Ako zvládnuť nedobrovoľný celibát dlhé roky?

@anonym_c6b5ec Mám to veľmi podobne….je mi z toho do plaču

@anonym_12800d Viacero dôvodov. Prácu mám takú, že nových ľudí nestretávam absolútne. Ak aj stretnem mimo niekoho nového, tak väčšinou nemám nejako záujem udržať kontakt, lebo je to cudzí človek a nič ma neťahá odpísať alebo dohodnúť niečo. Logicky bez toho ho nemôžem spoznať a ten vzťah si vytvoriť.
A celkovo neviem ako mám v dospelosti nadväzovať vzťahy. Jasne že tu a tam stretnem niekoho nového a zakecáme sa, ale nikdy si nevymeníme kontakt a už sa viac krát nikdy nestretneme. Ja nikdy neurobím prvý krok, lebo mi príde že ľudí otravujem.
Na zoznamky nechodím.
A pár krát, čo som za zaľúbila do niekoho, tak to bolo tak neperspektívne, že som sa tým ľudom nikdy nepriznala. Buď mi bolo hneď jasné že ma romanticky nevidia, sú beznádejne zaľúbený do niekoho, kto ich nechce, iná orientácia, ect. Tak som to iba prečkala, kým to vyšumelo.
A ľudia, čo sa zaľúbili do mňa a aj mi to povedali.... Vždy to bol ten najhorší zo skupiny. Človek, ktorý sa mi tak nepáčil, vo všetkých ohľadoch, až to nebolo normálne. S ktorým som nemala nič spoločné, s ktorým sa nedala udržať ani len konverzácia. Jeden mal teóriu že žena sa nesmie rozmaznávať, tak ma akože testoval niekoľko krát do dňa čo všetko prepáčim, čo všetko dovolím. Doslova krutý, manipulatívny človek. Ďalší, čo doslova skúšal každú ženu v okolí. Ďalší, ktorý mal názor "že veď blbé ženy", posesívne ma prenasledoval, vynadal mi do kuriev, keď som nemala záujem. A pán naposledy sa mi hneď na začiatku pochválil koľko zvierat pozrážal a pozabíjal na aute. Lebo sa mi chválil aké bohovsky rýchle auto má a aký je to bad boy a ako rýchlo jazdí. A toto je iba príklad chlapov, ktorý majú o mňa záujem.
Jednoducho sympatia z obidvoch strán nikdy nenastala. Moja jediná možnosť je byť s nejakým chmuľom, ktorého by som nechcela ani len ako kamaráta... alebo kolegu, suseda, čokoľvek.
A možno trochu aj výchova... rodičia mi vždy udržali sebavedomie pri zemi. Ani som nemusela nič urobiť, iba existovať ticho v izbe a aj tak mi bolo pripomínané aký k ničomu potkan som a ako si nič nezaslúžim. Takže vidina že by ma mal niekto reálne rád a že by som prišla domov k niekomu, kto by sa na mňa tešil mi je cudzia. Matka mi už od základnej školy vykrikovala že ostanem na ocot a kto by ma chcel a ja som to tiež nikdy nevidela ináč. Nikdy som sa nesnažila a ani nepokúšala o vzťah, lebo mi to príde až trápne vôbec skúšať. Ako keby sa krava snažila napchať do šatov. Krava do šatov nepatrí a vyzerala by smiešne a hlúpo. Alebo akoby povedali rodičia: Bolo by ju treba dobre zbiť aby vedela kde má miesto a nevymýšľala.
V mladosti mi bolo vysvetlené ako sa veci majú a neskôr ma nikto nepresvedčil že mám na viac. Logicky z toho vyplýva, že fakt asi na viac nemám, tak nemám ani vzťah.

Ináč, som fakt rada že kôň má konečne možnosť anonymity 😀 Takéto litánie by som v živote pod nickom (a už vôbec nie pod mojou skutočnou tvárou) nikomu nepovedala 😅