Je workoholizmus dlhodobo ohrozujúci osobný život?
Mám veľmi rada svoju prácu, našla som sa v nej úplne, baví ma, veľakrát ešte doma večer zapínam notebook a robím veci do práce, kontrolujem pracovné maily aj v čase dovolenky a mimo pracovnej doby, ale je to dobrovoľne, nie že by som musela... Dá sa povedať, že žijem prácou a cítim sa vďaka nej super... Okolie /rodina, kamarátky/ mi začali nepriamo komentovať tento môj stav, že kariéra aj tak raz skončí a mala by som sa zamerať na dieťa aj vzhľadom na vek (29r). Mám stáleho partnera, deti mám rada, ale neviem či túžim byť 24/7 pri dieťati.... už teraz mi je smutno keď si predstavím, že by som mala vypadnúť z pracovného kolobehu a byť na materskej, hoci niekedy je to v práci na nervy.... Zároveň mám strach, že už potom nenabehnem na takýto pracovný post, nebudem mať toľko času a byť tak casovo flexibilna ako som teraz, potom sa zmenia priority a ja neviem či toto zrovna chcem, už teraz mi je smutno pri pomyslení na to odísť z práce.... Do akej miery je workoholizmus v poriadku? Je toto už chore mat takéto pocity? Nikdy som necitila nejakú potrebu sa vydavat alebo mat deti, hoci mam predstavu ze raz to bude... Zasnubeni sme, partner je nakloneny detom, ale netlaci na mna..... Možno ste to mali/mate niekto podobne, kto zijete pracou, je vam vekom luto, ze dieta nemate? Zaroven vela kamaratok ma problem z otehotnením, ze sa snažia aj viac ako rok tak nad tým rozmýšľam, ci by som ozaj mala zmenit svoj postoj... Aký je váš pohľad na toto?
toto sa tak rychlo meni.. v praci sa ti moze o rok prestat pacit, zmeni sa ti sef, kolegovia, napln prace, alebo jednoducho vyhoris a budes tuzit vypnut a ostat doma.. do nicoho sa nenut a pride to, ked bude vhodny cas
Ja. Bola som cisty workholik, kludne som mala 250-300 hodin mesacne odrobenych (samozrejme nezaplatenych). Ale brutalne ma to bavilo, bola som "dolezita", firma stala na mne (haha). Skoro ma to stalo vztah, lebo som robila vecer, cez vikend, lebo som "musela"... potom po jednych vianociacj som sa vratila do prace a uz som tak proste nechcela byt. stale na mna hadzali vela vsetkeho, ale dupla som si, prediskutovala so sefom. a cuduj sa svet, firma nepadla, mne sa ulavilo.
Ad dieta, chceli sme dieta, ale neprislo. Neprislo pred 30, ani po, ani po skludneni najhorsieho stavu workholizmu. Teraz mam cez 40, muza stale rovnakeho, pracu inu. a dieta nemame. A sme s tym uplne ok 🙂. Najviac luto mi asi bolo, ze sa nedari babo pred tridsiatkou. Vtedy vacsina komosiek tehotnela. Ale ja som napriklad nikdy neuvazovala o umelom oplodneni (vobec to neodsudzujem, nie som nabozna, ale proste som to nechcela).
pozri, tiez som mala kolegynu, ktora sa po 6 mesiacoch vratila do prace a povedala, ze v robote, je to 100x lepsie ako doma na materskej.....je to o nicom nebavi ju to 🙂 dnes, keby jej to pripomeniem,, tak sa do krvi pohadame, ze to nie je pravda,, dieta zboznuje najviac ako vie... 🙂 moze byt za tym nejake falosne uznanie, v praci,, pocit dolezitosti,, ktory Ti dava praca,, ...vies,, keby mnohe zeny boli tiez take drave a aktivne, ako ich k tomu nuti konkurencia v praci,, rovnako aj na materskej,,, tak aj tu matersku by inak prezili... 🙂 .... ale chapem, ze niekedy ten den s xls tabulkou moze byt jednoduchsi, ako rocnym babom... 🙂
Neriešila by som názor okolia, zaujímal by ma len názor partnera. Ak vie o Tvojom názore a je s ním ok, tak nemáš vôbec čo riešiť. Je to stále o vás dvoch.
Jednoducho skús skončí mi Praca a už ju neriešim , nie je to dobre a do budúcna sa nad tým zamyslí určite treba zvoľniť vekom nebudeš vladat budeš unavená a nebudeš stíhať
Ja som svoju pracu tiez milovala a zila pre nu. Prve dieta som preto porodila "az" v 35. Nelutujem to vobec, necitim sa, ze by som nieco zmeskala, ani ze by ma deti o nieco pripravili. Teraz si naopak uzivam byt s nimi. V prvom rade ty musis byt spokojna so svojim zivotom, ty ho zijes. Nazor inych ti moze byt uplne ukradnuty.
Urcite je, poznam par ludi, co ich zrazu piclo, moj ex tiez zle dopadol, bol total workoholik, srdce to po 40tke zrazu nevydrzalo. Takze takych ludi je zjavne kopec
Ja som tiež workoholik, aj stále niečo musím mat popri tom - dobrovolne aktivity, štúdium. Deti sme sa rozhodli mat, obe sa podarili na prvykrat. Dala som si medzi nimi maly vekový rozdiel, keď malo druhé dieťa rok, tak som začala byt už pracovne aktívna a v dvoch rokoch išiel manzel s ním na rodičovskú a ja do prace. My sme na tom už boli dohodnuti dopredu, že budem mat čas na seba a svoje aktivity a manzel je zase rodinný typ a deti si uziva. Ja nie som typicky ihriskova matka, toto má nebavi, skôr som zazitkova, zobrať dieťa na kolacik, atrakcie a pod. Manzel zase nemá problem deti zobrať na bicykel a ihriska. Ja sa s detmi niečo naučím, on ich vyberie zo skoly a odvezie na kruzky. Keď vecer vybehnem ešte do prace dorobit veci, on deti uspi (zase nie je to každý vecer, ale niekedy je to aj par dni za sebou). Ale deti sú zvyknute, zatiaľ to znášajú v pohode, ale aj my sme fungovali takýmto modelom, kde bol otec vedec a nemam traumy z toho. Mal na nás malo casu, ale maximálne efektívne využiteho a dokonca mám s ním farebnejšie spomienky a zazitky ako s mamou, ktorá s nami bola každý vecer doma
mňa by skoʻr zaujimalo, čo robi človek, ked je ochotny robit 200hodin neplatených nadčasov
a deti maš, ked to citiš, nie ked ti kamaratky diktujú..oni nie su ty..
Ja som bola na tom podobne ako ty. A potom v 30ke som cítila, že už to nemám odkladať. Sama od seba. Proste som k tomu dospela. A potom som tiež úplne zmenila pracovnú oblasť. Moja rada, uži si ešte kariéru, nemusíš sa až tak ponáhľať. Možno sama pocítiš, že už je čas na rodinu, veľa žien to cíti až po 30ke.