Život plný skúšok. Ako sa vyrovnať s osudom?

Ahojte dievčatá, v prvom rade toto nie je žiadna umelá inteligencia ale môj naozajstný rok 2025. ...
potrebujem sa vás úprimne opýtať, či to, čo žijem, je ešte normálny život, alebo už nejaké prekliatie, karma, zlé obdobie… naozaj neviem. Skúsim vám v skratke opísať môj posledný rok.
Po niekoľkých rokoch som sa vrátila bývať k rodičom. Mali veľký dom, brat sa odsťahoval a ja som bola po ťažkom rozchode. Spočiatku sme spolu fungovali celkom dobre. No rok 2025 sa zmenil na katastrofu.
Rodičia sa začali hádať kvôli úplným banalitam, až to vyústilo do situácie, keď otcovi „preplo“ a chcel podpáliť dom. Nejako sme to zvládli.
Vo februári mi môj partner oznámil, že náš vzťah končí. Vraj ma miluje, ale vracia sa k dieťaťu a manželke. V marci sa ku mne vrátil, ospravedlnil sa, že to tak nemyslel. Prosím, nesúďte ma – milovala som ho.
Krátko na to môj brat odpadol v práci. Z ničoho nič – leukémia. Veľmi rýchly a agresívny priebeh. V apríli bojoval o život. V deň, keď mi volali, že možno neprežije, stál môj partner na letisku a odlietal s ich synom a jeho matkou na dovolenku. Bola som zúfalá, zlomená a úplne sama.
Zrazu som musela držať nad vodou seba, domácnosť aj rodičov, ktorí sa psychicky zosypali. Ja sama som už cítila, že nevládzem – a tak to aj dopadlo. Odniesla ma sanitka, pár dní som bola v nemocnici. Rodičia sa zrútili ešte viac, báli sa, že prídu o obe deti.
Dostala som sa z toho a vrátila sa späť do bežného života. Chcela som odísť z práce do Bratislavy, byť bližšie pri bratovi, začať nový život. Nemohla som sa pozerať na bývalého partnera, ako si žije život s inou. Tešila som sa aspoň na zmenu prostredia. Mala som vybavený byt, bola som zbalená, všetko potvrdené.
Dva dni pred odchodom mi však zo štátnej správy zavolali, že z personálnych dôvodov moje preloženie rušia. Ostávam doma.
Ďalšia rana. Dva dni som preplakala zavretá v izbe a vybaľovala veci späť. Návrat do starej práce bol strašný. Nejako som si zvykla, bol september. Brata pustili z nemocnice – zatiaľ vyhral. Bola som neskutočne vďačná… ale radosť trvala len asi týždeň.
Krátko nato mal otec dopravnú nehodu. Stihol len zavolať mame, že niekde havaroval. My dve sme ho v noci našli – auto prevrátené na streche, zdemolované. Otec mal zlomené stavce, ale prežil. Riešili sme lieky, bolesti, dnes je na takých dávkach, že pôsobí ako živý zombie.
Do toho sa opäť ozval „pán“, ktorý stále uteká za inou, so sladkými rečami. Neverila som mu, ale z úcty k tomu, čo sme prežili, sme zostali aspoň kamaráti.
V novembri mal môj brat autonehodu – našťastie bez zranení. O týždeň neskôr havarovala mama. Tiež „len“ plechy, ale psychika rodiny už bola na dne.
Prišli Vianoce. Boli krásne. Boli sme vďační, že sme to všetko prežili a že sme spolu.
A potom zaklopal na dvere nášho domu môj bývalý partner. Zase krásne slová… a na Vianoce predsa návštevu nevyhodíte. Večer odišiel.
Na druhý deň, 25. 12., mi napísal, že so mnou vlastne nemôže byť kvôli dieťaťu. Že mal skrat, že po mne túžil a musel prísť, a aby som mu odpustila, že mi znovu ublížil.
Vrelo to vo mne. Chcela som kričať.
No namiesto toho začali kričať moji rodičia. Dňa 29. 12. opäť vytiahli staré bolesti, hovoria o rozvode. A ja mám pred očami Silvester 2024 – presne takto zle sa začal rok 2025… a presne takto pokračoval.
Dievčatá, mám strach. Mám bolesti, kŕče, pocit, že ďalšie životné skúšky už nezvládnem.
Musím sa vám priznať, že rozmýšľam depresívne a nevidím svetlo na konci tunela.
Ako sa mám vyrovnať so životom?