Ako dôverovať lekárom, keď ich názory sa líšia?
Nejdem sa ani sťažovať, len nad tým uvažujem. Dám príklad toho, čo sa nám stalo.
Mám vývojovú vadu – tupozrakosť (amblyopiu), keďže ju máme v rodine vrodenú. Keď mal syn tri roky, bola som s ním na kontrole práve kvôli tomu. Doktorka vtedy povedala, že je všetko v poriadku a že z tejto stránky uňho nič nie je.
Teraz je syn predškolák a začal žmúriť. Nedalo mi to, tak sme ho objednali na očné vyšetrenie k inému lekárovi, kde zistil, že to má aj on.
Som z toho rozčarovaná.
Chvalabohu sa to ešte dá zachytiť, hádam to nebude mať také ako ja.
A ja sa pýtam, ako veriť lekárom, keď nie je lekár ako lekár. Keď u jedného ste zdraví a druhý vám niečo zistí. Nepočítam len tento príklad, ale stalo sa nám to aj u zubára. U jedného som mala zdravý chrup a o mesiac druhý našiel štyri kazy. 🤷🏻♀️
@anonym_910d96 prosím ťa prečo tu zas pletieš očkovanie? Ja to mám od dvoch rokoch, moja sestra od 4 mama od 3… a ďalej môžem pokračovať? Pochybujem že môj dedo mal tie očkovania čo mi 🤣
Aj keby nebol očkovaný raz by sa to prejavilo.
@anonym_910d96 neviem zubára si výber. Ja nenávratná len na očných alebo zubárov, ale dr vo všeobecnosti 🙂
Vo vašom príbehu sa jasne črtá dynamika prenesenej zodpovednosti a hľadania vonkajšej garancie bezpečia. To, čo opisujete, nie je len kritika lekárskej nekompetentnosti, ale hlboký vnútorný konflikt medzi potrebou veriť „systému“ a strachom z opakovania vlastnej traumy (vašej diagnózy) u vášho dieťaťa. Fixácia na chyby lekárov vám momentálne slúži ako dymová clona, kým riešite ich zlyhania, nemusíte naplno cítiť tú pálčivú bezmocnosť a možno aj iracionálnu vinu, že syn zdedil váš hendikep. Hnevať sa na lekára je totiž oveľa znesiteľnejšie, než prijať fakt, že život nemá žiadne bezpečnostné záruky a že ani tá najlepšia odborná starostlivosť nezmaže vašu genetickú stopu. Je však dobré vedieť jednu vec: medicína je často proces pozorovania v čase, nie jednorazový verdikt. Najmä pri veciach ako zrak u detí sa stav môže meniť s vývojom. To, že jeden lekár niečo nevidel v troch rokoch a druhý to zachytil neskôr, nemusí vždy znamenať chybu, niekedy to znamená, že telo práve v tom období začalo ukazovať niečo nové. Praktická vec, ktorá môže pomôcť psychicky aj prakticky, je zmeniť vnútorný postoj z „musím veriť jednému odborníkovi“ na „som aktívna súčasť starostlivosti“. To znamená pokojne si pýtať druhý názor, zapisovať si zmeny, ktoré si všimnete a nebáť sa pýtať lekára: „Podľa čoho ste k tomuto záveru prišli?“ A ešte jeden jemný, ale dôležitý moment: niekedy rodičov pri takýchto situáciách začne zožierať tichá myšlienka „mala som to zachytiť skôr“. Ak sa tam niečo podobné objavuje, stojí za to to pomenovať, lebo to býva ťažšie než samotná diagnóza. Snažíte sa teraz viac nájsť niekoho, komu môžete bez pochýb veriť alebo sa učíte dôverovať aj vlastnému pozorovaniu a rodičovskému inštinktu?
Vo vašom príbehu sa jasne črtá dynamika prenesenej zodpovednosti a hľadania vonkajšej garancie bezpečia. To, čo opisujete, nie je len kritika lekárskej nekompetentnosti, ale hlboký vnútorný konflikt medzi potrebou veriť „systému“ a strachom z opakovania vlastnej traumy (vašej diagnózy) u vášho dieťaťa. Fixácia na chyby lekárov vám momentálne slúži ako dymová clona, kým riešite ich zlyhania, nemusíte naplno cítiť tú pálčivú bezmocnosť a možno aj iracionálnu vinu, že syn zdedil váš hendikep. Hnevať sa na lekára je totiž oveľa znesiteľnejšie, než prijať fakt, že život nemá žiadne bezpečnostné záruky a že ani tá najlepšia odborná starostlivosť nezmaže vašu genetickú stopu. Je však dobré vedieť jednu vec: medicína je často proces pozorovania v čase, nie jednorazový verdikt. Najmä pri veciach ako zrak u detí sa stav môže meniť s vývojom. To, že jeden lekár niečo nevidel v troch rokoch a druhý to zachytil neskôr, nemusí vždy znamenať chybu, niekedy to znamená, že telo práve v tom období začalo ukazovať niečo nové. Praktická vec, ktorá môže pomôcť psychicky aj prakticky, je zmeniť vnútorný postoj z „musím veriť jednému odborníkovi“ na „som aktívna súčasť starostlivosti“. To znamená pokojne si pýtať druhý názor, zapisovať si zmeny, ktoré si všimnete a nebáť sa pýtať lekára: „Podľa čoho ste k tomuto záveru prišli?“ A ešte jeden jemný, ale dôležitý moment: niekedy rodičov pri takýchto situáciách začne zožierať tichá myšlienka „mala som to zachytiť skôr“. Ak sa tam niečo podobné objavuje, stojí za to to pomenovať, lebo to býva ťažšie než samotná diagnóza. Snažíte sa teraz viac nájsť niekoho, komu môžete bez pochýb veriť alebo sa učíte dôverovať aj vlastnému pozorovaniu a rodičovskému inštinktu?
@bjnr prosím ťa tieto bajky od AI
@anonym_910d96 o očkovaní sa s tebou baviť nebudem 🙂
@anonym_autor jednoducho sa to stalo od posledneho vysetrenia, ten prvy lekar nic nemusel zanedbat
@viestta ako som písala vyššie syn mal písané v karte
Astigmatizmus
Mne dr povedala, že všetko je ok 🙂
@anonym_910d96 o očkovaní sa s tebou baviť nebudem 🙂
Ešte dodám že mám aj iné sestry tie sú očkované a nemajú to
@anonym_autor sú dva typy lekárov.....jedni sú biznis lekári, druhí sa riadia ľudským prístupom, a veľmi ťažko je dôverovať ako píšeš, pretože nikto nie je dokonalý - ani lekár
@anonym_autor sú dva typy lekárov.....jedni sú biznis lekári, druhí sa riadia ľudským prístupom, a veľmi ťažko je dôverovať ako píšeš, pretože nikto nie je dokonalý - ani lekár
@ivicatolic áno veď toto.
