Mám právo odísť zo vzťahu bez lásky?

Pred šiestimi rokmi som sa rozviedla. Manželstvo nebolo šťastné, môj bývalý manžel bol človek, s ktorým sa nedalo normálne fungovať. Bol manipulátor a jednoducho som pochopila, že takto už ďalej žiť nechcem. Zbalila som si veci, vzala dcérku a odišla.

Po čase som spoznala muža. Bol úžasný, aspoň som si to vtedy myslela. Bol podnikateľ, o desať rokov mladší, no napriek vekovému rozdielu sme si veľmi rozumeli. Nebývali sme spolu, ale nejaký čas sme spolu chodili a ja som nemala dôvod pochybovať o jeho citoch ani o tom, že ma má rád.

Bol k nám veľmi dobrý. Platieval nám dovolenky, výlety, brával nás na krásne a zaujímavé miesta. Vytváral nám chvíle, na ktoré sa nezabúda. Nikdy som nemala pocit, že by som ho využívala alebo že by som od neho niečo vyžadovala.

A potom, po niekoľkých mesiacoch, prišiel zlom. Obvinil ma, že mi ide iba o jeho majetok a že ho vlastne zneužívam. Veľmi ma to zranilo. Rozišli sme sa. Dokonca som mu navrhla, že by sme sa mohli stretávať aspoň nezáväzne, pretože som ho stále chcela mať vo svojom živote. Aj to však odmietol.

Možno si viete predstaviť, ako veľmi ma to zasiahlo. Po tom všetkom, čo som si prežila v manželstve, som znovu niekomu dovolila priblížiť sa ku mne a nakoniec som sa cítila ponížená a odmietnutá.

Na dlhší čas som si mužov prestala púšťať k telu. Keď sa začal nejaký vzťah rozvíjať, často som ho ukončila skôr, než sa stihol stať intímnym. Mala som strach z ďalšieho sklamania.

Až som spoznala ďalšieho muža. Napodiv nám to spolu klapalo. Boli sme spolu niekoľko mesiacov, ale tentoraz som bola tá, ktorá pochopila, že jej niečo chýba. Nie pozornosť, nie spoločné chvíle, nie sex. Chýbala mi láska. Taká, po akej som túžila a akú som potrebovala cítiť.

Rozhodla som sa preto vzťah ukončiť. On ma však nechcel stratiť. Prosil ma, aby sme sa stretávali aspoň naďalej kvôli sexu. Povedala som síce, že dobre, ale už som sa mu nikdy neozvala. Jednoducho som to tak necítila a nechcela som pokračovať v niečom, čo pre mňa už nemalo zmysel.

No a teraz prichádza to, čo ma priviedlo k napísaniu tohto príspevku.

Dnes ma obvinil, že to robím iba preto, že kedysi niekto urobil to isté mne. Že mne niekto ublížil, odmietol ma a ja teraz zámerne robím to isté jemu. Akoby som sa mu chcela pomstiť za niečo, čo mi kedysi spôsobil iný muž.

Lenže tak to vôbec nie je.

Ja sa nikomu nemstím. Nemám potrebu vracať bolesť, ktorú som sama zažila. To, že som kedysi túžila po niekom, kto ma odmietol, predsa neznamená, že teraz musím prijať každého, kto túži po mne.

On tvrdil, že ma ľúbi. Možno ma naozaj ľúbil svojím spôsobom. Ale ja som to tak necítila. A nedá sa predsa prinútiť k láske len preto, že niekto miluje nás.

Nechcela som s ním pokračovať v sexe bez citov, keď som vedela, že túžime každý po niečom inom. Nechcela som mu dávať nádej, ktorú som sama necítila.

A teraz sa pýtam vás:

Myslíte si, že som mu tým ublížila? Je naozaj možné, že podvedome robím druhým to, čo kedysi niekto urobil mne? Alebo mám jednoducho právo odísť zo vzťahu, v ktorom necítim to, čo potrebujem, aj keď ten druhý človek o mňa stále stojí?

Pretože podľa mňa nikto nemá povinnosť milovať niekoho len preto, že je milovaný. A odmietnutie nemusí byť pomsta. Niekedy je to jednoducho úprimnosť.