav si rozpravku o macoche a dvoch dcerach, jednu milovala, rozmaznavala, druhu nenavidela, a ta musela vsetko (tato som bola ja). Kazdopadne ale chcem povedat, ze akykolvek nazor ostatnych su ich vnutorne neresti, ktore s definiciou tvojej osoby nemaju nic spolocne. Ty sa len pozri na seba objektivne a ak to nedokazes, zbehni za terapeutom, aj mne dost pomohol. A sice zijem teraz sama bez partnera, ale nasla som svoj pokoj, v ktorom som zistila, ze som premarnila roky vo vztahoch so zlym nastavenim (este z detstva) a az posledny ex mi to povedal tak jasne, ze nemam sebahodnotu a hranice. Preto kazdy moj potencialny vztah skoncil, a to aj napriek tomu, ze mam krasu a inteligenciu, sikovnost, dobre varim, prave preto, ze som az moc tolerovala zle spravanie voci mne a napriek tomu tu vzdy bola pre druhych, si ma casom muzi prestali vazit. Vsetko som si to tahala z detstva. Az teraz ked som sama a pracujem na sebe to vidim. Tak radim aj tebe, skus cim skor zacat pracovat na sebe aj ty, vsetko su to rany, ktore do nas vlozili uz zlomeni ludia a netreba dovolit si to vziat do buducnosti a tym ju ovplyvnit takto negativne. Vsetko sa to da, ja som toho prikladom. Ak budes potrebovat nejaku podporu, budem tu. 🍀

@karolinakr .To su skor moje zavery, ale zapada mi to do seba viac nez mamine tvrdenia. Totiz - cele detstvo mi matka vtlkala do hlavy akeho sme mali zleho otca, alkoholika, ale nikdy som sa nezamyslala nad pricinou, preco vobec zacal pit, ked nikdy predtym nepil, ani nikto v jeho rodine. Ked sa teraz v dospelosti stretavam s mnohymi ludmi, co ho poznali (ved sme mala dedina), vsetci mi tvrdia, ze otec bol dobrak od kosti a pre deti by zniesol aj modre z neba, ze keby teraz zil, bol by na nas hrdy a urobil by pre nas vsetko, bol neskutocne starostlivy a dobry (popravde ja si ho aj takeho matne pamatam do 5r.). Koniec koncov cela jeho rodina su dobri ludia, ziadna zakernost od nich nikdy nesla voci nikomu, vsetko dobraci. No ale ludia tiez vravia aku sme mali tvrdu chladnu matku, ako nas tvrdo vychovavala, bez lasky a aj jej vlastna rodina-rodicia, brat jej to vycitali, ze sa o nas nestara ako by mala, tak sa o nas najviac starali babka dedo a ujo. Takze stacilo mi spojit si ako som sa citila ja pri matke v detstve a ak bol otec ako ja, citlivy, tak zrejme sa s tym nevedel inak vysporiadat a zacal pit. A to potvrdzuje aj fakt, ze zacal pit vtedy, ked sa odstahovali a zacali zit sami dvaja, odstahovat sa vraj nechcel. Moja matka si proste vzdy sla len svoje potreby, odjakziva cista egoistka bez empatie. Takze podla mna uplne nekompatibilny vztah. Zena xantipa a chlap dobrak. Inak to ani nemohlo dopadnut. Mama sa s nim rozviedla, vyhodila z bytu, siel byvat k rodicom, starali sa onho ale zrejme sa stale trapil. Tusim do 2r od rozvodu sa opil a spachal samovrazdu. Samozrejme nikdy nikto to oficialne nedal za vinu mojej mame, vsetci videli ze problem bol "len" alkohol, ale kedze moju matku poznam a viem ako sa dokaze chovat a ublizovat, je mi nad slnko jasne, ze jej choru povahu nezvladol. Aj ja som ju ledva zvladla, teda zasiahlo ma to neuveritelne, dodnes sa mi sniva, ako bola schopna mi ublizovat, ponizovat ma a jednoducho sa mi to vracia ako nocna mora. Aj ked som dobra dusa, asi som o nieco silnejsia nez bol moj otec. Ked som to takto "zvladla", mohlo to dopadnut akokolvek...

@anonym_a5c051 nejake veci by som sa ťa spytala, ale nechcem tu spamovat

@anonym_5ce6ae len ma zaujíma, keby aj manžel chcel zrazu sex, ako by si to poriešila. Komu by si dala prednosť.

@anonym_autor treba znizit naroky.. v dnesnej dobe naozaj nie je problem najst si partnera

@anonym_12800d Viacero dôvodov. Prácu mám takú, že nových ľudí nestretávam absolútne. Ak aj stretnem mimo niekoho nového, tak väčšinou nemám nejako záujem udržať kontakt, lebo je to cudzí človek a nič ma neťahá odpísať alebo dohodnúť niečo. Logicky bez toho ho nemôžem spoznať a ten vzťah si vytvoriť.
A celkovo neviem ako mám v dospelosti nadväzovať vzťahy. Jasne že tu a tam stretnem niekoho nového a zakecáme sa, ale nikdy si nevymeníme kontakt a už sa viac krát nikdy nestretneme. Ja nikdy neurobím prvý krok, lebo mi príde že ľudí otravujem.
Na zoznamky nechodím.
A pár krát, čo som za zaľúbila do niekoho, tak to bolo tak neperspektívne, že som sa tým ľudom nikdy nepriznala. Buď mi bolo hneď jasné že ma romanticky nevidia, sú beznádejne zaľúbený do niekoho, kto ich nechce, iná orientácia, ect. Tak som to iba prečkala, kým to vyšumelo.
A ľudia, čo sa zaľúbili do mňa a aj mi to povedali.... Vždy to bol ten najhorší zo skupiny. Človek, ktorý sa mi tak nepáčil, vo všetkých ohľadoch, až to nebolo normálne. S ktorým som nemala nič spoločné, s ktorým sa nedala udržať ani len konverzácia. Jeden mal teóriu že žena sa nesmie rozmaznávať, tak ma akože testoval niekoľko krát do dňa čo všetko prepáčim, čo všetko dovolím. Doslova krutý, manipulatívny človek. Ďalší, čo doslova skúšal každú ženu v okolí. Ďalší, ktorý mal názor "že veď blbé ženy", posesívne ma prenasledoval, vynadal mi do kuriev, keď som nemala záujem. A pán naposledy sa mi hneď na začiatku pochválil koľko zvierat pozrážal a pozabíjal na aute. Lebo sa mi chválil aké bohovsky rýchle auto má a aký je to bad boy a ako rýchlo jazdí. A toto je iba príklad chlapov, ktorý majú o mňa záujem.
Jednoducho sympatia z obidvoch strán nikdy nenastala. Moja jediná možnosť je byť s nejakým chmuľom, ktorého by som nechcela ani len ako kamaráta... alebo kolegu, suseda, čokoľvek.
A možno trochu aj výchova... rodičia mi vždy udržali sebavedomie pri zemi. Ani som nemusela nič urobiť, iba existovať ticho v izbe a aj tak mi bolo pripomínané aký k ničomu potkan som a ako si nič nezaslúžim. Takže vidina že by ma mal niekto reálne rád a že by som prišla domov k niekomu, kto by sa na mňa tešil mi je cudzia. Matka mi už od základnej školy vykrikovala že ostanem na ocot a kto by ma chcel a ja som to tiež nikdy nevidela ináč. Nikdy som sa nesnažila a ani nepokúšala o vzťah, lebo mi to príde až trápne vôbec skúšať. Ako keby sa krava snažila napchať do šatov. Krava do šatov nepatrí a vyzerala by smiešne a hlúpo. Alebo akoby povedali rodičia: Bolo by ju treba dobre zbiť aby vedela kde má miesto a nevymýšľala.
V mladosti mi bolo vysvetlené ako sa veci majú a neskôr ma nikto nepresvedčil že mám na viac. Logicky z toho vyplýva, že fakt asi na viac nemám, tak nemám ani vzťah.

Ináč, som fakt rada že kôň má konečne možnosť anonymity 😀 Takéto litánie by som v živote pod nickom (a už vôbec nie pod mojou skutočnou tvárou) nikomu nepovedala 😅

@anonym_c6b5ec to ako ta vnimali a podsuvali ti svoj nazor tvoji rodicia je jedna rovina, sice silna, a velmi hlboko sa nam to dostane pod kozu a zotrvava tam roky, ale v dospelosti si treba uvedomit, ze to, ako ta niekto vnima, je to len a len jeho subjektivny pohlad a nema to nic spolocne s tym, kym v skutocnosti si. Mna tiez matka aj sestra od zaciatku nenavideli a podsuvali mi rovnake reci ze som nula, ze ostanem sama, paradoxne napriek tomu, ze som bola ako dieta nadpriemerne sikovne, ci umelecky, ci vedomostami, samostatne, uz ako 6rocna som sa starala o sestru, chodila do skolky pre nu, mala som povinnosti dospeleho. vystudovala som s cervenym diplomom a oceneniami celej univerzity, nielen fakulty. Som z rodiny najuspesnejsia, ak sa jedna o vysku zarobku a najsamostatnejsia a nikdy v zivote som nepocula z ich strany uznanie, pochvalu, vzdy naopak. S odstupom casu viem preco to robili, a problem treba hladat v nich samotnych - sestra ma narcisticku poruchu osobnosti jak z knizky a nikdy nedokaze akceptovat lepsieho od nej, ja som ju vzdy ako starsia chranila a ona mi dokazala v zivote hodit take polena pod nohy, len aby som sa potkla a padla na hubu, co sa jej obcas aj podarilo, ale vstala som a otriasla som sa, no uz jej nedoverujem. A matka, ta si riesila komplexy, mam pocit, ze tiez ma znaky poruchy osobnosti, ale nie tak hranicne ako moja sestra. Mna nenavidela lebo som jej pripominala mojho otca dobraka, ktory zacal kvoli nej aj pit a neskor spachal samovrazdu a zaroven mojej matke vadilo, ze inklinujem k babke (jej mame, ktoru neznasala), tak si vsetko vybijala na mne (Predstav si rozpravku o macoche a dvoch dcerach, jednu milovala, rozmaznavala, druhu nenavidela, a ta musela vsetko (tato som bola ja). Kazdopadne ale chcem povedat, ze akykolvek nazor ostatnych su ich vnutorne neresti, ktore s definiciou tvojej osoby nemaju nic spolocne. Ty sa len pozri na seba objektivne a ak to nedokazes, zbehni za terapeutom, aj mne dost pomohol. A sice zijem teraz sama bez partnera, ale nasla som svoj pokoj, v ktorom som zistila, ze som premarnila roky vo vztahoch so zlym nastavenim (este z detstva) a az posledny ex mi to povedal tak jasne, ze nemam sebahodnotu a hranice. Preto kazdy moj potencialny vztah skoncil, a to aj napriek tomu, ze mam krasu a inteligenciu, sikovnost, dobre varim, prave preto, ze som az moc tolerovala zle spravanie voci mne a napriek tomu tu vzdy bola pre druhych, si ma casom muzi prestali vazit. Vsetko som si to tahala z detstva. Az teraz ked som sama a pracujem na sebe to vidim. Tak radim aj tebe, skus cim skor zacat pracovat na sebe aj ty, vsetko su to rany, ktore do nas vlozili uz zlomeni ludia a netreba dovolit si to vziat do buducnosti a tym ju ovplyvnit takto negativne. Vsetko sa to da, ja som toho prikladom. Ak budes potrebovat nejaku podporu, budem tu. 🍀

@anonym_5ce6ae len ma zaujíma, keby aj manžel chcel zrazu sex, ako by si to poriešila. Komu by si dala prednosť.

@heisenberg No komu asi. Ty si myslis, ze som to takto chcela? V tomto som proste ako chlap, viem mat sex bez lasky. Aj ked nejake sympatie musia byt, dokonca je tam toho dost. Dost na to, ze ide o milenecky vztah. Ale sex s laskou je krajsi, len skoda, ze mojmu muzovi je to uz vela rokov uplne jedno.