Ako sa zmieriť s tým, že si nedokážem pomôcť bez odbornej pomoci?

Zdravím. Som človek ktorý si ide za všetkým a dokáže úplne všetko čo si zaumieni. Vychádza mi to fakt vo všetkom. Okrem oblasti vzťahov. Neviem to s nimi a nejde mi to. Mám za sebou hlboké zranujuce udalosti vrátane straty pamäte v určitom období. Prešla som si žiaľ sexuálnym zneužívaním robila chyby za chybami bola už na pokraji a skoro urobila osudovu chybu. Kedysi som už bola na úplnom dne dokázala som sa sama zdvihnúť postarať sa o dve deti zabezpečiť nám bývanie nájsť si skvelú prácu a učiť sa pracovať na sebe ďalej. Dokázala som to sama a na túto cestu som hrdá. Zo života sa teším vidím radosť v každom dní. Ďalej však už neviem. Zasekla som sa. Nemám ženskú iskru som vyhoreta nemám ani jednu kamošku nemám lasku a ľudia ma neskutočne obťažujú. Nechcem to tak mat ale bojím sa pustiť si ich do života a cez to neviem prejsť sama. Skúšala som úplne všetko a tak viem ze už ďalej neviem co s tým ako s tým hnut. Je hanba ísť na terapiu? Môžem na seba právom ostať hrdá ze som to zvládla aj keď nie sama? Podcasty a literatúra mi žiaľ už viac nedávajú východisko. Čo vás nakoplo? Čo vám pomohlo posunúť sa? Aký aha moment vám terapia dala čo bolo tým zlomom ze ste začali vidieť novú cestu? Možno ešte existuje niečo čo by ma zachránilo. Trápim sa hlavne s tým ze som osamelá (nemám fakt nikoho) nič necítim nedokážem cítiť lásku bojím sa ľuďom veriť a pustiť k sebe. Nemám túžbu po intimite necítim sa žensky aj keď každý kto má pozná hovorí ze som krajšia ako kedysi predtým len ja to nevidím. Som fakt zlý človek nehodny lásky? Musím sa najprv opraviť aby ma dakto ľúbil? Som dlhodobo sama takže žiadne zufalstvo keď mesiac nemám priateľa. Je to trvalý stav. Či vykašľať sa na to? Na to zmysel riešiť? Pomôže mi odborník? Či je to len strata peňazí