Ako sa vyrovnať so stratou psa?
Dobry den, chcela by som sa s Vami poradiť.
Už je to takmer rok čo som prišla o môjho najvernejšieho priateľa - psíka. Respektíve bol to psík mojich rodičov, ale keďže ja som bola v čase jeho narodenia neplnoleta a žila s rodičmi, bol náš spoločný a plnohodnotný člen rodiny.
Ako šli roky, študovala som a žila mimo rodicov, po spromovani som žila isty čas v zahraničí ale pravidelne som sa vracala späť na miesto, kde žiju rodičia. Teraz mám už rodinu ale snažila som sa byť aspoň 2x mesačne pri nich.
Minuly rok ma hlboko zasiahlo, keď moja prvá láska naposledy vydýchla. Prežili sme spolu 19 rokov (z toho viac ako 10 rokov v jednej domácnosti dennodenne) veľa pádov a vzostupov, bol pri mne verne pri každej dôležitej udalosti. Jeho odchod bol pre mňa bolestivý. Naďalej je. Bolo medzi nami veľmi silné puto, ktoré sa nepretrhlo ani jeho odchodom.
Mama hovorila že už nechce iného psa ani za svet.
Vzhľadom k veku aj vzhľadom k tomu, že vždy musia riešiť starostlivosť keď idú na dovolenku.
Verila som tomu, že si stojí za svojim tvrdením.
Medzičasom si však zaobstarali psa z útulku. Dozvedela som sa to minulý týždeň. Tajili mi to.
V septembri idú na dva týždne opäť na dovolenku a budú potrebovať zabezpečiť stráženie jeho aj ďalších zvierat v ich dome!
Ja som však v stave, že to odmietam. Poviem pravdu, mám pocit že ma to vzalo rovnako veľmi ako odchod môjho jediného psíka. Veľmi som plakala a bola sklamaná keď som sa to dozvedela. U mňa naďalej pretrváva veľmi silný pocit zo straty predošlého. Beriem to ako zradu a nie som schopna pustiť si iného psa k telu. Mám rada zvierata, som ok s tým starať sa o ostatné zvieratá v dome ktoré mali aj predtým ale o nového psa nie. Skrátka to tak necítim. Zvadzam vnútorný boj a nie som s tým stotožnená. Nemyslím to v zlom, ten pes za nič nemôže, ale ja to tak necítim a nedokážem ísť proti tomu čo cítim. Cítim vernosť voči predošlému a nechcem aby bola zmazana jeho pamiatka. Nie je to len čisto kvôli tomu, že to cítim ako podraz ale ako som už povedala, nie som pripravená dať lásku niekomu inému... Rodičia sú veľmi prchki, a ak im to poviem tak ako cítim, pohadame sa na život a na smrť. Neviem ako postupovať ale nemám v úmysle ísť proti vlastnému presvedčeniu.
Stretli ste sa prosím niekto s tým že ste odmietali nového psa po strate predošlého? Ako ste riešili situáciu?
Ďakujem vopred za každu radu a názor.
@anonym_autor prehanas, nikoho pamiatku neposlapes tym, ze zivot zijes dalej. Akurat skodis sama sebe.
@anonym_autor tak odmietni a hotovo. Ale tvoje filozofické úvahy sú troška prestrelene a to neviem čo si písala ďalej.
@anonym_autor Preboha, veď je to len pes. Chápem, že ťa to vzalo, ale veď život ide ďalej. A človek má za život viac zvieracích "parťákov".
Navyše - nemusíš ho akceptovať. Je to pes tvojich rodičov. Stačí, že sa o neho počas ich neprítomnosti postaráš a dáš mu jesť. Snáď nám nebudeš tvrdiť, že ani len to z dôvodu trúchlenia po pôvodnom psovi nedokážeš.
Príliš to prežívaš.
ked moja zomrela tiez som sivravela uz ziaden iny -a do mesiaca bol umna ... maly trtko si ma ziskal hned.. nieje to to iste co som mala s mojou prvou ..je povahovo uplne iny .. mam ho rada inou cestou .. tvoja mama ti ho nedava-chce ho len postrazit .. nemozes odmietat kazdeho psa na svete lebo ty si stratila svojho ... si ako decko co si dupe nohou .. ved sa s nim nehraj ,nemojkaj..daj mu najest vyveni a to je vsetko
Prečítaj si to po sebe, čo si napísala. Nemáš pocit, že toto by napísala buď pubertiačka, čo sa zduje, zatne a spraví drámu zo všetkého, keď jej pocity nikto nechápe? Pretože ak si dospelá, tak sú tvoje reakcie zrelé na psychológa .
@anonym_autor prosim vyhladaj odbornu pomoc. Toto naozaj nie je ok. S tym psom si ani vlastne cely zivot nezila, ked si sa odstahovala od rodicov a do zahranicia. Vtedy ti asi az tak nechybal. Ak by si toho psa skutocne lubila, toto by si nedokazala. Takze nechapem tymto cavikom. Si len ofucana ako decko, ze rodicia si dovolili zaobstarat dalsieho psa. To naozaj nie je v poriadku, tak s tym radsej nieco rob.
Sama mam psika a je to moje zlaticko. Ale smrt je prirodzenou sucastou zivota. Smutok je v poriadku, ale to, co prezivas ty, je už za hranou normalneho, povedala by som. Emocionalne a psychicky zrely clovek sa so stratou dokaze zmierit aj bez takychto dram. Nicomu tym nepomozes, tvojho psika ti to uz nevrati a tento novy ozaj nemoze za to, ze tvoj pes zomrel. Ak je ti to tak velmi proti srsti,radsej si vymysli vyhovorky, preco nemozes a rodicom skus pomoct aspon tym, ze pohladas strazenie, ak s tym budu suhlasit.

@anonym_autor ja ked nieco odmietam tak to nerobim. Nikto ta so zbarnou pri hlave nenuti starat sa o ine psy alebo si zadovazit dalsieho. Jednoducho poviem tri jednoduche pismena N-I-E a bodka. Tym by to pre mna skoncilo, nie si povinna nic vysvetlovat ani obhajovat svoje odmietnutie.